Eliáš – plný horlivosti XII
Od ohňa – k tichu
Rozhodol som sa, že dnešnú už 12. časť (do tucta) nášho duchovného seriálu pomenujem práve takýmto spôsobom – Od ohňa – k tichu. Je to veľmi príznačné a signifikantné. Budeme svedkami niečoho celkom nového, inovatívneho, niečoho originálneho – čo je možné naozaj iba u Boha (Mt 19,26). Budeme svedkami niečoho jedinečného – od veľkolepého a priam okázalého – k tomu celkom nenápadnému. Sám Boh nás vedie, aby sme sa v poznávaní Jeho samého neobmedzovali iba na tú minulosť, na takého Pána Boha, akého poznáme už z minulosti. Môžeme byť v istom zovretí, že sa obmedzíme iba na to – a neposunieme sa ďalej. To práve Pán nás všetkých posúva a dáva nám poznať seba samého vždy v nových súvislostiach a v novom kontexte – aj novým spôsobom. Kríza, čas skúšok, depresia, či vyhorenie – je možnosťou posunúť sa ďalej. Nie je to vždy jednoduché, často aj veľmi veľmi ťažké a náročné. Spomeňme si, že kríza v čínskom jazyku má dva znaky – to sme si počas korony často pripomínali: prvý znak je nebezpečenstvo, ten druhý je príležitosť. Je to veľké nebezpečenstvo – spomeňme si, k čomu všetkému ľudí krízy v minulosti doviedli. Je to dokonca život ohrozujúce, ale je to vždy nová príležitosť. Pre Eliáša je to nová príležitosť – výnimočná, duchovne excelentná. Pána Boha na vrchu Chóreb spoznáva nevídaným spôsobom. Už nie v ohni – ale v tichu. A na to sa dnes chceme plne sústrediť.
Eliáš bol najohnivejší prorok Starej zmluvy. Prešiel si naozaj všeličím v živote. V jeho živote možno badať osem hlavných etáp. Dovoľte ich pripomenúť. Aj to si môžeme priblížiť, nakoľko sme sa tejto oblasti jeho osobného života ešte nevenovali. Eliáš oznámil sucho, keď sa v Gileáde priamo postavil pred kráľa Achába (1 Kr 17,1 a Jk 5,17-18), potom ho Pán poslal ku potoku Kerít, kde ho kŕmili krkavce (1 Kr 17,2-7), potom ho Pán poslal ku vdove do Sarepty, ktorá sa starala o svojho syna, ktorý jej zomrel (1 Kr 17,8-24 a Lk 4 25-26) a Eliáš potom ho vzkriesil. A potom prorok stál na vrchu Karmel a zápasil s nepravým kultom (1 Kr 18,17-40), následne uteká na vrch Chóreb a zúfa si nad svojim vlastným životom, potom je to tichý šelest (1 Kr 19,9-13), Nábotova vinica (1 Kr 21) a záver jeho života – ohnivý voz, ktorý ho berie do neba (2 Kr 2,-12). To je cesta, že? To je služba!
Jeho služba, v mnohom zložitá a ťažká zmenila dejiny Izraela aj samotnej prorockej tradície – spôsobila aj obnovenie viery v jediného pravého Boha (Pán ponechal 7.000 verných), jeho horlivý boj proti modloslužbe, vzbudenie prorockej línie – hodil svoj plášť na Elizea, jeho modlitba, o ktorej píše aj apoštol Jakub v Novej zmluve: „Mnoho môže v účinkoch modlitba spravodlivého opravdová.“ (Jk 5,16-18). Eliáš pomazal kráľov a prorokov, bol predobraz prichádzajúceho Mesiáša. Prorok Malachiáš sľúbil, že pošle Eliáša pred dňom Pána veľkým a strašným. Ježiš to vzťahuje na Jána Krstiteľa: „Eliáš už prišiel..“ (Mt 17,12) – a sám to potvrdí na vrchu Tábor pri premenení.
