Zjavila sa milosť Božia

Text o zjavení milosti Božej je ako epištola určený iba na Vianoce, na 1. sviatok vianočný. „Lebo zjavila sa milosť Božia, spásonosná všetkým ľuďom..“ (Titovi 2,11) Málokedy ho však počujeme, pretože miesto epištoly je vždy spievaný slávnostný žalm. Ak tento text z listu Títovi nemáme ako kázňový, tak potom znie dosť zriedkavo. A bolo by veľkou škodou, keby sme ho počuli iba na Vianoce, teda iba raz v roku. Je v mnohom pozoruhodný k nášmu povzbudeniu. Zjavila sa milosť Božia! Zjavuje sa nám pravidelne v každom novom dni nášho života. Milosť Božia zjavená v Ježišovi Kristovi dostala konkrétnu podobu, ktorú v tomto článku nemožno celkom a naplno rozvinúť a postihnúť. Nieže by tu predtým tá milosť nebola.. Ak ľud Starej zmluvy pokánie činil, Boh sa nad svojim ľudom vždy a nanovo zmiloval. V Ježišovi Kristovi však milosť Božia nadobúda celkom nový rozmer. Je to celosvetová amnestia, nielen „lokálne“ preukázaná milosť Izraelcom. Boh sa v Ježišovi Kristovi nad všetkými zmiloval. Stalo sa tak v plnosti časov (G 4,4). Konkrétne kontúry milosť Božia však nabrala skrze Ježiša Krista. Náš Spasiteľ jej dal jednoznačnú podobu, dal jej svoju tvár a najmä srdce.


Svoj prvý list apoštol Pavel do Korintu začína(1,4): „Neprestajne ďakujem Bohu za vás, za Božiu milosť, ktorej sa vám dostalo v Kristu Ježiši.“ Tento verš nás oprávňuje dať „=“ medzi Ježiša Krista a Božiu milosť. Tak, ako 1 a 1 = 2, 2 a 2 = 4, tak to platí Ježiš Kristus = milosť Božia. Je to axioma, ktorá platí, ktorá sa nedokazuje. Axioma je všeobecne platná pravda, ktorú nie je potrebné dokazovať. Božia láska v milosť v Kristu je takou axiomou, ktorú nie je rozhodne potrebné dokazovať. Vo vianočnej piesni spievame: „milosti prúd bohatý v betlehemskom dieťati.“(ES 63,2) Božia láska je už dokázaná v milosti Božej nás sprevádzajúcej každým novým dňom nášho života. Je nám daná zadarmo, ale nie nadarmo. Sme pozvaní k životu z Božej milosti a v Božej milosti. Apoštol Pavel to zvolal na plné hrdlo: „Spasení ste z milosti!“ „Lebo milosťou ste spasení skrze vieru, a to nie zo seba, je to dar Boží.“ (Ef 2,8) Nie sami zo seba, aby sa nikto nechválil. Mnohí by sa mohli pochváliť. Mnohí by sa aj radi pochválili svojimi skutkami. Ale aby sa nikto nechválil, spasenie nie je zo skutkov.


Slávny astronóm Mikuláš Kopernik (1473-1543) si objednal náhrobný kameň už za svojho života. Dnes je to celkom bežné. V latinskom jazyku si tam dal vytesať slová. My si ich prečítame v našej rodnej reči: „Nežiadam si tú milosť, ktorú dostal apoštol Pavel , ani tú, ktorú prijal Peter. Na to som primalý. Tak, ako zločinec na kríži, ktorému si ty preukázal milosť, prosím, aby si aj mňa spasil. Bože, zmiluj sa na do mnou.“ Uvažujem nad tým, prečo práve taký text. Mohlo to byť niečo kratšie, výstižnejšie. Rozhodol sa práve pre ten o milosti. Mal na to rozhodne mnoho dôvodov. V podobenstve o farizejovi a publikánovi čítame: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Pán do úst vložil publikánovi práve slová o milosti. Obidvaja prišli do chrámu, obidvaja sa modlili. Keď dvaja robia to isté, nie je to vždy to isté. Ale iba ten, ktorý niečo o milosti Božej vedel, sa vrátil do svojho domu ospravedlnený. Zjavila sa milosť Božia.. Z ničoho nič sa zjavili tézy 31. októbra 1517. V Lutherovi však „kolovali“ v krvi a najmä v srdci už dosť dlho. Je to milosť Božia, že ich máme a poznáme. A poznávali sme ich pod našimi majestátnymi Vysokými Tatrami v jubilejnom roku 2017 v opustených kostoloch Spiša. Bez vedomia Martina Luthera ich jeho priatelia preložili do nemčiny. Boli veľmi rýchlo distribuované. Po prvýkrát sa na Spiši čítali v kostole v Ľubici, 31.10.2020 pri 500.výročí ich prečítania sa konali slávnostné služby Božie vysielané v priamom prenose RTVS.


