Trasa nášho vykúpenia
Neil Armstrong (1930 – 2012) bol prvým mužom, ktorý na vesmírnej lodi Apollo 11 pristál na Mesiaci. Stalo sa tak 11. júla 1969. Od tejto výnimočnej udalosti v minulom roku uplynulo okrúhle 50. výročie. Na túto tému boli mnohé zaujímavé články a spomienky. S latentnou túžbou opätovnej návštevy Mesiaca. Krátko po vystúpení z lode povedal ten známy výrok, ktorý hneď obletel takmer celý svet: „Je to malý krok pre človeka, ale veľký krok pre ľudstvo.“ James Hansen vo svojej zaujímavej knihe Prvý muž popisuje túto jeho cestu na Mesiac. Píše v nej, že ako každý kozmonaut, aj on po návrate na Zem musel podať podrobnú správu o svojej ceste. Jej obsahom bolo to, čo všetko s celým tímom musel prekonať: cestu od Texasu po mys Canaveral na Floride, samotný let na Mesiac, pristátie v Tichom oceáne, cesta na Havajské ostrovy a späť do Hustonu v Texase. To bol teda riadny výlet! Popísať takú cestu muselo byť veľmi zaujímavé. Bola to riadne dobrodružná cesta na každom kilometri. Nielen ju zažiť, ale aj prežiť a vrátiť sa k nej vo svojej mysli a srdci a potom ju detailne ľudským spôsobom popísať a zmapovať. Tak, ako len človek dokáže opísať slovami to, čo je takmer neopísateľné. Ako keď sa aj Vy vraciate vo svojich myšlienkach ku všetkým Vašim absolvovaným cestám, ktoré máme popísať ľudským spôsobom, teda svojimi slovami. Hľadáme vhodné slová, výrazové prostriedky a zisťujeme, že niekedy slová naozaj nestačia.
Existuje však jedna trasa, ktorá prevyšuje a prekonáva každú inú. Je to cesta nášho Spasiteľa, Ježiša Krista. V Biblii existuje popis tejto cesty veľmi originálnym spôsobom v liste Filipským 2, 5-11. Apoštol Pavel popisuje a mapuje túto trasu takto: „Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus, ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži. Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, aby v Ježišovom mene pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi aj na zemi, aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán.“
List Filipským je Pavlov najosobnejší a najvrúcnejší list. Vyznáva sa v ňom z lásky, ktorú má ku kresťanom vo Filipis, píše im, že ich „nosí v srdci všetkých.“ (1,7) Istotne mal blízko ku všetkým, ktorým písal svoje listy – či jednotlivcom, či cirkevným zborom. Takto osobne a vrúcne to napísal iba týmto kresťanom na starom kontinente. Prvá kresťanka v Európe menom Lýdia pochádzala práve z Filipis. Bola to obchodníčka so šarlátom, ktorej Pán otvoril srdce a ona v Neho celkom uverila (Sk 16,14-15). Vo Filipis sa vtedy otvorili dvere pre Božie evanjelium, ktoré prišlo na náš starý kontinent. Nemali by sme na to všetko práve dnes zabúdať. V celom liste kresťanom vo Filipis je mnoho jeho úžasných vyznaní. Pripomeňme si aspoň niektoré z tých najznámejších. „Mne žiť je Kristus a umrieť zisk“ (1,21) alebo aj: „Radujte sa v Pánu vždycky, radujte sa!“ (4,4) alebo: „Všetko môžem v Kristu, ktorý ma posilňuje.“ (4,13) K takým výnimočným miestam patrí aj náš odsek. Je naozaj jedinečný a excelentný.. Tento hymnus veľmi výstižným spôsobom opisuje cestu a trasu nášho vykúpenia. Tento odsek je originálny aj v tom, že apoštol detailne popisuje práve túto cestu nášho Vykupiteľa. Východiskovým bodom, kde to všetko odštartovalo boli – nebeské oblasti. Potom prišli úplne prvé Vianoce – samotné narodenie Pána v Betleheme. Spôsob „dopravy“ Pána do tohto sveta bolo – narodenie z panny. Dôvod a príčina cesty – vykúpenie hriešnikov. Potvrdenie tohto diela prišlo v slávnom ráne Vzkriesenia. Po rozsudku smrti od ľudí – smrti Pána Ježiša Krista – prišiel Boží „rozsudok života“ – slávne zmŕtvychvstanie. A prišlo aj mocné povýšenie – vstúpenie a návrat do nebeských oblastí. Konečná stanica nášho Pána – po pravici Otca. Aby sa v Ježišovom mene skláňalo každé koleno.. a aby každý jazyk vyznával, že Ježiš Kristus je Pán. Dnes každé koleno ešte nekľaká a každý jazyk ešte nevyznáva. Dnes sa tak ešte v plnom rozsahu nedeje. Všetko má svoj čas. V čase koronavírusu a krízy je ale viac hľadajúcich. Cieľ je jasný, vízia je daná. A tá sa raz stane naplno skutočnosťou. Istý teológ túto trasu nášho vykúpenia popisoval ako „sedem Kristových schodov dole“, a potom „sedem schodov nahor..