Čo sľúbiš, to aj splň II.

Je to veľmi vážne slovo do všetkých našich sľubov. Už toľké sme vyslovili. A pri toľkých príležitostiach. Ako krstní rodičia, keď sme sľubovali, že budeme pomáhať vychovávať naše krstné deti. A ako ich napĺňame? Ak sú krstné deti ďaleko, tak modlitba vždy pomôže aj na diaľku (Lk 7,1-10). Tak mnohokrát sme ho urobili pri Večeri Pánovej, pri tej štvrtej otázke: „Sľubujete, že s pomocou Ducha svätého zanecháte svoje zlé obyčaje, odpustíte previnenia tým, ktorí vám ublížili, budete sa vystríhať hriechov a polepšíte si život, sľubujete?“ Pred pár rokmi sa mi stala taká milá úsmevná príhoda práve pri Večeri Pánovej u nás na fare v Novom Smokovci. Prišla jedna sestra so svojou mamičkou, vtedy už 95-ročnou sestrou ku spovedi. Pri položení štvrtej otázky sa veľmi prekvapila, otvorili sa jej viac oči, roztiahli zreničky a povedala mi: „Pán farár, to vám ale nemôžem nijako sľúbiť! Viete, ja sa tak veľmi dobre poznám!“ Rád na to spomínam. Na detskú a úprimnú vieru sestry, ktorá je už vo večnosti. Chodieval som za ňou tak často do zariadenia „Jeseň života“ v tom čase ešte na Vyšných Hágoch a veľa som sa od nej v jej poslednej etape života naučil. Samých seba tak dobre poznáme a predsa sľubujeme. Prečo? Lebo veríme, že práve Duch svätý nám pomôže zanechať naše zlé obyčaje. Roky ale idú a bežia, my s nimi ozaj akosi nič nerobíme. Iba stále sľubujeme! Málo je medzi nami prosieb k Duchu Svätému, ktorého tak v cirkvi veľmi potrebujeme. Otec nebeský dá Ducha svätého tým, ktorí ho prosia (Lk 11, 9- 13). Sľubujeme a naše sľuby akoby sme dávali iba do vetra. Bezmyšlienkovite. Nezabúdajme ani na sľuby pri vstupe do manželstva. Raz jedny snúbenci prišli na stretnutie ohľadom cirkevného sobáša. Pýtali sa, čo znamená vstúpiť do manželstva pred Bohom – v kostole. Hovoril som im od zodpovednosti za sľub o „doživotí lásky.“ Na ďalšie stretnutie už neprišli. Asi si to rozmysleli, že je to veľká zodpovednosť. Možno sa vrátili z kratšej cesty. A možno to dopadlo celkom inak. To vie len Pán a to ma veľmi teší.

Toto slovo múdreho Kazateľa nás pozýva zrevidovať naše sľuby. Či nie je v našej cirkvi len nejaká „sľubotechna?“ Či sa nepodobáme politikom, ktorí dávajú ozaj prázdne sľuby. Ale úprimne priznajme si, že pred voľbami ich tak radi počujeme. Lahodia nášmu uchu. Kedysi to boli sľuby o druhom Švajčiarsku. Sľuby o dvojnásobných platoch. To som vymenoval len tie najznámejšie za posledné roky. Bolo ich nepomerne viac. Teraz sa objavujú ďalšie. Za posledné roky to vnímane asi tak, že sú to sľuby, ktoré boli venované len istej úzkej skupinke ľudí. Mnohí na Slovensku majú svoje „súkromné Švajčiarsko“ a poberajú dvoj, či trojnásobne platy. Určite nezávidíme nikomu. Máme dostatok všetkého. Ľudia sa majú nepomerne oveľa horšie na tomto svete. Ak je Hospodin naším pastierom, tak nám ozaj nič na tomto svete nechýba (Ž 23,1). Vďaka Pánovi nemáme sa zle, aj keď tie sľuby neboli naplnené. Len je nám ľúto, že sľuby o diaľničnom prepojení od Bratislavy až po Košice sa stále posúvajú na neskôr. A ľudia strácajú trpezlivosť, ako nám to pomerne často prezentuje televízna obrazovka.

