Ovocie Ducha I.
Téma o ovocí je nanajvýš „jesenná“ práve v čase jeho dozrievania. Ešte počas septembra, októbra a novembra 2016 sme sa touto témou zaoberali na našich biblických hodinách vo Vysokých Tatrách. Jedno ovocie týždenne. Ako denne jedno jablko! Týmito riadkami dovoľte vrátiť sa k našej téme spred 5-tich rokov. Keď si to všetko nanovo čítam, tak sa mi všetko sprítomňuje. Verím, že to osloví a povzbudí aj vás, čitateľov týchto riadkov. Plán bol dve ovocia dať do jednej biblickej hodiny. Ale to rozhodne nešlo! Pri každom z deviatich ovocí bolo potrebné sa zastaviť minimálne jednou biblickou hodinou. Ovocie Ducha stojí za to! V našom tatranskom prostredí však „dozrievajú“ iba ak šišky. Ale niečo predsa sa z ovocia aj u nás nájde, ak myslíme najmä na to lesné. V jeseni ho bolo neúrekom a požehnane. Ovocie dozrieva vďaka slnku, človek dozrieva vďaka láske. Dovoľte v skrátenej verzii pár myšlienok, čím sme prešli, podeliť sa aj s vami.. Ako na jeseň sa zbiera a ukladá ovocie na „kôpky“, tak aj my sme si ich rozdelili na 3×3. To kvôli lepšej orientácii a prehľadnosti.. Sám som bol ozaj prekvapený, koľko veršov máme v Biblii o ovocí. „Po ovocí poznáte ich“, hovorí Pán (Mt 7,20). „Či oberajú z tŕnia hrozno, alebo z bodľačia figy? Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, ale planý strom donáša zlé ovocie.“ V Jánovom evanjeliu 15. kapitola je plná slov o ovocí: „Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia.“ (J 15,8) „A vaše ovocie aby zostávalo“, čítame vo verši 16.. „Bude ako strom zasadený pri vodných tokoch, čo načas dáva ovocie a jeho lístie nevädne.“ (Ž 1,3). Podobenstvo o neplodnom figovníku končí slovami: „Už tri roky prichádzam a hľadám ovocie na tomto figovníku a nenachádzam.. Pane, ponechaj ho ešte za rok, až ho okopem a pohnojím, či by azda potom nepriniesol ovocie. Ak nie, vytneš ho.“ (Lk 13,7.9) A mnohé ďalšie a ďalšie.. Ovocie Ducha (G 5,22) je v počte deväť – v protiklade so skutkami tela (G 5,19-21), ktorých je až sedemnásť.. Započúvajme sa do tejto jesennej melódie nesenia a prinášania ovocia.
Láska. Je na prvom mieste. Tej vo všetkom patrí prvenstvo. Je to hlavná črta Božieho charakteru. Boh je láska (1 J 4,16). Charakterizuje aj život kresťanov. Podľa Hymny lásky (1K 13,13) je najväčšia a zostáva, aj keď sa toho mnoho míňa. Podľa tejto kapitoly najznámejšej v Biblii – ap. Pavel opisuje čo láska robí (napr. všetkému verí, všetkého sa nádeje) a čo nerobí (napr. nie je sebecká, nerozčuľuje sa). Sme v každodennom teste lásky, ako milujeme a ľúbime aj podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10,25-37). Istý profesor na teologickom seminári si pre svojich študentov pripravil zaujímavú úlohu. Urobil rozpis, podľa ktorého si každý zo študentov mal pripraviť kázeň o milosrdnom Samaritánovi. Po hodine museli na chodbe prejsť okolo žobráka, ktorého tam profesor zámerne postavil a „osadil.“ . To, čo sa stalo, bola príliš silná lekcia pre každého. Len veľmi málo študentov sa zastavilo, aby tomuto mužovi pomohli. Všetci sa totiž veľmi „ponáhľali“ písať kázeň o milosrdnom Samaritánovi. Vo svete, v ktorom sa všetci ponáhľame, nemáme čas prejaviť to najpodstatnejšie – lásku.
