More je viac než len voda
Andrej Sládkovič vo svojej slávnej Maríne napísal mnoho krásneho, milého a ušľachtilého slova. A napísal aj nasledovné: „Beda, kto v mori vidí iba vodu, kto nepočuje nemú prírodu. Kto v skalách vidí iba skaly..“ Túto najväčšiu ľúbostnú báseň na svete napísal v zime 1844, publikovaná bola o dva roky neskôr. Vďačného čitateľa, ktorý po nej siahne, poteší a posilní v každom ročnom období. Možno v nej zalistovať aj v lete pri mori. Mne sa tak stalo počas opätovného letného pobytu v Chorvátsku. Aj Jadranské more je predsa viac, než len voda. Rozmýšľam nad týmto výrokom z ľúbostného vyznania A. Sládkoviča! Kamene sú predsa naozaj viac, než len skaly. Aj tie naše tatranské! Nechcem sa púšťať do rozboru týchto slov tejto ľúbostnej básne. Mnohí erudovaní odborníci tak už urobili predo mnou veľmi kvalifikovane a brilantne. Poznáme ale túto vetu: „Co tím básnik chtěl říct?“ Tak sa zamýšľame nad týmto jeho zaujímavým citátom v Maríne. Čo je ukryté práve v týchto slovách? Čo v nich nájdeme, keď ich rozmeníme na drobné? Dovolenka pri mori takéto premýšľanie priam ponúka. Takéto sentencie sa priam natískajú. Pri pohľade na morskú hladinu, pozorujúc šum vĺn. Stalo sa to aj vám? Pri premýšľaní prídete na to, že aj vaše srdce sa v mnohom podobá moru. Vidím mnohú analógiu medzi srdcom a morom. Búrka totiž a nie jedna perla odpočívajú v hlbinách mora, aj ľudského srdca. Ak sa zahľadíš do vlniacich sa vôd svojim neskaleným zrakom, tak v každej vlne odraz najvyššej pravdy a krásy uzrieš svojím okom.
Čo je to, čo ponúka more na oddych? Čím nás tak priťahujú hory? Prečo je v tom taký „životabudič“ pre človeka? Aká úžasná Božia sila a Božia energia je v mori, aj v horách, že nás regeneruje po telesnej, aj po duchovnej stránke? More má svoje priam neopísateľné poklady. Čítame o tom u Izaiáša v 60 kap., ktorá má nadpis: Budúca sláva Siona. Okrem iného je tam aj zasľúbenie: „Pozdvihni oči dookola a pozri: všetci sa zhromaždia a prídu k tebe.. Potom uvidíš a budeš žiariť, zadiví a rozradostí sa ti srdce, lebo poklady mora sa k tebe obrátia.“ (60,4-5). Hneď v prvý deň našej jadranskej dovolenky mi prišla táto pozdravná sms s týmto biblickým veršom od jednej spolusestry, ktorá celkom „náhodne“ práve tam otvorila svoju Bibliu. Som veľmi vďačný, že sa tak stalo. Vďaka nemu som aj nad pokladmi mora veľmi intenzívne premýšľal. A tým bol daný aj charakter dovolenky. Oddych, relax, more a slnko. Avšak s biblickým podtextom. Aj taká môže byť dovolenka veriaceho človeka. S Božím slovom. Veď od Neho nie je potrebné si oddýchnuť. Práve naopak! Možno o to viac a intenzívnejšie sa do neho ponoriť a prežívať v čase voľna a oddychu. Tak, ako sa potápame v mori a vieme si to vychutnať, tak sa môžeme „ponoriť“ do hĺbin slova Božieho. Tak môžeme urobiť len a len mocou Ducha svätého. O to prosíme a žiadame aj v svätodušnej piesni: „Do hĺbin slova Božieho, Ježiši uveď nás, nech mocou Ducha Svätého počujeme tvoj hlas.“ (ES 175,3)
Čo tým slovom ale vyslovil prorok Izaiáš? Aké zaľúbenie nám dal týmto výrokom? Uvažujem a meditujem. Je toho mnoho. More má mnohé svoje neviditeľné poklady. A skrýva mnohé tajomstvá. Ľudským okom nedohliadnuteľné. A predsa sú tam. Sú reálne, ale ľudskému oku (zatiaľ) ukryté. Čo všetko je reálne, ale zatiaľ nášmu fyzickému zraku neviditeľné. More raz tieto poklady vydá. Obklopuje nás mnohé tajomno, ktoré časom bude odkryté. Obklopujú nás rôzne tajomstvá, ktoré sa časom stanú zrejmými, zjavnými a viditeľnými. Exupéryho Malý princ nás mnohému učí. Je to podľa mňa „povinné čítanie“ pre všetkých dospelých. Každý by mal toto dielko ako šlabikár poznať. Je ozaj praktické, nezaberie veľa času. Pribaliť si ho môžeme aj na dovolenku. Rukopis Malého princa uchoval Exupéry u svojho priateľa v papierovej taške. Bol to 140-stranový rukopis, zdobili ho mnohé škvrny od kávy a cigariet autora. Daroval ho svojmu priateľovi so slovami: „Rád by som ti zanechal niečo veľkolepé, ale toto je všetko, čo mám.“ Ozaj „malé veľkolepé“ dielo nám zanechal tento pilot. Spomeňme si s vďakou aj na neho. Zomrel 31.07.1944, keď sa nevrátil z posledného letu. A čo nám teda odkazuje? No predsa to známe: „Dobre vidíme iba srdcom, to najdôležitejšie je očiam neviditeľné!“ V tomto zmaterializovanom svete je to veľmi dôležité, takmer biblické posolstvo!