Pri vstúpení Pána na nebesá sme si vypočuli Jeho slovo, ktoré dal učeníkom, aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby očakávali zasľúbenie Otcovo (Sk 1,4). Je potrebné „len“ počkať. Netreba veľa. Príde čas, že sa rozpŕchnu do sveta. Je však potrebné počkať na zmocnenie zhora. To spôsobí zmocnenie a vystrojenie do služby. Zasľúbenie Otcovo – to je Duch Svätý. Akoby to vyzeralo, keby nebol zoslaný na náš svet? Je známa istá pohľadnica, ktorá bola už dávnejšie vydaná. Zobrazovala kňaza, ktorý sa prebudil do sveta, do ktorého sa Kristus vôbec nenarodil. Aký by to bol ozaj hrozný svet! Akoby to vyzeralo, keby sa Božie sľuby nenaplnili? Boh zasľúbil, že pošle svojho Ducha. Prorok Joel v 3. kapitole to už dávno oznámil. Na Letnice sa tento sľub Boží stal realitou. Pán Ježiš zasľúbil, že je s nami po všetky dni, až do konca sveta (Mt 28,20). Bude pri nás stáť, nech by sa dialo čokoľvek! Napadla vám myšlienka, akoby vyzeral svet, v ktorom žijeme – bez už naplnených doteraz Božích sľubov? Akú by mal podobu? Neboli by ani Letnice, nebolo by cirkvi. Nemali by sme svoj duchovný domov, kde sa schádzame. Nemali by sme v nebi nášho Prímluvcu (1 J 2,1) ktorý prosí za nás, ako kedysi za Petra, aby aj naša viera nezanikla (Lk 22,32). Na biblických hodinách, keď nás je neraz málo, tak nám práve pomáha zasľúbenie, že bude prítomný tam, kde sa dvaja alebo traja stretnú v Jeho mene (Mt 18,20). Pán Ježiš sľúbil, že príde opäť na túto zem. To aj časom naplní. A ten čas sa blíži. Božie zasľúbenia – to sú Božie sľuby. Mnohé sa už naplnili, mnohé budeme aj naďalej očakávať. Náš život je v očakávaní. V  roku 2017 uplynulo 300 rokov od narodenia Márie Terézie. Mala 16 detí, z ktorých sa „iba“ desiati dožili dospelosti. Údajne mala veľmi rada stav tehotenstva, pretože to prežívala ako veľké očakávanie! Nedávno zosnulý Leonard Cohen povedal: „Neviem žiť inak, než len v očakávaní.“ Jeho očakávania sa už naplnili. Viera sa opiera o Božie zasľúbenia, keď je jej ťažko. Aj vtedy, keď prežíva radosť vo svojom srdci. Máme Bibliu, ktorá je knihou Božích sľubov. Oprime sa o ne s novou aktuálnosťou aj v tomto jubilejnom roku o to viac! Ako píše Pavel: „Veď koľkokoľvek je zasľúbení Božích, v ňom sú všetky: áno, preto v Ňom je aj amen na slávu Boha Bohu skrze nás.“ (1 K 1,20) Veľmi zaujímavá je skúsenosť kráľa Šalamúna. Po modlitbe predniesol pred celým Božím ľudom toto slovo: „Požehnaný Hospodin, ktorý doprial odpočinok svojmu ľudu izraelskému, ako bol zasľúbil, takže nepadol ani jeden zo všetkých Jeho vzácnych, ktoré dal skrze svojho služobníka Mojžiša“ (1 Kráľ 8,56).

