Predzvesť svätožiary
Pri návšteve Jeruzalema v marci 2009 moju pozornosť v malom obchodíku upútala tŕňová koruna. Rozmýšľam dodnes nad tým, čo bolo dôvodom.. Ako suvenír z nezabudnuteľnej cesty v Svätej zemi a v Jordánsku som ju priniesol pod naše majestátne Tatry. Umiestnil som ju na drevený kríž v kostole v Tatranskej Lomnici. Vyníma sa na ňom priam excelentne. Tŕňová koruna na drevenom visiacom kríži, nad stolom z čistého mramoru. V jednoduchosti je krása! Ozaj, zamysleli sme sa niekedy nad jej posolstvom? Nad tým, čo v Biblii symbolizujú tŕne? Dočítame sa o nich hneď v úvode Biblie na jej prvých stránkach.. V 1 M 3,18-19 čítame ten známy trest, ktorý si vypočul Adam: „Tŕnie a hložie ti bude rodiť… v pote tvári budeš jesť chlieb..“ Aký význam nám ponúkajú tieto slová? O tŕňoch samozrejme nič nečítame pred pádom, ale až po ňom. Logicky tŕne symbolizujú následok hriechu. Je to „ovocie“ hriechu človeka. A teraz priamo môžeme urobiť „strih“ a prejdeme hneď do Novej zmluvy. Evanjelisti zhodne konštatujú, že v priebehu pašijného príbehu Pána Ježiša Krista mu bola na hlavu nasadená tŕňová koruna. Ešte predtým Mu obliekli purpurový plášť a po výsmešnom „korunovaní“ Mu dali do ruky aj trstinu (Mt 27,27-29). Bola to bolestná paródia na titul židovského kráľa. Korunovácia od jeho trýzniteľov bola spojená s výsmechom (Mk 15,16-20). Ak kráľ, tak so všetkým čo k tomu patrí – koruna, plášť a žezlo. Ním bola tá trstina, ktorou ho bili po hlave. Za tento „titul“ bol Pilátom oficiálne odsúdený. Predviedol ho pred ľud a povedal: „Ajhľa, váš Kráľ!“ A veľkňazi v mene ľudu odpovedali: „Nemáme kráľa, len cisára!“ (J 19,14-15)
„Vojaci uplietli z tŕnia korunu, položili mu ju na hlavu.“ (J 19, 2) Tento druh mučenia si vymysleli špeciálne pre Ježiša. V nijakom historickom prameni nenájdeme zmienku priamo o takomto mučení pred ukrižovaním. O pravosti Turínskeho plátna môžeme mať rozličné názory. Zvlášť pre nás protestantov je jeho posolstvo adiaforné. Naša viera vo Vzkrieseného nepotrebuje dôkazy. A predsa! Turínske plátno nám ponúka veľmi zaujímavý pohľad chirurgov. Začítajme sa do neho.. Podľa neho z mnohých miest na Ježišovej lebke tiekla krv. Táto krv je na pozitíve viditeľná ako škvrny. Sú dôsledkom toho, že tŕne z tŕňovej koruny prebodli cievy na hlave. Tŕňová koruna mala tvar čepca, ktorý pokrýval celú hlavu. Chirurgovia narátali 13 rán, ktoré tŕne spôsobili na čele, a ďalších 20 rán vzadu. Predpokladajú, že celkovo ich mohlo byť až 50. Nakoľko sa pod kožou na hlave nachádza sieť nervových zakončení a ciev, tŕňová koruna spôsobovala strašnú bolesť a krvácanie. „Ak vezmeme do úvahy, že na koži hlavy sa na 1 cm² nachádza vyše 140 bodov citlivých na bolesť, môžeme si predstaviť strašné utrpenie, aké Kristus znášal počas tohto hrozného korunovania,“ napísal L. Coppini, riaditeľ Anatomického inštitútu na Univerzite v Bologni. Výskum tohto plátna údajne potvrdil, že miesta, z ktorých vytekala krv, sa zhodujú s anatómiou kapilár a ciev, ktoré sa nachádzajú na hlave.