Hneď v úvode Maríny spomína autor aj naše milované Tatry. Pre mňa ozaj niečo veľmi potešiteľné a blízke. Kamene sú viac, než len skaly. Sú viditeľné a predsa tajomné. Vyčnievajú prudko a vysoko. Poklady mora sú ukryté v hlbinách. Aké to všetko má miesto v ľúbostnej básni, ktorá Ľudovíta Štúra nijako nenadchla, pretože neobsahovala žiadne prejavy lásky k národu, ale k žene? Sládkovič sa vyznáva z lásky k žene, neobíde ani more, ktoré vlastne ani nemáme a spomenie skaly, ktorých máme neúrekom nielen v Tatrách. To, čo je viditeľné je mnohokrát obrazom pre neviditeľné. Je to časté aj v Biblii, aj v slovách apoštola Pavla, ale aj v klasickej literatúre, či v básňach.. Ponúkam pozoruhodný citát od našej spolusestry, ktorá si pre potešenie píše básne. More a Tatry dala do jedného celku a napísala to, čo ma veľmi zaujalo: „Tatry majú príchuť mora.. More má svoje tajomstvo ukryté pod vodou a Tatry nad oblakmi. Aby si tie tajomstvá pochopil, musíš u oboch dosiahnuť hĺbku a výšku tohto diela a ich Stvoriteľa a Staviteľa. Najmä však Jeho veľkosť a nekonečno. Od Neho pramenia aj tajomstvá v nás.“ (A.Tarjányi) Myslím, že to bravúrne vystihla a prepojila ich mystérium spoločným menovateľom. Ako more, tak aj hory treba zvládnuť a zdolať. O tom spieval v piesni K. Gott a I. Timko: „Človek zvláda silu vetra, silu morí, len tým, že tvorí.“
More, aj skaly ponúkajú relax a ten sme si počas leta dopriali v hojnej miere. Načerpali sme síl do nového pracovného obdobia – v rodine, v škole, v cirkevnom zbore. Pri mori, ale aj na horách počas leta bolo množstvo ľudí a prázdninujúcich. Na konci leta zvykli Vysoké Tatry praskať vo šíkoch. V tomto roku je však celkom iná situácia. A Jadran sa stále teší pozoruhodnej priazni Slovákov. Návštevníci hôr, ale aj mora plnými dúškami nasávajú požehnanie leta a oddych. Dobre poznáme príbeh o Márii a Marte (Lk 10,3-42), ktorý je veľmi poučný. Nie je o dovolenke, ani z hôr, ani od mora. Hovorí o zanedbávaní duchovného na úkor telesného. Viditeľné a hmotné je nám tak prioritné, že tak ľahko zanedbáme to „neviditeľné“. Telesné je dočasné, duchovné je nadčasové a večné. „Viditeľné je totiž dočasné, ale neviditeľné je večné.“ (2 K 4,18) A predsa sa nám to stáva aj nám v cirkvi. Tento príbeh sa opakuje v mnohých „reprízach“ v našich rodinách. Televízie počas leta už tradične ponúkali mnohé reprízy. Mnohé sú ale hodnotné, dajú sa pozrieť. Veď bez tých repríz napr. počas Vianoc si mnohí tieto sviatky nevedia ani predstaviť. Príbeh o Márii a Marte je poučný v tom, že nás učí, že Pána Boha môžeme osláviť a uctiť nielen usilovnou prácou, ale aj hodnotným odpočinkom pri nohách Jeho Syna. Aj odpočinok počas leta, ale aj počas nedele je našou oslavou Pána. Dopriať si ho nielen počas leta pri mori a v horách, ale aj počas nedeľného sviatočného dňa. Tomáš Baťa nám pripomína: „Dostaneš k dispozícii iba jeden jediný život!“ A ešte jeden jeho citát: „Kto sa naháňa za peniazmi, nikdy ich nedohoní.“
Pobyt pri mori ponúka možnosť pozorovať spln. Ten je práve pri mori neopísateľný. Celý mesiac sa zrkadlí počas noci na morskej hladine. Toto zrkadlenie vás tak uchváti a fascinuje, že si poviete, že je na škodu ísť spať, keď človek môže pozorovať niečo tak úžasné.. Mesiac sa postupne zaokruhľuje a rastie. Pomyslíte si, kiež by tak to bolo aj s láskou v tomto svete plnom nelásky. A Paul Valery to vyslovil jasne: „Láska je ako mesiac, keď nerastie, tak sa zmenšuje.