Ovocie Ducha II.
Nežnosť.
Ap. Pavel v Hymne lásky hneď na začiatok napísal, že láska je trpezlivá a potom dobrotivá. Trpezlivosť nás niekedy vedie k pasivite, ale nežnosť a láskavosť ku konkrétnej aktivite. K tomuto ovociu Ducha odporúčam čítať jedinečnú kapitolu láskavosti v 2 Sam 9,1-13. Je to nádherná kapitola o Dávidovej vľúdnosti, či nežnosti, ktorá sa prejavila voči „mŕtvemu psovi“ Mefibóšetovi, synovi Jonatánovmu. Pozdvihol ho z jeho poníženia, dal mu miesto pri svojom stole. Aj voči nám Pán Ježiš Kristus sa tak zachoval, keď nás z našej nízkosti pozdvihol a povoláva k svojmu stolu Večere Pánovej. Môžeme byť pravidelne pri Jeho stole. Túto kapitolu som si priam zamiloval. Čítajte si ju znovu a znovu a uvidíme a zažijete, čo aj s vami urobí. Nechajte ju na seba pôsobiť. Boh sa tak vo svojom Synovi skláňa k nám, ako sa Dávid sklonil k Mefibóšetovi. Tak prehliadnuteľné je tam slovko „kvôli“. Dávid kvôli Jonatánovi, Boh kvôli Ježišovi. Jeho srdce je Božím srdcom a zjavuje nám mnohú jeho dobrotu. To „povýšenie“ sme si nezaslúžili a predsa je reálne. Boh sa nad nami v Kristu zmiloval a očakáva, že tak sa budeme aj my chovať k nášmu okoliu. Len aby sa pri nás nenaplnilo podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi (Mt 18, 21-35). Ten odpustenie prijal, ale nepodal ďalej.
Dobrotivosť.
Pán Ježiš Kristus nám pripomína, že dobrý v najhlbšom a absolútnom význame je jedine Boh. To pripomenul bohatému mládencovi, ktorý za nim prišiel (Mt 19,17). Božie stvorenstvo je dobré. Poznáme „refrén“ po stvorení: „Boh videl, že je to dobré (1 M 1). Od dáva vychádzať slnku na zlých, aj na dobrých (Mt 5,45). Túto dobrotu zakúsil vo svojom srdci Zacheus (Lk 19,1-10), ktorý zo zvedavosti vyliezol na divý figovník. V jeho srdci nastala zmena, obrat a pokánie. To bolo radosti v nebi! Ak niekoho oklamal, vrátil štvornásobne a polovicu majetku dal chudobným. Pán mu to nepredpísal. To nebola ani podmienka Jeho vstupu do jeho domu. On sám sa preto rozhodol. Dobrota Božia vedie k pokániu (Rim 2,4). Akoby Zacheus bol počul aj kázeň Jána krstiteľa, ktorý ešte pred Ježišom kázal: „Vydávajte ovocie hodné pokánia.“ A colníkom povedal: „Nevyberajte viac, ako vám prikázali.“ (Lk 3,13). A to, že sme túto dobrotivosť tiež zakúsili vo svojom osobnom živote nás vedie k nej prisluhovaniu v našom okolí. Toľkým ju môžeme prejaviť. Dobrota má rozhodne miesto v našom živote, pretože je to ovocie Ducha.. „Ale buďte vospolok dobrotiví, milosrdní, odpúšťajte si, ako aj Boh odpustil vám v Kristu.“ (Ef 4,32)
Vernosť.
Tá sa dnes zvlášť nenosí, ale vyžaduje sa v každom vzťahu. Voči Bohu, aj k ľuďom, tým najbližším. K tejto vernosti je motivujúci žalm 89, v ktorom je toľko slov o vernosti. Vo verši 34 je napísané: „Tvoja vernosť je vôkol Teba Hospodine.“ Dá sa prirovnať k sláve, ktorá Hospodina obklopuje. Boh svoju vernosť a zmluvu nezruší. Nerozvedie sa s nami. Nenájde si novú lásku. Neflirtuje s nami, myslí to vážne! Nemá dôvod nás opustiť! Je verný! „Buď verný až do smrti a dám ti veniec života!“ (Zj 2,10b). Doba, ktorú žijeme je dobou mnohej nevery a nevernosti. A to je znamenie konca. „Keď príde Syn človeka, či nájde vieru na zemi?“ (Lk 18,8). „Vyvrcholí neprávosť, ochladne láska mnohých. Ale kto vytrvá až do konca, bude spasený.“ (Mt 24,12-13). 500-sté výročie reformácie je výzvou nezahodiť spasenie, ako niečo nepotrebné. V našej nevernosti tak robíme v cirkvi, čo je veľkou tragédiou. Verný nám náš Pán pozýva nás k vernosti aj presvedčeniu, vierovyznaniu, vernosti cirkvi. Matej Bahyl má v Prešove v našom chráme pamätnú tabuľu. Bol verným svedkom evanjelia, keď v roku 1746 ho uväznili za šírenie protikatolíckych kníh. Z väzenia utiekol do Sliezska. Roky som sa díval na citát na tejto tabuli: „Neboj sa toho, čo máš trpieť! (Zj 2,8) Až teraz „trochu“ viac tomu rozumiem. Vďaka za všetkých verných svedkov (Žid 11) vtedy a dnes, vďaka za všetky verné a obetavé duše v našich zboroch. Vernosť je totiž precvičovanie a praktizovanie vnútorného presvedčenia.
Pokračovanie v III. časti