Posolstvu o Kristovej tŕňovej korune sa najviac približuje naša pieseň : „Ó, Hlava ubolená, ranami pokrytá a na posmech zdobená, tŕňami obvitá, ó Hlava hodna úcty a venca iného, buď slzou pozdravená aj od mňa hriešneho.“ (ES 102,1) Ostrosť tŕňov tu predstavuje „ostrosť“ nášho hriechu a jeho následkov. Ostré boli aj klince, ostrá bola aj kopija, ktorou bol prebodnutý Kristov bok (J 19,34). Božia svätosť nad ľudským hriechom však nemávne rukou v zmysle: „Ale veď o nič nejde!“ Božia spravodlivosť a svätosť náš hriech nijako nezľahčuje. V Biblii dokonca čítame: „Je hrozné upadnúť do rúk živého Boha.“ (Žid 10,31) Ježiš nepoznal ovocie hriechu, kým sa nestal hriechom za nás. To, čo predtým nepoznal, na neho doľahlo už aj v Getsemanskej záhrade, kde sa potil krvou (Lk 22,44). A potom na Veľký piatok! Obavy, vina, samota. Zomiera ako najväčší hriešnik. Veď aj to zvolanie: „Bože môj, Bože môj…“ (Mt 27,46) nie je zvolanie svätca, ale „najväčšieho hriešnika“, ktorým sa stal za nás všetkých. Náš Spasiteľ nebeskú korunu vymenil za tú pozemskú z tŕnia. Kvôli Tebe! Kvôli nám! „Odložil si svoj majestát, pre mňa všetkého si sa vzdal, trpel’s od ľudí, čo stvorením sú Tvojím. Ty si všetok môj hriech vzal, keď si zomrel, z hrobu vstal, dnes vládu máš na nebi, aj na zemi..“ spievajú mládežníci v jednej svojej piesni. Púť k tejto korune nezačala na Pilátovom nádvorí. Jeho cesta začala už vtedy, keď opustil svoj domov a vydal sa hľadať nás. Vyzbrojený ničím, iba túžbou získať si Tvoje srdce, prišiel hľadať. Mal jedinú túžbu priviesť domov Bože deti. V Biblii jeho „výpravu“ z večnosti do časnosti výstižne opisuje iba jedno slovo: zmierenie (2 K 5,17-20). Pravdu má môj obľúbený autor, ktorý konštatuje: „Cesta kríža nám povie úplne presne, ako ďaleko je až ochotný Boh zájsť, aby nás zavolal domov.“ (M.Lucado, J 3,16)
Veľmi výstižne to vyjadril apoštol Pavel slovami: „Toho, ktorý nepoznal hriechu, urobil hriechom za nás, aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom.“ (2 K 5,21) Náš problém vyriešil raz a navždy. Prišiel a zachránil nás skrze svojho Syna Ježiša Krista. Prečo? Jediná možná odpoveď znie: lebo nás miluje. Ak si položíme aj ďalšiu otázku a spýtame sa: prečo nás miluje? Dostávame iba túto odpoveď: lebo Boh je láska! Boh je láska – to je axióma. Axióma – to je napríklad v matematike či filozofii tvrdenie, ktoré sa prijíma ako správne, ale nedokazuje sa. Boh je láska – to je východiskové poznanie o Pánu Bohu, východiskové tajomstvo Božej bytosti, z ktorého sa odvíja všetko ostatné. Z lásky k životu stvoril Pán Boh tento svet – ako spievame v známej piesni Márie Royovej: Boh náš je láska (ES 229). Až tak ďaleko bol ochotný zájsť.. Predstavuje to aj Kristova koruna.. Je ovocím len a len nášho hriechu a poblúdenia. Jej význam a posolstvo je veľavravné! My sme zhrešili, On to za nás odtrpel na celom tele. Kalich horkosti „za nás“ vypil až do dna. Ostrá kopija.. Ostré tŕne.. Ostré klince..
Emil Mettler, majiteľ reštaurácie v Londýne bol známy svojou štedrosťou. Často ľudí zadarmo pohostil. Ak za ním prišiel reprezentant kresťanskej organizácie a povedal mu o nejakej potrebe, otvoril pokladnicu a dal značnú hotovosť. Jedného dňa Emil otvoril pokladnicu v prítomnosti predstaviteľa istej kresťanskej misie, ktorý medzi bankovkami a mincami si všimol klinec. Prekvapený sa opýtal: „Čo tam hľadá ten klinec?“ Emil vybral 15 cm klinec a odpovedal: „Mám ho medzi peniazmi preto, aby mi pripomínal cenu, ktorú Kristus zaplatil za moje spasenie a čo všetko Mu dlhujem!“ Tento obyčajný predmet využíval, aby nezabúdal na štedrosť. Pripomínal si tak obeť svojho Spasiteľa. Príklad majiteľa reštaurácie a jeho štedrosti je veľavravný. Obklopujú nás samé symboly – kríž, kalich, klince, tŕňová koruna.. Smieme ich vnímať srdcom. Vidieť posolstvo symbolov. No najmä milujúce srdce nášho Pána. Oslovila ma aj táto myšlienka :„Spása nie je niečo za niečo, ale všetko za všetkých.“ (P.Kosorin) Naša spása rozhodne nie je žiadny obchod. Nie je získavanie odpustkov v zmysle: „niečo za niečo!“ Nie je to „výpredaj“ v akcii. Neboli sme lacno kúpení, ale veľmi draho (1 K 6,20). Spasenie je dar, nie obchod! „Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba, je to dar Boží.“ (Ef 2,8).