“ Do splnu mesiac iba rastie.. A potom.. Sme akoby po „splne tohto sveta“, lebo lásky je vždy akosi menej a menej čím viac sa o nej hovorí. Pri mori som si spomenul aj na slová Beethovena, ktorý pri jednej príležitosti povedal, že Bach by sa mal menovať „Meer“ (more), nie Bach (potok). Chcel ho pomenovať morom, pretože bol (aspoň podľa mena) „iba“ potokom. Vystihol to. Veľmi dobre rozumiem jeho snahe. J.S.Bacha iste nepremenujeme na Meer, ale vždy takýto zážitok smieme mať pri počúvaní jeho brilantných diel. Každá nota je ako kvapka v mori. Každá má svoje miesto a je tak prepotrebná. Aj v obyčajných a prostých veciach môžeme vidieť obraz niečoho vyššieho. „Skutočná životná múdrosť spočíva v tom, že v každodenných veciach vidíme niečo zázračné.“ (Paerl S. Buck). Aj Dávidov Žalm 139 je o úžase a údive. K moru sa priam ponúka. Ponúka pozoruhodné posolstvo: som v Božom poznaní aj keby som bol pri najďalšom mori. Poznanie, že som poznaný a nie zabudnutý. More je kvantum kvapiek. Ľudstvo – to je more ľudí. Boh o mne vie. Niet miesta, kde by Boha nebolo. Ján Zlatoústy, cirkevný otec, bol cisárovnou Eudokiou poslaný do vyhnanstva do nehostinného kraja Čierneho mora. Napísal jej list: „Len vtedy by si ma poslala so skutočného vyhnanstva , keby si ma poslala na také miesto, kde niet Boha.“ Pri mori si možno spomenúť alebo prečítať výrok posledných slov proroka Micheáša (7,18–20): „Kto je Boh ako Ty, ktorý odpúšťa viny, ktorý prehliada priestupky zvyšku svojho dedičstva? Netrvá navždy pri svojom hneve, lebo rád udeľuje milosť. Zľutuje sa opäť nad nami, rozšliape naše viny a uvrhne do hlbín mora všetky naše hriechy. Ty preukážeš vernosť Jákobovi a Abrahámovi milosť, ako si prisahal našim otcom od dávnych čias.“
Pobyt pri mori nám dáva príležitosť veľa čítať. Tak som si vychutnal myšlienky Anselma Grüna a Tomáša Halíka v ich spoločnom titule „Svět bez Boha“. Okrem iného som prečítal životopis Martina Luthera od Rolanda H. Baintona. Je v nej mnoho cenného a inšpiratívneho. Tak napr. myšlienka: „Nedostatok viery sa prejavuje v nedostatku úžasu. Príroda je vyjavením len pre tých, ktorým je Boh už zjavený.“ (M.Luther) A ešte jedna od nášho reformátora: „Keby si mohol pochopiť jediné pšeničné zrnko, zomrel by si od úžasu.“ Botanik Karl von Linné povedal: „Žasni nad všetkým, aj nad tým najobyčajnejším.“ Jeho žiaka G. Wahlenberga sprevádzal po Vysokých Tatrách Thomas Mauksch. Tak, ako pri zrode Nového Smokovca stál lekár, ev.a.v. – MUDr. Mikuláš Szontagh, tak pri zrode Starého Smokovca stál Tomáš Mauksch, ktorý bol v tom čase evanjelickým a.v.farárom vo Veľkom Slavkove. Grófovi Štefanovi Csákymu dal podnet na vybudovanie prvej tatranskej osady. Obidvaja kreovali toto prostredie svojimi víziami. S tým druhým menovaným som sa len nedávno bližšie „zoznámil“. Obidvaja protestanti mali veľmi veľký vplyv na toto vysokotatranské podhorie. Mauksch dostal od veľmi prísneho katolíckeho grófa Csákyho, majiteľa Schmecksu (Starého Smokovca) na starosť logistiku ohľadom budovania tejto tatranskej osady, ktorá vznikla v roku 1793. Okrem služby v cirkvi, bol zanieteným milovníkom hôr, prírodovedcom a sprevádzal aj anglického cestovateľ Roberta Towsona, ktorý v roku 1793 vystúpil na Kriváň. Príroda aj týmto ľuďom, aj mnohým ďalším učarila a pomáhala k ich vnútornej rovnováhe. Žasnem nad tým všetkým, čo títo naši predkovia dokázali vykonať v danom čase pod našimi majestátnymi Vysokými Tatrami. Žasnem nad Marínou, ktorá je úchvatným dielom, nami trochu zabudnutým. More je viac, ako voda. Skaly sú viac, ako kamene. Ak platí to, tak potom platí aj nasledovné: úsmev je viac, než len pohyb perí. Alebo – hudba je viac, než len noty vedľa seba na notovej osnove. Alebo – dotyk je viac, než len kontakt dvoch tiel. Pokúste sa pokračovať ďalej.. Marína nech nás všetkých inšpiruje.. Láskou Božou, aj tou ľudskou. A láska je predsa viac, ako prikázanie.. (B.Häring)