Symfónia jesene II.

Po dlhšom čase sa mi podarilo pred časom nadviazať kontakt s br. farárom Mgr. Zdeňkom Svobodom, ktorý pravidelne chodil na liečenie do Nového Smokovca do „Penzáku“. To je ten brat farár, ktorý náš kostol nazval „kapesním.“ Ako dôchodca žil v Zlíne,  chodil o dvoch barlách, nákladné auto mu usmrtilo jeho milovanú manželku ešte v roku 2002 pred jeho čami.. Do večnosti odišiel  19.02.2021 vo veku 93 rokov. Dovoľte zacitovať z jeho listu, ktorý mi pred pár rokmi poslal: „Necítim se opuštěný, mám zde řadu přátel, kteří mne navštevují.. Stále se snažím být literárně činný, v poslední dobé píši většinou příspevky  pro dětský časopis naši církve..“  Žiadne sťažnosti v jeseni jeho života na ťažký údel, ani zatrpknutosť, či dokonca sebaľútosť.  Celý list je v znamení radosti, že môže byť ešte užitočný a slúžiť svojimi darmi.  Každá veta a každé slovo v jeho liste je ako kvapka hudby. Tá vo vás niečo ušľachtilé aj vyhĺbi..  K takému listu sa hodno vrátiť a prečítať si ho opäť. Aj takáto môže byť jeseň života. S novou piesňou, priam s ódou na radosť. S jeseňou života, obrazne povedané je to ako s výstupom na hory. Síl je menej, ale perspektíva je stále väčšia a nádhernejšia.. Staroba vie byť iste veľmi nepríjemná a ťažká. Väčšinou mi príde na um to známe slovné spojenie: „staroba – choroba.“ Stále nad tým premýšľam, ako sa čo najlepšie na ňu pripraviť. Čo všetko mám robiť už teraz, aby som v pokročilom veku (ak sa ho dožijem) svojím deťom a vnúčatám nestrpčoval život svojím šomraním, nespokojnosťou alebo aj napr. vlastnou sebaľútosťou. V nedávnej diskusii na kresťanskej rozhlasovej stanici odznela otázka: „Pre aký dôchodkový pilier ste sa rozhodli? Prvý? Druhý? Tretí? Alebo pre ten najvyšší, nevyčísliteľný, nespočítateľný – Boží?“ Existenčne dôležitá otázka! Ale životne dôležitá odpoveď!

     Počas jesene (ešte pred koronou) prebiehli rôzne hudobné festivaly vážnej hudby. Hudobná jeseň je nám veľmi dobre známa. Iste, spomíname aj na „Pražské jaro“, ale k farbám jesene patria aj tóny hudby.  „Hudba je ako dážď, kvapka za kvapkou preniká do srdca a oživuje ho“, povedal Romain Rolland. Kvapka za kvapkou preniká do vášho vnútra a niečo sa jej podarí vyhĺbiť. Tón za tónom. Aj dážď má svoju hudbu, do ktorej sa môžeme započúvať. Tónov harmónia, ich súznenia je vhodná na dlhé prichádzajúce večery. Ak je reč o kvapkách, tak si zacitujme Alberta Schweitzera: „To, čo môžeš urobiť ty sám, je kvapkou v oceáne, avšak to je to, čo dáva zmysel životu.“ Každá kvapka dáva zmysel. Bez kvapiek by nebolo mora. Bez dní by nebolo týždňov, mesiacov a rokov nášho života. Každý nami prežitý deň – to je symfónia hudby môjho života s akordami, ktoré ladia s mojím okolím, aj so sebou samým. Hudba lieči! Pomáha človeku premáhať aj pochmúrne myšlienky, ako sa vyjadril istý autor: „Úlohou hudby je oslobodiť nás od tyranie našich vedomých myšlienok.“

        Jeseň je  najpestrejším ročným obdobím, krajina je zaplavená slnkom aj v inverzii. Tatranská  inverzia uprostred  reformačného mesiaca októbra nás nijako ani tohto roku, verím nesklame.. Jeseň sa predvádza vo svojom hrdzavom šate, je priam až márnivá. Toľko odtieňov, spočítate ich? Jeseň nesie v sebe aj nostalgiu po horúcom lete. Po tyrkysovom Jadranskom mori. Predchádza ľadovej zime, keď večery budú tak dlhé. Niečím ich treba naplniť, ako aj tie ešte dlhšie, večery zimné. Ponúka sa nám nielen skvelá hudba, ale aj skvelá biblická téma.  Na biblické hodiny do reformačného októbra  by sa hodila téma:  sola scriptura, sola gratia, sola fide, sola redemptione Christi.  V našom zbore sme tak urobili v októbri 2017. Všetky „sola“ nám tlmočí reformácia ako stále aktuálne. Dnes ešte možno viac, ako inokedy.  Náš reformátor mal z detstva vypestované poznanie, že Boh je ako policajt, ktorý striehne na neho, aby ho hneď potrestal, keď urobí niečo zlé. Pričinila sa o to aj stredoveká škola a učitelia, od ktorých aj v priebehu jedného dňa dostal 10x palicou. Aká to bola úľava, keď prišlo v jeho živote pravé poznanie milostivého Boha. Mnohí ho majú nesprávne až doteraz aj vďaka nesprávnej výchove: „Keď nebudeš dobrý, Pán Boh ťa potrestá!“ Z Pána Boha sme vyrobili nejakého „strašiaka“.  A s človekom sa to potom tiahne roky a roky.. A pritom skutočnosť je ale úplne celkom iná..  