Milosť Božia sa „zjavila“ Pavlovi pri Damasku. Čím si ju zaslúžil? Ničím! Milosť je milosťou práve v tom, že sa nedá „zaslúžiť!“ Akoby Pavel písal o sebe samom v liste Títovi. Ako blesk z jasného neba prišiel hlas, ktorý Pavel počul: „Saul, Saul, prečo ma prenasleduješ?“ Zjavila sa mu milosť Božia osobitým a originálnym spôsobom. To je jeho osobná skúsenosť, z ktorej žil celý život a ku ktorému zážitku milosti Božej sa neustále vracal (Sk 22 a 26 kap). Od neho sa to totiž všetko aj v jeho živote odvíjalo. Milosť Božia je tvorivým činiteľom a základným elementom v živote každého človeka, aj keď nie každý si to uvedomuje. To bola skúsenosť mnohých v Biblii. To smie byť aj naša skúsenosť v 21. storočí. Priam exemplárnym príkladom je práve v tejto oblasti náš prvý zborový dozorca PhMr. Samuel Búľovský (1880-1954), ktorý mal celoživotné krédo, či heslo: „Všetko je milosť Božia, to ostatné je len pechorenie sa.“ Do neba sa ide vďaka milosti Božej. A. Srholec, na ktorého spomíname ako „na bezdomovca z povolania“ (a nielen v januári) povedal: „Kresťan bez milosti je ako katedrála bez Boha a auto bez benzínu.“ A úsmevne to ešte inak vyslovil M. Twain svojím citátom: „Do neba sa ide vďaka milosti. Keby sa tam išlo za zásluhy, tak by sa tam dostal tvoj pes a nie ty.“


Vždy a nanovo si to mocne uvedomujeme po každom prežitom týždni na službách Božích. Prvý deň po sobote, alebo deň Pánov (Zj 1,10) nám o tejto milosti mnoho hovorí. Je to naša spoločná manifestácia o tejto milosti, že sa môžeme slobodne stretávať a schádzať. Nikto nám to (zatiaľ) nezakazuje. V súčasnosti nám v tom bráni iba pandémia. Nie tak dávna doba nám chce pripomenúť, že nedeľa a všetko to, čo je s ňou spojené, nebola vždy v takej slobode. Akoby sme už na to aj zabudli. Prekročiť prah Božieho domu je milosťou preukazovanou nám všetkým. Pripomeňme si to, že nedeľa je po rusky „voskresenie“, ktoré pomenovanie si nedeľa udržala aj v tých najťažších časoch ateizácie v bývalom Sovietskom zväze. Aká je to milosť pre nás počuť v úvode služieb Božích predspev, v ktorom nám všetkým privolávame na pomoc Ducha Svätého. Akou milosťou je pre naše uši počuť glóriu, epištolu a evanjelium, zvesť Božieho slova a v závere Áronovské požehnanie. Kto má uši na počúvanie, nech počuje, hovorí náš Pán, (napr. Lk 14,35 a Mk 7,16). Nielen počúvať, ale sa aj aktívne zapojiť a podieľať sa na službách Božích. Tie nás svojím obsahom priamo chcú vtiahnuť „in medias res“ – do epicentra diania, ktoré nám nedeľu čo nedeľu pripomína dejiny našej spásy. Blahoslavené sú naše uši, keď to všetko počujú. Jadro nášho zboru to počúva každú nedeľu, naši tatranskí hostia sa k nám vďačne pripájajú. Verím, že sa k tomu čoskoro vrátime, aj keď do budúcnosti už vôbec nebude samozrejmé stretnúť sa na službách Božích! Pozvanie pre nás aby sme si túto milosť viac vážili, viac ju ocenili a docenili aj spevom piesne: „Kiež viac Ťa milujem..“ (ES 461) Aká je to milosť pozvať na služby Božie niekoho z vašich blízkych. V tom pozvaní je zároveň aj vaše osobné vyznanie, aké hodnoty vyznávate a čo je pre vás dôležité v nedeľu dopoludnia. Veď je to vrchol týždňa, vrchol milosti Božej, ktorú si reálne sprítomňujeme vo Vzkriesenom našom Pánovi Ježišovi Kristovi. Vrcholom týždňa je nedeľa, pre člena Evanjelickej cirkvi a.v. je vrchol nedele na službách Božích a nie pri nedeľnom rezni. Aj za ten ale ďakujeme, ale prioritou je počúvanie Božieho slova (Lk 10,38-42). Podľa nášho Pána jedlo počká, sedieť pri stole nedeľnom sa dá aj posunúť, ale sedenie pri nohách Pána Ježiša Krista neznesie odklad. Pokrm pre telo môže počkať, ale pokrm pre večný život nepočká alebo inými slovami: neznesie odklad.


