Čo sľúbiš, to aj splň I.

Koniec slávnostnej polovice cirkevného roka nám prináša tretie výročité sviatky – zoslanie Ducha Svätého. Mesiace máj a jún tradične boli v  znamení zborovej slávnosti – konfirmácie. Niekde už aj v apríli – hneď vo Veľkej noci. Pred koronou to bolo v normálnom móde – v tomto čase výnimočne, s posunom na jeseň. Dnes sa toto slovo latinského pôvodu nepoužíva iba v našej cirkvi, ale bežne sa tak deje aj v bankovom sektore, keď vám vystavia tzv. konfirmačný, teda potvrdzujúci list. Môže nás tešiť aj širšie upotrebenie tohto slova, ktoré presahuje cez našu cirkev. Ruku ale na srdce, koľko z členov zboru príde na takúto slávnosť konfirmácie? Najviac ju možno prežívajú rodičia a starí rodičia konfirmandov, samotní konfirmandi už trochu menej. Ako ktorí – samozrejme, česť výnimkám! Veď ani ja sám som ju nejako zvlášť neprežíval. Ale asi najmenej ju prežívajú členovia domáceho cirkevného zboru. Urobia si „voľno“.. Ak tam nemáme syna, či dcéru, či vnúča, tak sa nás to nijako zvlášť nedotýka! Ozaj? Ale prečo? Sledujem túto skutočnosť už vyše 30 rokov mojej služby. Máme plné kostoly hostí z rodiny, ale vždy veľmi málo domácich viery. Poťažkáme si, že ich potom nevidíme v kostole. Ale ani oni na konfirmácii nevideli nás! Prečo sa netešíme, že máme prírastok dospelých členov v cirkvi? Prečo ich neprivítame? Prečo to s nimi spolu nezdieľame? Prečo by sme spolu s nimi nezvládli aj vyše dvoj-hodinovú slávnosť?! Nestojí nám to za to? Či po nás potopa? Veď je to ďalšia generácia! Tí, ktorí po nás majú niesť štafetu viery. Žeby nebolo miesta v kostole? A to naše bude obsadené? Veď môžeme byť iba radi a vďační! Určite sa to jedno miesto ešte pre teba nájde! Čo myslíš?

Takúto slávnosť sme v rodine prežívali v nedeľu 21.mája 2017 v Prešove, kde bolo počas nedele Rogate konfirmovaných 46 dietok. Vtedy výnimočne viac chlapcov, ako dievčat. Bol medzi nimi aj náš krstný syn Šimon, ktorý sa k celej „veci“ na moje prekvapenie staval pomerne dosť zodpovedne. Jeho slovo a postoje to dokazovali! Na našu mlaď pred oltárom bol skvelý pohľad. Takmer päťdesiat mladých ľudí pre vami. To by som vám prial zažiť! Je to predsa budúcnosť našej cirkvi! Prepojenie témy nedele modlitby – s modlitbou aj za nových, aj za predchádzajúcich konfirmandov je veľmi potrebné. Dať slávnosť konfirmácie na nedeľu Rogate je viac, než chvályhodné. „Veď mnoho zmôže v účinkoch modlitba spravodlivého“ (opravdová), píše apoštol Jakub (5,16). Na tom, priam posvätnom mieste chrámu sv. Trojice (len kúsok od krypty, kde sú pochované štyri obete Prešovskej jatky z r. 1687) som aj ja stál pred 43. rokmi. Túto scénu vlastnej konfirmácie som si oživoval a sprítomňoval. Bolo to v nedeľu, na sviatok sv. Trojice – 21.mája 1978, keď som bol v početnej skupine spolu s ostatnými konfirmovaný vtedajším br. farárom Jánom Midriakom. A dostal som veršík na cestu: „Nauč ma plniť Tvoju vôľu, veď ty si Boh môj, Tvoj dobrý Duch nech ma sprevádza po rovnej zemi.“ (Ž 143,10) Význam tohto slova mi bol daný mocou Ducha až neskôr. Brat farár Midriak bol nám všetkým v tom čase tým Filipom, ktorý nás sprevádzal na našej ceste. Až natoľko, že sme sa práve počas jeho prešovského pôsobenia a nášho duchovného sprevádzania viacerí rozhodli pre štúdium teológie. Bolo to v časoch silného reálneho socializmu, ktorý sme akosi v zbore a na fare v Prešove ani nijako zvlášť necítili. Schádzali sme sa s v tých časoch ozaj „slobodne“ a v hojnom počte. Zažili sme tam mnohé požehnané chvíle, na ktoré sme viac, ako po 30-tich rokoch pred časom spomínali aj s bratom Dušanom Budajom, ktorý so svojou rodinou žije v ďalekej Amerike. Ako je dobré mať Filipa. Človeka, ktorý nás duchovne sprevádza! Toto slovné spojenie som si prepožičal z príbehu o Filipovi, ktorý pokrstil správcu pokladu kráľovnej kandáky (Sk 8,26-40). Najprv ho sprevádzal popri voze a potom mu zvestoval Krista. Otvoril ústa a zvestoval mu evanjelium. Brat farár Ján Midriak tak často otváral ústa a v múdrosti Božej  kázal. Jeho mnohé propozície sú nám mnohým dodnes nezabudnuteľné!