Radosť. Tá je veľmi „šťavnatým“ ovocím Ducha, nie je z človeka samého. Je jej akosi málo medzi nami. „Radujte sa, opakujem, radujte sa – Pán blízko“, píše Pavel (F 4,4). Tri podobenstvá u Lk 15. kapitoly nám umožňujú nazrieť priamo do Božieho srdca. Aby sme poznali, ako má vyzerať naša radosť, musíme sa pozrieť, akou radosťou bol naplnený Ježišov život. Vedel sa rozveseliť v Duchu svätom (Lk 10,21) a chváliť svojho Otca. Jeho, ale aj náš Otec prežíva radosť z toho, čo sa našlo, keď predtým bolo stratené. Mal som priam neopísateľnú radosť, keď boli moje doklady stratené a potom nájdené. Aká je radosť v rozhodujúcom zápase z gólu v súperovej bránke. Radosť tu dole na zemi má rôzne podoby. Tá nebeská ju v mnohom a mnohom prevyšuje. Čo tak dopriať nebesiam viac radosti z nášho vlastného pokánia. Taká radosť je v nebi nad hriešnikom, ktorý činí pokánie (Lk 15,7). O radosti zo spojenia ratolesti s viničom, ale aj o úplnej radosti čítame v odseku J 15,1-17. Dokonalá radosť bude až v nebi. Dávid hovorí o väčšej radosti (Ž 4,8), ako keď oni majú mnoho obilia a muštu. Viac úplnej a väčšej radosti by sme privítali pri našich spoločných stretnutiach. Tá ale nie je na „predpis“, ale z moci Ducha.
Pokoj. Ap. Pavel píše: „Usilujte sa zachovávať jednotu ducha vo zväzku pokoja.“ (Ef 4,3) To slovo „usilujte“ je v imperatíve, čo znamená že vylučuje našu pasivitu. O pokoj musíme neustále zápasiť. Eleanor Rosseveltová, manželka bývalého amerického prezidenta povedala: „Nestačí o pokoji hovoriť, človek v pokoj musí veriť. A nestačí v pokoj veriť, človek musí na ňom aj pracovať.“ Pavel napísal: „Ospravedlnení z viery máme pokoj s Bohom skrze Ježiša Krista.“ (R 5,1). Predtým bolo nepriateľstvo, teraz nastal pokoj a mier. My, ktorí sme boli kedysi nepriateľskí Bohu (Kol 1,21), sme teraz zmierení. Náš vzťah k Bohu sa napravil v diele Jeho syna Pána Ježiša Krista.. On nám zanechal testament pokoja: „Svoj pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie tak ako svet dáva, vám ja dávam.“ (J 14,27). Tak dôležitý je pokoj v rodine, pokoj v cirkvi a vo svete. Je ho tak veľmi málo aj v rodinách, v cirkvi a vo svete. Čím to je, keď sme ho od Pána „zdedili“ testamentom? Sme všetci pozvaní ku pokoju (1 K 7,15) a náš Boh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja (1 K 14,33). Ale nesmieme stotožňovať pokoj so životom bez problémov, ktoré tak často k nám prichádzajú.
Zhovievavosť. To je predovšetkým Božia vlastnosť. Typickým príkladom je Božia reakcia k mestu Ninive. Jonáš ju poznal ako zhovievavosť: „Ty si Boh milostivý, ľútostivý, zhovievavý a bohatý v dobrote.“ (4,2) To nás motivuje aj k našej trpezlivosti a zhovievavosti. Keď má Boh so mnou toľko trpezlivosti, nemal by som aj ja byť viac zhovievavý?! Cirkev je spoločenstvom ľudí rôzneho pôvodu, ale aj pováh. Nachádzame sa aj v rozličnom stupni zrelosti. Ak chceme pri toľkých odlišnostiach vychádzať, nevyhnute potrebujeme trpezlivosť. Ap. Pavel píše Efezským kresťanom (4,2): „Vo všetkej pokore, nežnosti a trpezlivosti znášajte sa vospolok v láske.“ Toto ovocie Ducha potrebujeme aj pri zvestovaní evanjelia, keď sa výsledok hneď nedostaví. Opäť je tu ap. Pavel, ktorý píše svojmu spolupracovníkovi Timoteovi (2 Tim 4,2): „Zvestuj slovo, buď pohotový vhod-nevhod, presviedčaj, karhaj, napomínaj so všetkou trpezlivosťou.“ Ale aj tu musíme povedať, či napísať, že Božia zhovievavosť trvala mnoho rokov, pokiaľ Nóach nepostavil Koráb (1 Pt 3,20). Prišiel čas, keď ľudská tvrdohlavosť „vyčerpala“ Božiu trpezlivosť a Boh zničil zem potopou. A tak je ešte čas milosti, ktorý sa kráti. Božia trpezlivosť by nás mala ešte viac obmäkčiť a nie zatvrdiť. Tak píše Kazateľ (8,11): „Rozsudok za zlý skutok sa ihneď nevykonáva, preto ľuďom rastie odvaha páchať zlo.“ Ak trest neprichádza teraz, neznamená, že nepríde vôbec..
Pokračovanie v II. časti