Ľudia tej cesty II.

„Byť kresťanom znamená: byť pútnikom až do príchodu do Otcovho domu.“ (Augustín) Sme pútnikmi, nie turistami.  Už v prvej časti  som poukázal na zásadný rozdiel. Byť ale turistom v Tatrách  si náležite tiež užívam, ale z hľadiska večnosti sme všetci pútnici. Tí, čo putujú s nami, sú naši sú-putnici. Jan Ámos Komenský  si krátko pred svojou smrťou do svojho denníka zapísal: „Bože, ďakujem Ti, že si mi domov nedal na tejto zemi.“  Úplne to vystihol. Nie tak dávne Ježišovo Vstúpenie na nebesá dáva smer aj našej hodnotovej orientácii. Náš domov nie je na tejto zemi. Ap. Pavel napísal Kolosenským kresťanom: „Ak ste teda boli vzkriesení s Kristom, hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí na pravici Božej.“ (3,1)  Pán Ježiš je v súčasnosti na tom správnom mieste. Je už doma, po pravici svojho Otca. Tam, kde bol predtým vlastne celú večnosť. Opustil ju kvôli nám a opäť sa vrátil tam, kde bol predtým (F 2,5-11). Ako ho asi anjeli privítali „doma“, keď  na 40. deň vstúpil na nebesá! Nemusíme mať ani bujnú fantáziu, aby sme si to mohli predstaviť. Predstavivosť je ale úžasná vec, povedal A. Einstein. A dodal: „vedomosti  sú obmedzené, ale predstavivosť  nemá hranice.“ V zmysle týchto slov sa pozerám na Ježišov návrat do večného domova. Pán Ježiš Kristus mohol tak zahájiť „prácu z domu!“ A koná ju vlastne už vyše 20. storočí..  Ak by nebolo pandémie, tak by sme ani nepoznali to, čo obnáša tzv. „práca z domu“ (homeoffice). Aj na základe tejto našej novodobej skúsenosti  môžeme re-inpretovať biblické posolstvo aj v tomto kontexte a význame. A náš Pán zasľúbil, že keď bude povýšený zo zeme  všetkých  pritiahne k sebe (J 12,32).  Tak rozumiem tomuto zasľúbeniu –  k Sebe domov. Veď On túži po tom, aby sa mu naplnil Jeho dom (Lk 14,23), ktorý rozhodne nemôže zostať poloprádzny.  A On sám najlepšie vie, aké sú nádherné príbytky v dome Jeho Otca. Evanjelista Ján  zaznamenal Jeho slovo: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov..“   „A cestu kam idem, znáte“, povedal v tzv. rečiach na rozlúčku. Tomáš ju spolu s ostatnými učeníkmi nepoznal. Tomáš, ktorý často v evanjeliách mlčí, tak zrazu  prehovoril: „Nevieme Pane kam ideš, ako by sme teda znali cestu? (J 14, 1-6) Nebyť tejto otázky nevedomosti učeníka, pravdepodobne by neodznela veta, či  Kristovo vyznanie: „Ja som cesta i pravda i život.“ Sme  teda ľudia Ježišovej cesty. On sám je našou Cestou do večnosti. Cestou úzkou s tesnou bránou. Široká  cesta a priestranná  brána vedie do zahynutia (Mt 7,13-14).  Každý deň si s láskou čítame Tesnou bránou, aby nám to vždy a nanovo pripomínalo, že sme každým dňom na ceste domov a každým dňom bližšie k nemu.. Pán Ježiš Kristus bol sám na ceste. V zmysle počtu prežitých pozemských rokov ale netrvala dlho. Mnohé príbehy v Jeho živote sa stali práve na ceste. Napr. vzkriesenie mládenca, keď vchádzal do mesta Naimu (Lk 7,11-17),  uzdravenie  Bartimaia (Lk 18,35-43), stretnutie so Zacheom (Lk 19,1-10). Cesta na Golgotu bola tiež tzv. Krížovou cestou. Evanjelista  Lukáš zvlášť popisuje túto Jeho cestu. Akoby sa práve on ešte viac zameral na tie príbehy, ktoré sa stali na ceste. Tak napr. na hore premenenia sa s Mojžišom a Eliášom  spolu rozprávali o smrti, ktorú mal podstúpiť v Jeruzaleme (Lk 9,28-36). Na ceste do samaritánskej dediny bol otočený tvárou k Jeruzalemu a tam Ho neprijali (Lk 9,51-56). Evanjelista to konštatuje  až na 2x, akoby to bol pravý dôvod k Jeho neprijatiu. V krátkom odseku je to slovné spojenie duplicitné. Jeho otočenie a nasmerovanie týmto smerom – teda ku krížu bolo neprehliadnuteľné. Bolo za tým Jeho pevné rozhodnutie ísť  touto cestou utrpenia. Aby sme ho neprehliadli. Je umocnené na druhú.  Byť otočený tvárou k Jeruzalemu vlastne znamená, že bol pevne rozhodnutý!  Ako kedysi hre Milionár sa moderátor pýtal súťažiacich: pevné rozhodnutie?  Bolo to Ježišovo prepevné rozhodnutie. Ako spievame v našej hymne: Hrad prepevný.., tak môžeme prehlásiť, že aj toto Jeho rozhodnutie bolo tak prepevné. Aj nám sa ponúka na našej ceste. Ísť za Pánom a neodskočiť ani napravo, ani naľavo.   To bolo smerovanie Jeho cesty, nie náhoda. Pán Ježiš nejde do Jeruzalema na nákupy, ani obdivovať historické pamiatky, ani prednášať. Prednášal tam, keď mal vlastne už 12 rokov!  