Počas konfirmačného víkendu v kostole sv. Trojice som veľmi intenzívne prežíval duchovnú atmosféru v tom sakrálnom priestore, ktorý mi je tak blízky. Až natoľko, že som manželke povedal: „Vieš si teraz predstaviť, že by zo sakristie teraz vyšiel brat Midriak?“ Spomíname na neho s láskou a vďačnosťou. Veľmi veľa nám toho odovzdal. Oceňujeme si to vždy viac a viac! A rokmi ešte oveľa viac. Zo sakristie v sobotu, aj v nedeľu vyšiel vtedy – dnes už zosnulý brat farár Ján Bakalár. Otvoril ústa a my sme vďačne počúvali jeho múdre slovo v Duchu Svätom. Pred samotnou skúškou v sobotu hovoril o Zacheovi (Lk 19,1-10). Počúvajúc slovo o tomto nenávidenom človeku som si spomenul na citát nemeckého esejistu H. Arntzena: „Byť pripravený je veľa, vedieť čakať je viac, ale využiť ten správny okamih je všetko.“ Bol v správnom čase na správnom mieste. Jeden okamih života, ktorý rozhodne o celom ďalšom putovaní. To je Zacheus. Malý človiečik na vysokom poste. Túžil po stretnutí s Kristom. Nebál sa výsmechu a vyliezol na divý figovník. Ježiš sa ponúkol do jeho domu. Chcel zdieľať jeho domáce prostredie, jeho rodinný život. A práve tam – uprostred neho – tam sa udiala tá konverzia jeho obrátenia. Pán sa venoval jemu a on to bude zdieľať s ďalšími v meste. Dáva do poriadku svoj dom, ale aj vzťahy vo svojom okolí. Ako sa Ježiš ponúkol do jeho domu, tak on sám sa ponúka ľuďom v Jerichu. Ak niekoho oklamal, tak to vrátil štvornásobne. Len tak pre zaujímavosť! Urobili by sme to aj dnes? Ak sme niekoho oklamali o 10 Eur, tak vrátime 40, ak o 100, tak vrátime 400. Ak o 1000, tak vrátime 4000 eur! To je ponuka pre okolie, že? To je ovocie hodné pokánia (Mt 3,8). Pán sa ponúka aj našej mládeži ísť s touto štafetou ďalej, k tej ďalšej generácii ich detí. A priviesť ďalšiu generáciu k ich konfirmácii. A potom v slávnostnú nedeľu si mohutné chrámové spoločenstvo vypočulo slovo z  úst brata farára: „Pán však stál pri mne a posilnil ma, aby som úplne vykonal zvesť a aby ju počuli všetci pohania.“ (2 Tim 4,17) Bolo to aj jeho živé svedectvo a osobná skúsenosť, ako Pán stál pri ňom samotnom – aj v boji s chorobou. To potrebujú aj naši mladí, to potrebujeme my všetci bez rozdielu – či sme chorí, či zdraví. Božie vedenie a Jeho starostlivosť, Jeho posilnenie a vedenie na ďalšiu našu žitia púť a cestu v každom našom novom dni. Pán pri nás ozaj stojí a nie vždy to vieme postihnúť našimi zmyslovými receptormi. Srdce vie vycítiť a postihnúť mnoho. Pán vie pri nás stáť na rôzny spôsob. Stál aj pri bratovi farárovi Jánovi Bakalárovi a požehnal jeho službu v mojom rodnom zbore až do jeho odchodu do večnosti v roku 2020. Veľmi radi sa do domáceho zboru pri rodinných príležitostiach vraciame a prežívame s našimi blízkymi požehnané chvíle.

Keď mala dcéra Alžbetka konfirmáciu v T. Lomnici v roku 2010, tak sa ma po jej skončení opýtala: „Oci, prečo to krásne v živote sa tak rýchlo pominie? Takúto otázku by som od nej práve v tej chvíli nečakal. Tu by sa žiadalo povedať, priam básnicky: „Postoj chvíľa – si krásna!“ Konfirmácia takou slávnosťou rozhodne je. Nezabudli sme na ňu v našom živote? Tú našu vlastnú bol čas práve počas týchto mesiacov si pripomenúť. Kdesi som čítal túto myšlienku: „Najkrajšie okamihy života si človek uvedomí až vtedy, keď na ne spomína!“ Spomíname aj na to, čo sme sľúbili. Na to, čo sme v našich cirkevných zboroch prežili od nášho detstva. Je to vhodná príležitosť „oprášiť“ svoj konfirmačný veršík z Biblie. Náš Šimon dostal to známe slovo kráľa Dávida: „Srdce čisté stvor mi, ó Bože a obnov vo mne ducha pevného.“ (Ž 51) Šimona som pri stretnutiach od detstva oslovoval: „Šimon učeník!“ A pri obede som mu pripomenul, aký skvelý veršík dostal. Lepší práve pre neho ani byť nemohol. A aký si dostal ty? Pamätáš? Aj to, čo si sľúbil? Predsa vernosť Pánovi a našej drahej evanjelickej a.v. cirkvi. Dali sme všetci vážny sľub! To je vážna vec. Viac, než si myslíme! Biblický Kazateľ má o tom taký pozoruhodný text v 4. a 5.kapitole, ktorý začína pozoruhodným nadpisom: Proti nerozvážnej reči. Na začiatku 5. kapitoly čítame: „Neprenáhli sa ústami a srdce nech sa ti nenáhli vyriecť slovo pred Bohom.. Ak urobíš sľub pred Bohom, nemeškaj splatiť ho, lebo On nemá záľubu v bláznoch: čo sľúbiš, to aj splň! Radšej nesľubuj, ak by si mal sľúbiť a nesplniť. Nedopusť, aby ťa ústa zviedli na hriech.“ (pokračovanie v II. časti)