“ Pozývam Vás, aby ste s daným textom ešte trochu ďalej aj Vy popracovali a to všetko tam objavili a aj našli k svojmu vnútornému osobnému obohateniu. Táto jeho úvaha mi pripomenula pomerne dávnu súťaž na televíznej obrazovke – Desať stupňov ku zlatej. Súťažiaci vždy, ak vyhrali, mohli postúpiť do ďalšieho kola o schodík vyššie. Priamo fyzicky v závere relácie to bolo aj vidieť. Mne to takýmto spôsobom pripomína našu cestu za Pánom – rokmi sa blížime k Nemu bližšie a bližšie, krok za krokom, každým našim vo vďačnosti prežitým rokom. Sme na ceste k „Zlatej“ odmene vo večnosti, ako to apoštol Pavel píše opäť kresťanom vo Filipis: „Cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristu Ježiši.“ (3,14)
Tak zmýšľajte, ako aj Ježiš Kristus.. Pavel na inom mieste napísal: „My však myseľ Kristovu máme!“ (1 K 2,16). Nie je to príliš odvážne tvrdenie? Až tak dobre sme na tom? To by sa veľa vecí muselo zmeniť v živote – inak by to muselo vyzerať – aj v rodine, v zbore, v cirkvi, v spoločnosti. A predsa sme k tomu motivovaní. Ponížiť sa.. Modliť sa aj za nepriateľov. „Učte sa odo mňa“, vraví Pán, lebo som krotký a pokorný v srdci (Mt 11, 28-30). Určite je lepšie, keď príbeh nášho života ovplyvňujú príbehy z Biblie, ako príbehy z Hollywoodu a Beverly Hills. Tam sú samé intrigy, závisť, ohováranie, neprajnosť.. A v Písme je príbeh Pravdy a Lásky, ktorá sa za nás obetovala.“
Cesta k nášmu vykúpeniu viedla z neba dole na túto zem a potom opäť smerom do neba. Cesta Jozefa a Márie z Nazareta do Betlehema bola v dĺžke 130 km. Takáto trasa sa dá prejsť asi za týždeň. Ktovie, koľko to naozaj trvalo Jozefovi a Márii, keď cisár Augustus nariadil to známe biblické sčítanie ľudí (Lk 2,1-13). V 9. mesiaci tehotenstva ešte asi aj dlhšie. Keď tam došli, nebolo miesta v ubytovni. Boží Syn bol uložený do jasieľ. Ježišova cesta (pred narodením) však bola oveľa dlhšia, ako 130 km. Zanechal miesto v nebi, dobrú existenciu, dobré „bydlo“, prijal podobu človeka, bol pribitý na kríži, zomrel a bol pochovaný v požičanom hrobe. Nebol to však koniec, porazil smrť, vstal z mŕtvych a vstúpil do neba. A Kráľ Kráľov a Pán Pánov sa opäť vráti k nám na túto zem. Je nám ozaj na zamyslenie, čo vieme dať Božiemu Synovi Ježišovi Kristovi. Prichádza k nám na túto Zem nás zachrániť, my o to akosi ani nestojíme a Boží plán našej záchrany doslova odmietneme Jeho krížom. Boh však urobí niečo neočakávané a prekvapujúce, plán záhuby svojho jediného Syna transformuje do plánu záchrany človečenstva. Urobí tak práve skrze kríž a cez trest smrti na ňom, ktorý bol v tom čase v právnej platnosti. Pri obhajovaní trestu smrti v americkom štáte Wyoming senátorka Lynn Hutchingsová sa vyjadrila takto: „Keby nebol trest smrti, Ježiš by nezomrel na kríži a nebol by vykúpil naše hriechy, z čoho vyplýva , že trest smrti treba zachovať.“ Ide o pomerne kontroverzné vyjadrenie, ale prvá čas výroku je platná. Len vďaka trestu smrti sme vykúpení a pre večnosť zachránení.
Trasa nášho života ešte trvá. Aj ona mala svoj štart v našom narodení a príchode do tohto sveta, v súčasnosti je tu jej priebeh v počte 70.rokov, pri dobrej sile 80. rokov (Žalm 90,10) a bude mať aj svoje vyvrcholenie. Spomíname na naše bezstarostné detstvo, na rodičov, na štúdium, dospelosť, naše pracovné zaradenie. Do trasy nášho života (kratšej, či dlhšej) zasahuje trasa Pánovho iba 33-ročného života. Tu kdesi sa aj nás to slovo Jeho evanjelia dotklo a zasiahlo nás, že došlo k prieniku Jeho cesty s tou našou. Jeho výsledkom je úžasný a priam neopísateľný div – zrod našej viery (Žid 11,1.6) aj v mojom, aj v Tvojom srdci.. Zrod veľkonočnej viery vo Vzkrieseného. A tohtoročná netradičná nedávna Veľká noc nás v tom nanovo všetkých utvrdila..