     Vonku je jeseň, pre niekoho je to aj žitia tieseň s jesennými depresiami. Tie farby sú tak pestré, slovami neopísateľné. Neraz sa čudujeme, že táto diagnóza „ožíva“ práve v tomto čase, keď ovocie dozrieva. Nie, nestarneme, ale my dozrievame pre večnosť! Človek pomaly odovzdáva ovocie svojho života, ďakujúc, že ho sprevádzala  Božia dobrota. Máme spoľahlivého Sprievodcu cez všetky ročné obdobia, môžeme priam bezstarostne vnímať tieto farby a nemenia sa nám na temné a tmavé. Máme Sprievodcu počas celého nášho života. Ale aj  na horských  túrach,  aj v múzeách a na hradoch. Práve tam je výklad  tak dôležitý. Upriami vašu pozornosť a mnoho vysvetlí.. „Všimnite si to a ono“, upozorní vás sprievodca.  A vy potom poviete: „ Mali sme skvelý výklad, prehliadku. Oplatilo sa ísť!“ Ak to nemáte, tak v horách je to iba hŕba skál, útvary, ktoré vám vlastne ani nič nepovedia. V múzeu a na hrade to môže byť kopa haraburdia a stariny. S výkladom to všetko ale ožíva. Ste vtiahnutí do deja. Po návšteve na Karlštejne, nedalo  mi  nepoďakovať za skvelý výklad, ktorým všetko na tom známom hrade slovami sprievodkyne vskutku ožilo.. Naším životom nás svojím kvalitným výkladom sprevádza predovšetkým náš Pán: „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie..“ (Mt 6,33). On, ako najlepší Sprievodca vie najlepšie, prečo to povedal práve takto..

     V tomto období všetko sťahovavé vtáctvo už je preč. Aj lastovičky už odleteli. Na elektrických drôtoch vysedávali, zhromažďovali sa a vytvárali veľmi zaujímavú scenériu. Drôty mi pripadali ako čiary na  notovej osnove. A lastovičky ako noty. Aj to je melódia jesene, priam symfónia. Vedia, kedy je ich čas. Sú úžasne naprogramované. Vedia, kedy majú odletieť a kedy sa vrátiť. Ako to píše K. Royová: „Lastovičky odlietajú.. S Bohom.. S Bohom.. Volalo zase tisíce hrdiel. Cez to more, cez to more ideme domov.. A ozvena odpovedala: ideme domov.“ Sťahovavé vtáctvo, ktoré na jeseň odlieta, aj nás pripravuje „na odlet“, pretože tu nemáme trvalého mesta, ale hľadáme ono budúce (Žid 13,14). O „odlete“ čítame aj v tom znám 90. Žalme, ktorý hovorí o počte rokov nášho života.  Nenapadlo vás niekedy, prečo sa ony, či iné vtáctvo nikdy nezrazia?  Dodržiavajú podobné pravidlá ako vodiči na ceste. Keď sa k sebe kriticky priblížia, vždy sa stočia doprava. To zaisťuje, že aj ostatní členovia v okolí urobia rovnaký manéver a nikdy sa nezrazia.  „Naša štúdia dokazuje, že vždy stáčajú kormidlo doprava a niekedy zmenia aj  hladinu výšky letu podľa rovnakej prednastavenej preferencie,“ vysvetľuje profesor Mandyam Srinivasan z austrálskej univerzity Queensland. Dva vtáky v jednom kŕdli nikdy nezaujímajú rovnakú výšku letovej hladiny, čo tiež minimalizuje riziko kolízie. Obdivuhodný a tajomný je svet vtákov. Ani nesejú, ani nežnú, náš Otec nebeský sa aj o nich stará (Mt 6, 25-34).  Pozoruhodný svet prírody s krásou poľných ľalií. Svet, ktorého sme neoddeliteľnou súčasťou. 

     V závere posledných tónov  jesennej symfónie v našom vnútri môže zarezonovať kvalitné slovo excelentného básnika. Dovoľte zakončiť symfóniu jesene slovami básne M.Rúfusa: „Pána Boha môžeš vidieť aj v jeseni. Keď tak cúva všetko, čo je z dlaní času. Vánok, poslík večna, sníma vznešený z horiaceho kríža popravenú krásu. A ja potom stále čosi v sebe tíšim.. Ťahavo ma bolí ostrihané pole. Pane Bože odpusť, ak si mi nie bližší, ako to, čo tuná umrie z Tvojej vôle. A zasa prichádza ten prísny čas.. Bez slovka navyše. Čas, keď röntgen jesene vyvoláva z prítmia dejov podstatu.“