Po neopísateľnom umučení prišlo víťazstvo. V tej slávnej kapitole o vzkriesení (1 K 15, 55-57) čítame: „Kde je ó smrť, tvoje víťazstvo a kde je o smrť, osteň tvoj? Ostňom smrti je však hriech a silou hriechu je zákon. Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo v našom Pánu Ježiši Kristu.“ Mnohí sa domnievajú, že tu ide o text starokresťanskej piesne, ktorou sa na Veľkú noc vysmievali z diabla a moci smrti. Je porazený s definitívnou platnosťou. Moc smrti už nemá žiadnu moc. Je to tá najodvážnejšia veta, aká kedy bola človekom vyslovená. Apoštol sa vysmieva smrti priamo do očí! Podobný motív nájdeme aj v liste Kolosenským ( 2,15) kde apoštol píše, že „kniežatstvá a mocnosti sú vystavené verejne posmechu.“ Vo východnej ranej cirkvi pred polnocou – zo soboty na nedeľu v rámci veľkonočnej vigílie po dlhom tichu vypukol ako explózia prudký smiech. Či by sme aj my na našich bohoslužbách v ich rámci nemohli zaradiť „veľkonočný úsmev?“ Na Veľký piatok máme počas čítania pašií tichú chvíľku. Zvláštna chvíľa.. Určite ju aj vy vždy tak priam až mysticky a tajomne prežívate.. Tak to bude aj tohto roku, keď pašie výnimočne čítame doma. Viete si predstaviť, že by niečo také sme mali na službách Božích? Dajme tomu pravidelne sa opakujúci: „veľkonočný úsmev“. Ak spievame vianočnú glóriu, nemohli by sme mať veľkonočný úsmev? Nie, nie – nebudeme meniť program služieb Božích, ktorý je daný našou Agendou. Svätíme nedeľu práve kvôli tomu, že Kristus Pán vstal slávne z mŕtvych. Práve Veľkonočná nedeľa je matkou všetkých nedelí v roku. Dobre si pamätáme odkaz, myšlienku biskupa Jána Midriaka, či priam jeho tézu, ktorý prízvukoval verím nielen v Tatrách, ale aj v mnohých cirkevných zboroch, ktoré navštívil. Aj vy si určite spomeniete na jeho odkaz: „Na službách Božích sa máme aspoň raz usmiať!“ A ja by som dodal: tak veľkonočne! Vysmiať sa smrti slovami apoštola Pavla – ako škorpióna, ktorému bolo vytrhnuté jedovaté žihadlo alebo hada, ktorému bol vylomené zuby s jedom. V kostole sme až príliš vážni. Ozdobou tváre je úsmev. Je dôkazom radosti v srdci. Je dôkazom našej odovzdanosti Bohu. Boh je radosť, keď sa odovzdáš Bohu, odovzdáš sa radosti. Tej veľkonočnej, aj poveľkonočnej. Tak s úsmevom, milí priatelia a čitatelia. Možno aj s takým úsmevným kresťanským vtipom. Priateľ Jozefa z Arimatei, keď sa dozvedel, čo urobil, mu povedal: „Počul som, že si sa vzdal svojho hrobu v prospech ukrižovaného Ježiša.“ A on odpovedal: „Áno, ale veď iba na tri dni!“ Po skončení krízy bude určite viac radosti, vďačnosti a možno aj úsmevov!
Vo Veľkej noci je veľká neopísateľná Božia moc. Posmievaný Kristus po vzkriesení už ale nemá tŕňovú korunu. Veľmi výstižne to vyslovuje myšlienka Fultona Sheena: „Kríž je podmienkou prázdneho hrobu a tŕňová koruna je predzvesťou svätožiary.“ Tŕňová koruna je transformovaná do žiariacej svätožiary. Pár týždňov pred smrťou bol aj spevák Johnny Cash presvedčený, že osteň smrti je otupený a hrob je porazený. Z jeho piesní je jasné, že smrť nevnímal ako koniec, ale ako oslobodenie od bremien a vykročenie do sveta večného pokoja a radosti. To dokazuje aj jeho pieseň: „1 Corinthians 15:55.“ To je posolstvo aj do nášho utrpenia.. Ono má určite nejaký zmysel..Nič nezmysluplné sa totiž nedeje v našom živote viery, lásky a nádeje. Ako dieťa v chráme sv. Trojice som sa často díval na stĺp, na ktorom je tabuľa venovaná Matejovi Bahylovi, pod ktorou som sedával. Bol farárom v Prešove, kde koncom roka 1746 ho uväznili za preklad a šírenie protikatolíckych kníh. V mojom rodnom zbore pracoval a trpel pre kráľovstvo Božie. Túto úvahu nemôžem zakončiť inak, než len slovami Písma z onej tabule. Tento citát som roky vnímal svojimi očami, ale aj srdcom: „Neboj sa toho, čo máš trpieť!“ (Zj 2,10).