Čas zatvorených kostolov

Pod titulom „Čas prázdnych kostelů“ vyšla pred časom ďalšia pozoruhodná kniha Tomáša Halíka, popredného českého teológa. Je to obhliadnutie za rokom 2020, kedy sa naše chrámy zatvorili v prvej vlne pandémie a zostali aj nám na Slovensku neprístupné a prázdne. Ako už dávno nie.. Ako možno ešte vôbec nie.. Autor sa jemu vlastným spôsobom zamýšľa nad touto pozoruhodnou témou. Uvedený titul je zbierkou jeho kázni z Veľkej noci 2020, kedy boli zatvorené po prvýkrát. Z tejto knihy ponúkam aspoň túto jeho skvelú myšlienku: „Člověk se nemusí bát žádne krize, měl by se obávat jen toho, aby ho v krizi neoslepilo zoufalství a ztráta naděje.“ Zamýšľame sa aj my, možno nie tak hĺbkovo a teologicky ako autor, ale tak, ako je nám to blízke.. Čo všetko spôsobil malý neviditeľný vírus? Poslali sme sondu, či vozidlo s názvom Vytrvalosť na Mars a tak ťažko sa nám darí bojovať s malým, neviditeľným nepriateľom – koronou.. Dobíjanie vesmíru začalo pred 60-timi rokmi Gagarinom, ktoré výročie sme si len nedávno pripomenuli. Ďaleký lákavý vesmír a  blízky veľmi nebezpečný nepatrný vírus. V čom sme úspešnejší? Ak porovnám (tak trochu aj odľahčene) neviditeľný vírus s malým zrnkom viery (Mt 13,31-32), kladiem si otázku: Čo všetko by mohla spôsobiť naša viera podobná nepatrnému horčičnému zrnku? A zase ma „uzemňuje“ hymna lásky: „.. a čo by som mal takú vieru, že by som hory prenášal a lásky by som nemal – nič nie som.“ (1 K 13,2) Bolo by to určite efektné, najmä v našom horskom a podtatranskom priestore. Ale bez lásky nič nie som – nič neznamenám a vlastne ani nič nemám, aj keby som bol najbohatším človekom na zemi.

Čo nám táto pandemická doba chcela a chce nanovo povedať? Ako nás osloviť? Ani počas ničivých vojen, ktoré boli aj v minulom storočí, sa chrámy neuzavreli na tak dlhú dobu. Ani komunistom sa nepodarilo to, ako to neraz počujeme, alebo čítame v komentároch, čo sa podarilo malému vírusu. Aký paradox – zatvorené chrámy, ale otvorená Božia milujúca náruč, ktorý sme mohli pocítiť aj počas Veľkej noci – predovšetkým počas Veľkého piatku, ale aj na Vzkriesenie Pána vo veľkonočnú nedeľu. Boh vo svojom Vzkriesenom Synovi nám dal maximum. Viac darovať nám už nemohol a ani nemôže. Ap. Pavel píše: „Ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal Ho za nás všetkých, akoby nám nedaroval s Ním všetko?“ (R 8,32) V Ježišovi je maximum toho všetkého, čo nám Boh mohol z lásky dať. Viac už nemohol! Aký protiklad – zamknuté dvere chrámov, ale slobodný a otvorený prístup k milosti Božej a k tomu všetkému to, o čom píšem.. Ap. píše: „Skrze Neho (Krista) dostalo sa nám vierou prístupu k milosti, v ktorej stojíme..“ (Rim 5,1-2) Počas tuhej januárovej a februárovej zimy 2021, silných mrazov ostali nanovo zatvorené. Ušetrili sme síce na energiách, ale nemali sme príjem. Až na malé výnimky. Zatvorené chrámy sme vlastne zažili v troch etapách – v prvej vlne v marci a apríli 2020, potom na jeseň (október – november), opätovne od Vianoc 2020 až do 19. apríla 2021. Štyri mesiace bez spoločenstva.. Medzičasom prišla aj k nám do „Eben- Ézer“ korona a priniesla nám veľmi cennú osobnú skúsenosť s touto diagnózou. Donedávna sme spoločenstvo považovali za úplnú samozrejmosť. Po všetkých našich doterajších skúsenostiach – do budúcnosti to bude veľmi veľká vzácnosť.. Je to tak vlastne aj s blízkym človekom, poznáte to tiež z vlastnej osobnej skúsenosti. Je vo vašej blízkosti, jeho prítomnosť vo vašom živote je tak samozrejmá, ako vaše každodenné dýchanie, ktoré si ani neuvedomujete.. Až keď ho strácame, uvedomujeme si, ako nám veľmi chýba.. Prečo ale skôr si neuvedomíme výnimočnosť toho všetkého, čo nás obklopuje? Aj vrátane ľudí? Už nič nie je a nebude samozrejmé, ani to dýchanie, ani čuch a chuť.. Rozhodne nič..