Ide tam zomierať! Veď na to prišiel. My sme sa narodili, aby sme žili, Kristus sa narodil, aby zomrel.  Je to opäť Lukáš, ktorý  konštatuje (13,33): „Beztak dnes, zajtra, pozajtra musím  ďalej ísť, lebo nie je možné, aby prorok zahynul mimo Jeruzalema“. Golgota – všetko to smerovalo k nej. Náš Spasiteľ ju prijal, nevzpieral sa jej. Bol na ceste , ktorá mala tento cieľ.  Aj my sme na ceste, ktorá pokračuje ďalej. Koľkí ľudia sa tejto Ceste, alebo takémuto spôsobu života protivia a z nej sa vysmievajú.  Keď sa ap. Pavel bránil pred židmi (Sk 22,4) tak povedal, že sa: protivil tejto ceste (v našom preklade: až na smrť som prenasledoval toto učenie). Môžeme to tak  prijať, že Ježišovo učenie je Cestou pre nás a k  nášmu nasledovaniu a nie k protiveniu.. „Duch svätý ukazuje cestu tým, ktorí kráčajú, nie tým, ktorí sedia.“ (Pavel Kosorin) Náš život nie je vôbec nič statického. Všetko je v ňom v pohybe. Nasledovať môžeme len toho, kto je  sám na ceste a v pohybe. D.Bohnoeffer napísal útlu knižôčku Nasledovanie (Nachfolgen) s výkladom  Kristovej kázne na hore (Mt 5-6-7). Český teológ T.Halík k našej téme konštatuje: „Život v tomto svete musíme chápať ako cestu.. Jej cieľ  leží za jej horizontom, preto žiadny okamih a dosiahnutý stav na tejto ceste  nesmieme zameniť za konečný cieľ.“  Aby sme lepšie pochopili podstatu nášho života, jeho význam a cieľ, tak  aj Biblia  ju opisuje ako cestu. Má svoj začiatok, priebeh, ale aj cieľ. Tak aj náš ľudský život. Prirovnanie je veľmi oslovujúce. Mnohé literárne diela, romány, cestopisy, životopisné diela majú v názve „cesta“. Tak napr. Jules Verne: „Cesta na mesiac“,  „Cesta do stredu zeme“, či „Cesta pútnika“ (John Bunyan) atď. A  hlavne Božie slovo má k tomu veľmi blízko.  Kráľ Dávid nás pozýva: „Uvaľ na Hospodina svoju cestu, dúfaj v Neho  a On vykoná.“ (Žalm 37,5) „Blahoslavený je muž.., ktorý na ceste hriešnikov nestojí..“ (Ž 1,1)  A prorok Jeremiáš píše: „Človek nemá v moci svoju cestu a ten, čo chodí, neurčuje svoje kroky.“ (10,23). O niekoľko kapitol ďalej ten istý prorok predkladá ľudu Izraela cestu života a cestu smrti (21). Téma o živote ako ceste  je nevyčerpateľná. Určite ste postrehli, že žalmy sú opäť v móde. Tie boli vždy, ale v „krízovom móde“ o to viac!  Žalm 124 je ďalšou pútnickou piesňou. Tento žalm nám chce jednoznačne povedať, že náš nepriateľ je veľmi  silný. Počujeme v ňom to známe:  „Keby Pán Boh nebol s nami..“  Keď nepriateľ na nás zaútočil a keby Hospodin nebol s nami..  V opere Martin Luther z roku 2017 je tento žalm, ako  skladba neprepočuteľná. V drevenom artikulárnom chráme pri premiére ju vtedy spievalo asi 250 spevákov.  Keby nie Pán Boh, tak dielo reformácie úplne stroskotá. Božie dielo ale prežilo. Ako  veľmi vhodná ilustrácia k tomu všetkému sa nám ponúka príbeh búrky na mori. Pán Ježiš Kristus ju utíšil (Mt 8,23-27). Postavil sa medzi búrku a svojich učeníkov. Potom prišlo úžasné ticho a kľud. Keď učeníci na to spomínali, možno sediac pri ohni, často si určite vraveli a opakovali: „Vtedy, keby  Ježiš nebol s nami, boli by sme išli ku dnu, ako  sekery..“  Bez Boha je náš nepriateľ veľmi silný. Nemôžeme ho podceňovať!  Keby nie Pána Boha, ako by sme boli prežili pandémiu?! Aj neveriaci ju prežili! Ale ako? A v akom strachu!?  Od 6. verša žalmista Pána Boha prudko chváli. Po tom všetkom sa nám zdá,  akoby tie dni boli pre nás skrátené (Mk 13,20). Aké katastrofické scenáre sme vtedy v marci počúvali! Prežili sme ju, „lebo Boh to zvládol a my sme boli s Ním, preto sme to tiež zvládli,“ tak to vyznala jedna sestra z nášho zboru. Takže to je ďalší dôvod, aby sme na tejto ceste Pána Boha chválili a zvelebovali. Unikli sme z pasce lovca a nepriateľa. Izrael sa na tej ceste v trvaní 40 rokov do zasľúbenej krajiny učil, ako veľmi Pána Boha potrebuje. Učíme sa to aj my v každom novom dni nášho života. Pasce sú totiž nastavené na každom kroku. Sú na to, aby sa mnohí do nich chytili. Čo všetko môže byť dnes pascou? Opäť – strach a  zúfalstvo. Nás nezabije vírus, ale strach z neho. A strach z možnej 2. vlny. V Biblii je výzva: „neboj sa“ na 365 (plus 1) miestach, teda aj pre dnešný deň, keď si práve čítaš tieto riadky..