To, čo zažil na Chórebe – to je skutočná revolúcia v biblickej teológii zjavenia. Na Sinaji (Chórebe) za Mojžiša Pán prichádza v búrkach, ohni, dyme, hrome (2 M 19,16 – 25). Tento odsek je veľmi dôležitý, skúste ho celý prejsť – pomaly a pozorne. Tu – na tom istom vrchu Pán prichádza v nenápadnom tichom šumení. A cirkevní otcovia v tom videli – a aj čítali predzvesť tichého prichádzania Krista – už nie ako vodca s mečom, ale ako Slovo, ktoré sa stalo telom. K tomu sa vrátime ešte v advente. Karmel – to bola mocná skúsenosť zažiť Božiu prítomnosť v ohni. Chóreb – to bola mocná skúsenosť zažiť Božiu prítomnosť už úplne inak. Netradične – a tiež šokujúco – v tichu.. Boh Eliášovi odpovedá netradičným a inovatívnym sebazjavením. Opäť odhaľuje Eliášovi seba samého. Pre hlbšie pochopenie – vráťme sa ku kapitole 18 – 1.knihy Kráľov, verše 23-29. Na vrchu Karmel sa zjavil v moci ohňa. Práve tento prejav bol potrebný ako odpoveď na konanie falošných prorokov. Boh v sile neskroteného prírodného živlu vstúpil do priestoru človeka, aby zjavil seba, aby odhalil seba. No a na vrchu Chóreb čítame – Pán nebol v ohni. Boh sa na vrchu Karmel neprejavil iba v ohni. Na vrchu Karmel bola aj vodná priekopa okolo oltára, ktorý Eliáš opravil a nanovo postavil (1 Kr 18,32-35). Trikrát po sebe zopakovali obrad – liali vodu na zápalnú obeť. Voda tiekla okolo oltára a celá priekopa sa naplnila vodou. Potom sa Eliáš modlil a oheň Hospodinov spadol na obeť, pohltil ju, drevo, kamene i prach – i vodu, ktorá bola v priekope, zlízal (1 Kr 18,36-38). Je taký veľmi zaujímavý možný výklad, že Eliáš túto obeť necháva poliať 12-stimi vedrami vody – čo je asi 150 litrov vody. Oheň, ktorý zostúpil z neba pri kontakte s vodou spôsobil jej odparenie – v našom texte – zlízal. Oheň a voda – čo vyvoláva pri vzájomnom kontakte – nemáme až tak veľký problém si to predstaviť. Para stúpajúca nahor mohla Izraelcom pripomínať oblačný stĺp – viditeľný znak Božej prítomnosti a starostlivosti pri vyslobodení z Egypta – aj počas putovania púšťou (ilustračný záber). Zázrak oblačného stĺpu úzko súvisí aj s vetrom, ktorý dvíha odparenú vodu nahor a formuje ju do podoby oblačného stĺpa. Aj vietor na Karmeli zohráva pomernú dôležitú úlohu. No a na vrchu Chóreb čítame: „Pán nebol ani vo vetre“ a následne čítame: „nebol ani v zemetrasení.“
Príbeh na Chórebe nám tak ukazuje absenciu Boha v prejavoch, ktoré boli Eliášovi dobre známe z vrchu Karmel. Chóreb je miestom, kde sa prorok musí zrieknuť svojej predchádzajúcej skúsenosti Božieho konania a zjavenia. Je to veľmi náročný moment – zrieknuť sa vlastných očakávaní a prijať Boha takého, aký sa nám momentálne zjavuje – a nie takého, akého by sme Ho chceli mať. Možno by sme mohli hovoriť ešte aj o potrebnom „vyslobodení“ z takých predstáv. My si predstavujeme – a často aj myslíme: možno viac v ohni – vo vetre, či v zemetrasení – aby zaburácal týmto svetom – a nie v tichu! Myslíme si, že svet potrebuje oheň – aj na zničenie toho nepravého. Dvaja učeníci Pána Ježiša (synovia hromu – Boanerges) chceli zoslať oheň na samaritánsku dedinu, v ktorej Pána Ježiša neprijali (Lk 9,51-56). V tomto odseku sa priamo spomína aj Eliáš! A Ježiš im povedal: „Neviete, čieho ste ducha, lebo Syn človeka neprišiel zatratiť, ale zachrániť.“ Boh nie je viazaný na naše minulé skúsenosti. To je veľmi zásadné poznanie pre nás všetkých! Aj skutočná skúsenosť s Bohom sa môže stať pre nás modlou, ak začneme očakávať, že Boh bude konať vždy rovnakým spôsobom. Na Chórebe sa Eliáš učí – je teda v Božej škole stále, že Boh zostáva Bohom aj vtedy, keď mení spôsob svojej prítomnosti.
Z tejto „lekcie“ a 12. časti nášho jesenného seriálu nám plynie mocné ponaučenie: Boh nás učí, že Jeho prítomnosť nemožno uzavrieť do jedného – a stále opakujúceho sa rovnakého a nemenného spôsobu konania – takého, aký sme mali možnosť poznať. Aj my sa potrebujeme učiť – opúšťať svoje predstavy o tom, ako má Boh konať, aby sme Ho mohli prijať takého, aký sa nám zjavuje práve v danej chvíli. Sme pozvaní neviazať sa na minulé skúsenosti, ale zostať otvorení pre nové stretnutie s Bohom. Práve v tejto otvorenosti sa naše srdce učí hlbšej dôvere a pravdivejšiemu vzťahu s naším živým Pánom.