Pandémia nás učí mať úplne nový pohľad na všetko to okolo nás. Mnohé nám rokmi zovšednelo, mnoho toho sme považovali za tak samozrejmé bežné a niekedy aj rutinné záležitosti. Nechcem povedať, že aj chodenie do kostola. Ale možno sme niekedy od toho neboli celkom ďaleko. T. Halík v knihe spomína, čo nám v pandémii môže napomôcť k novému, sviežemu pohľadu. V rímskokatolíckej cirkvi existuje totiž veľmi zaujímavá tradícia – počas pôstu zakrývajú a zahaľujú všetky kríže. Istý čas ich nevidia a odkryjú ich až na Veľkú noc! Už dávnejšie som si všimol tento fenomén – obrad zahaľovania a odhaľovania.. Podvedome som však cítil, že ide práve o to, o čom píše Halík. Domnieval som sa, že „niečo“ sa malo prekryť, aby potom vyniklo v plnej kráse! A tu je ten ozajstný dôvod zahaľovania! Na všetko to, čo nám zovšednelo sa potrebujeme pozrieť celkom novým pohľadom.. A odkryť to všetko v plnej kráse – a vidieť to úplne novými takmer „znovuzrodenými“ očami. No najmä srdcom! Naše vnútro potrebuje hĺbkové uzdravenie. V čase zatvorených kostolov sme mohli nanovo doceniť význam spoločenstva okolo Božieho slova. Bolo nám iste veľmi vzácne aj pred koronou, tak som to stále tlmočil počas mojej vyše 30-ročnej služby. Akoby som podvedome cítil, že „čosi“ príde, čo nám znemožní naše stretnutia. Keď sa spätne pozerám na to, čo bolo pred koronou, tak práve takto tomu rozumiem. V tejto dobe, po uvoľňovaní opatrení a obmedzení uvažujme, meditujme, aké to bude po korone.. Rozdeľujeme už teraz naše počítanie času na slovné spojenie: „pred koronou a po nej.“ Sledujeme rôzne archívne zábery, tisíce ľudí na veľkých podujatiach, na koncertoch – a pomyslíme si, tak toto bolo určite „pred koronou!“

Zatvorené kostoly nás viedli k tomu, aby sa z našich obývačiek stali chrámy. To je veľké pozitívum. Nielen  moja, ale aj mnohých vás veľká túžba po spoločenstve viedla k modlitbám za ich otvorenie a za ich naplnenie. Často sa vraciam k citátu od pápeža Františka: „Napredovali sme bezohľadne a mysleli sme si, že navždy zostaneme zdraví v tomto chorom svete. Teraz, keď sa nachádzame na rozbúrenom mori, voláme k Tebe.. Zobuď sa Pane!“ Mnohé a mnohé modlitby sa konali a boli vypočuté. Bohu chvála a sláva. Veľa sme toho vydržali, potrebujeme sa aj naďalej ešte viac utiekať k modlitbám. Cirkev je spoločenstvo aj v malom, aj tam, kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mene Pánovom (Mt 18,20). Nám je to veľmi blízke. My sme na také počty v našom tatranskom prostredí boli vždy naučení a zvyknutí, najmä na biblických hodinách. Veľmi sme sa potešili každému, kto prišiel medzi nás, kto prejavil záujem. Predsa o jedného viac! To predsa niečo znamená! Aj to sa počíta, v tom ľudskom „počítaní“. Ak prišiel, znamená to, že to všetko ešte má cenu. A keď nepríde, akoby to už význam ani nemalo. Nie, nie je to tak! Určite nie – to len na odľahčenie píšem, čo nám môže prebehnúť mysľou práve v takej situácii. Naša bývalá sestra kostolníčka v N. Smokovci Anna Nahálková vždy vyznávala, že sa najviac naučila a prijala práve na nich. Možno sa až tak hĺbavo nechcem zamýšľať nad biblickými textami. Počul som: „Stačí mi nedeľa“ atď atď.. Ale je to správny postoj evanjelického a.v. kresťana? Anton Srholec, bol zmýšľaním veľmi blízky nám v našej cirkvi. Pri jednej príležitosti povedal: „Neopovážim sa agitovať pre chodenie do kostola. Už dávno to prestalo byť ukazovateľom viery.“ Neagitujeme, uvažujeme a spoločne premýšľame. Naučí nás táto doba, aby keď sa opäť otvorili kostoly, aby sme si nenechali ujsť žiadnu zborovú prácu, najmä takú, kde sa pracuje s Božím slovom? Nielen kĺzať sa na povrchu. Poklady sú ukryté predsa na hlbinách (Lk 5,4). Pracujeme s Božím slovom, ale čo je dôležitejšie – Božie slovo, mocou Ducha Svätého pracuje na nás. Náš Pán nám tlmočí to známe: „Nie samým chlebom je predsa človek živý..“ (Mt 4,4) Pred niekoľkými rokmi bol v Podtatranských novinách uverejnený stručný inzerát so zaujímavým textom: „Zakladám stranu Božieho slova“ a k tomu priložený telefonický kontakt. Čo ma vtedy hneď napadlo je, že nepotrebujeme „novú stranu Božieho slova“, ale potrebujeme, aby sme sa my, evanjelickí a.v. kresťania postavili už konečne „na stranu“ Božieho slova. Môžeme to dokázať na rôzny spôsob. Nielen v čase, keď sú opäť otvorené chrámy. Už vyše roka vieme, že slovo „kríza“ sa v čínskom jazyku vyjadruje dvoma znakmi – nebezpečenstvo, ale zároveň aj príležitosť. Chopíme sa jej?