Pri tom všetko, čo o milosti Božej píšeme a konštatujeme, sa ten čas jej trvania kráti každým naším prežitým dňom. Čas je milosť. Rád pripomínam príbeh o hodinárovi žijúcom v Nemecku, ktorý mal rakovinu. Sám pre seba zostrojil špeciálne hodiny. Namiesto 12-stich číslic do tých svojich hodín dal dvanásť písmen – ZEIT IST GNADE (čas je milosť). Pri každom pohľade na špeciálne zostavené hodiny si dotyčný chorý muž pripomínal, že každá sekunda, minúta, či hodina je pre neho milosťou od Boha. Nie sme postihnutí rakovinou, ale máme tiež svoju diagnózu, ktorou je hriech. A ap. Pavel píše: „Lebo odmena za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v Kristu Ježiši, Pánovi našom.“ (R 6,23) Pre apoštola Pavla sa milosť Božia stala osou, okolo ktorej sa krútil celý jeho život po Damasku. Ospevoval ju, priam básnil o nej, tak múdro o nej písal a často ju spomínal vo svojich listoch. Tak napr. „Ja ako múdry staviteľ podľa milosti Bohom mi danej položil som základ, ale iný stavia na ňom. Každý nech si dáva pozor, ako naň stavia.“ (1 K 3,10) Pre Pavla je veľmi potešiteľné, že máme otvorený prístup k tejto milosti. Stalo sa tak vďaka Božiemu synovi Ježišovi Kristovi. Píše o tom: „Skrze neho dostalo sa nám vierou aj prístupu k milosti, v ktorej stojíme.“ (R 5,2). Máme slobodný prístup skrze milosť Božiu, ktorej stelesnením je sám Ježiš Kristus. Veľmi si túto milosť vedel duchovne užívať vo svojom živote (vzhľadom na jeho minulosť) a veľmi ho trápilo, keď niekto touto milosťou pohŕdal, ako lacnou milosťou (D. Bonhoeffer), ktorá sa berie nadarmo. Napísal to v 2.liste do Korintu (6,1): „Ako spolupracovníci aj napomíname vás, aby ste nebrali nadarmo milosť Božiu.“ Aké je to úžasné a k vďačnosti vedúce žiť život v milosti Božej, ktorá sa nám vždy a nanovo udeľuje v dobe milosti, ktorú žijeme, napriek mnohým jej ťažkostiam. Kráti sa však každým novým dňom.


Rok 2021 je rokom sčítania ľudu, opäť po 10-tich rokoch. Je tu opäť príležitosť prejaviť tu neviditeľnú prijatú milosť aj viditeľným spôsobom priznania sa k našej cirkvi. Sola gratia – jedine milosť. Vieme, čomu veríme! A veríme srdcom! A vieme, v Koho a Komu sme uverili. (2 Tim 1,12) Amen