Svätíme Letnice, počas ktorých si pripomínali naplnenie Božích mocných sľubov. Max Kašparů v spojitosti s Duchom Svätým uvádza nasledovný príklad. Môže nám v mnohom pomôcť. Na frekventovanej ceste stojí stopár. Dobre ho vidíme.  Sediac za volantom máme viaceré možnosti ako zareagovať na danú situáciu. Napr. nezastaviť, ale ísť ďalej. Alebo zastaviť, či dokonca stopárovi otvoriť priamo dvere. Stopár vyzerá veľmi solídne, tak sa nám možno v budúcnosti známosť s ním zíde. Dokonca ho poprosíme, aby sa s nami rozprával, aby nám rozhovor s ním zabránil v mikrospánku. Ďalšia možnosť je , že mu zastavíme, požiadame ho, aby nám držal mapu – pôjdeme tam, kde on chce. A ešte jedna možnosť! Zastavíme, vystúpime z auta a požiadame ho, aby si sadol za volant. My sa posadíme na miesto spolujazdca a budeme mu dôverovať, že sa spoločne dopravíme do cieľa cesty – do konečnej stanice. To je príklad. Tak sa to ale nedeje na cestách často. Najmä tie posledné možnosti. M.Kašparů konštatuje, že Ducha priam ignorujeme v cirkvi. Ako toho stopára na ceste. Nedovolíme, aby sa nám miešal do nášho „šoférovania.“ Tá štvrtá možnosť je ale veľavravná Pán Boh v Duchu Svätom nechce byť iba „prísediacim“ na ceste tvojho života. Na ceste je málo pravdepodobné, že tak zareagujeme. Ale v živote je to nanajvýš potrebné!

Pripomeňme si udalosť zo života nášho reformátora Martina Luthera. Keď sa vracal od rodičov do Erfurtu, zažil poriadnu letnú búrku 02.07.1505. Dal sľub, že keď ju prežije, vstúpi do kláštora. Modlil sa k sv. Anne, ale sľub dal Bohu. Búrku prežil a do kláštora o dva týždne vstúpil. Bol to veselý človek a jeho priatelia tomu nechceli uveriť. Čakali ho ešte dva dni pred kláštorom, či si to nerozmyslí a nevyjde von. Dal predsa sľub! A keby ho nebol naplnil, tak dnes by sme ako duchovne žili? Iba z odpustkov? Bez milosti Božej? Neslávili by sme v roku 2017 pästoročnicu po reformácii . Skúste sa nad tým ozaj niekedy zamyslieť. Stojí to zato. Keby sme všetci v cirkvi boli ako Luther v plnení sľubov. Iste neidealizujeme si ho. V prístupe k židom si z neho príklad vonkoncom nemôžeme brať. Nebol dokonalý, ako nikto z nás! Ale skúsme na svetlo vyniesť niečo pozitívne. Jeho zápas ako nájsť milostivého Boha! Ako sa premenoval z Ludera na Luthera. To je všeobecne málo známa skutočnosť z jeho života. Po vzore všetkých stredovekých humanistov si aj on svoje meno pogréčtil (iný zdroj uvádza, že mu dal latinskú podobu) a zmenil na „eleutherios“, čo v preklade znamená: „Ten, ktorý je vyslobodený.“ Sme už takto všetci vyslobodení? Pán nám tlmočí svoje slovo: „Poznáte pravdu a pravda nás vyslobodí.“ (J 8,32)

Slávnostná polovica cirkevného roka vrcholí. Konfirmácie budú neskôr. U nás v Tatrách bola posledná v roku 2017 s dvoma konfirmandmi. Sme vďační aj za dvoch. Aj oni dali sľub. Ako my kedysi. Štafeta pokračuje. Kruhy na vodnej hladine sa šíria. Pán hovorí: „Prijmite moc Ducha svätého a budete mi svedkami v Jeruzaleme, v Judsku a až do posledných končín zeme“ (Sk 1,8). Tie posledné končiny zeme – to je naša oblasť, naša krajina pod Tatrami. Misia pokračuje, tá vonkajšia, ale aj vnútorná. Trochu sme na ňu, žiaľ pozabudli. Najmä na tú vnútornú. Náš počet klesá každým rokom. Ak sme v Pána uverili celým srdcom, tak si tú dobrú správu nemôžeme nechať iba pre seba. Ak máme osobnú skúsenosť s Pánom, nemôžeme si ju predsa egoisticky nechať iba pre seba. Ku dobrej správe patrí etika jej potrebného ďalšieho šírenia a podávania. Máme liek proti rakovine. Ak viete, že niekomu pomôže, tak si ho necháme doma v šuflíku? Alebo stretnú sa dvaja žobráci, či bezdomovci a jeden druhému povie, kde sa dá dobre najesť! Tak kde sa dá dobre najesť? No predsa v našej cirkvi! V našom zborom spoločenstve! Nemusíš byť hladný ani smädný (Iz 55,1). Len sa vráť k tebou daným sľubom a k ich praktickému napĺňaniu.. Mocou Božieho Svätého Ducha..