Jedli, pili, ženili sa..

(z archívu: Nikto nič nespozoroval – november 2024)

   Ľudia tak robili za Nóacha, robíme to aj my dnes.. Jeme, pijeme, ženíme sa a vydávame sa  –  každý deň a nanovo vždy.. A vtedy za Nócha vôbec nikto nič nespozoroval..  A mal niečo spozorovať? No určite  –  to všetko, čo sa deje so svetom za jeho čias. Nikto si nevšímal znamenia časov.  Dnes podobne – ako vtedy – nič nové pod slnkom, skonštatoval by múdry Kazateľ (1,9).  Vtedy a  dnes! A veľa sa toho deje aj dnes. Znamenia časov sú neprehliadnuteľné!  Už aj priamo  viditeľné. Donedávna možno len tak skryte a nenápadne  – len tak  neviditeľne, teraz už aj priamo pred naším zrakom, pred našimi očami  –  viditeľne a markantne. Pán Ježiš o tom hovoril v spojitosti so svojím príchodom – príchodom Syna človeka (Mt 24,29-44). Tiet  jeho slová zaznamenali všetci synoptyckí evanjelisti. Môžeme si to tak život predstaviť:  loď je v prístave  –  čaká sa na jej štart a plavbu.  Nikto nepočul to posledné zvonenie, ktoré poznáme z viacerých  filmov. Možno najviac z Titaniku. A potom tá loď odplávala.  A tá loď ich mohla odviesť do úplného bezpečia. Je to vôbec možné, že si to nevšimli, keď stúpala aj voda?  Pri povodni sme na to veľmi citliví  –  ale pri stave sveta už akosi nie. A voda stúpala..  Tak sa deje aj v tomto svete. Svet sa za posledné roky veľmi zmenil sa. Zmenil sa za len ostatné  štyri, či  päť rokov. Svet sa veľmi zmenil aj po korone. Vnímate tú zmenu  –  sebastrednosť, modloslužbu, túžbu po bohatstve, nenásytnosť. Konzum nás celkom pohltil –  už sa  chceme len a len  dobre najesť, napiť  –  nič iné nás nezaujíma  –  zavrieme sa do svojho domu, do svojej obývačky  –  a všetko je nám ukradnuté. Tak sa veci nevyriešia. Tak ich nevyriešime ani my sami pre seba.

    Medzi Nóachom a nami ubehlo už toľko času  –  a my stále jeme, pijeme, ženíme sa a vydávame.  Nič zlé na tom ale nie je! Veď svadba je super udalosť v rodine! Už aj na budúci rok sú, ak dá Pán – dve svadby sú už naplánované, toho roku sme nemali žiadnu. Kolobeh sveta pokračuje  –  na tom nič nie je predsa zlé. Iste, ta kto má byť! Veď my ale ani nevravíme, že je to zlé.  Môže sa to stať ale nebezpečným iba vtedy, len keď preto žijeme. Nebezpečné je to len a len vtedy, keď sa v tom nejako „zacyklíme“..  Neviem, ako to ešte inak a zrozumiteľnejšie  pomenovať.  Možno nám poslúži nasledovný príklad.  Mali sme doma, keď boli naše deti ešte malé, škrečka, ktorý sa stále krútil v tom svojom koliesku.  Chceli mať zvieratko, tak ho dostali, aby sa o neho starali. Ak ste mali doma škrečka, tak veľa toto tiež viete. Poznáte to  –  zažil iste to vy sami. Škrečok sa krúti a točí dookola  –  až natoľko, že vám z toho môže prísť zle  –  a poriadne sa vám zakrútiť hlava. A my ľudia –  bežíme, krútime sa len a len okolo svojich vlastných potrieb.  A na konci cirkevného roka, čo je práve teraz v novembri –  nás Pán Ježiš Kristus „vyrušuje“ apokalyptickými textami, ktoré pravidelne počujeme. Posledné tri nedele, v závere cirkevného roka sú toho plné. Jeden brat mi  nie tak dávno povedal, že práve toto obdobie nemá v obľube a rád, lebo ho to tieto texty až „veľmi vyrušujú“..  Pred týždňom sme počuli o mŕtvolách  –  tam, kde sú sa zhromaždia aj supy.  Počuli sme o tom, aby sme nemuseli utekať ani v zime a vo sviatočný deň (Mt 24,14-28) No to vyrušenie ale to všetci potrebujeme, aby sme nezaspali.  Hlavne duchovne nezaspali. Nemáme radi to, čo narúša naše bežné rutiny  –  vojny, pandémie, hrubnutie až zbláznenie sa politických elít. Svet sa akoby zbláznil a stratil akékoľvek zábrany. Môžete sa pred tým všetkým schovať do izby, vypnúť televízor, nič tým nepokazíme. Ale ani nič nové nevytvoríme.

     Môže sa aj nám ľahko stať, že nám loď odpláva. Pod tlakom sveta znecitlivieme na to všetko. Môže sa to stať až natoľko, že ani my nič nepostrehneme. A my by sme mali byť práve tí prví!  A loď zazvoní a  –  odpláva. Tak sa často hovorí aj o nejakej životnej príležitosti, ktorú minieme.  Možno ste to aj niekomu povedali: „Tebe už loď odplávala..“  Tak sa to stalo už dávno  –  pradávno. Nóachova archa dvihla kotvy a vyplávala  –  ani nie na more, pretože ju staval na súši. To ten 40 dňový dážď to spôsobil. A nikto nič nespozoroval! Možno aj Vám loď odplávala s nejakými možnosťami a jedinečnými príležitosťami. Je doba milosti stále. Božie slovo nás napomína: „Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte si svoje srdcia.“ (Žid 3,15) A dnes je ten deň! Dnes je ten čas!  Všetko má svoj čas.  Často sa vraciam k tejto Šalamúnovej vete –  a k 3. kapitole knihy Kazateľ. V jej úvodných veršoch, v počte 8  –  je slovo čas spomenuté až 28-krát. Je to náhoda? Určite nie! Je to zámer!  Je to kratučké slovo, ktoré má svoj veľký význam. Svoj čas  –  má nastúpiť do korábu. Tým korábom, archou je Pánova cirkev v tomto svete.  Nepremeškajme čas jedinečnej a privilegovanej  milosti. Čas milosti sa aj nám všetkým kráti. Uvedomujeme si to aj v jeseni nášho života. Vidíme všetky tie prejavy pominuteľnosti okolo nás.   Prorok Izaiáš napísal:  „Usychá tráva, vädne kvet, ale slovo nášho Boha zostáva naveky.“ (Iz 40,8) Túto vetu často hovoríme na službách Božích, ako odpoveď na epištolu. Dobre poznáme tú druhú polovicu  –  ale mali by sme si osvojiť aj tú prvú polovicu. Len na pozadí toho prvého  –  nám oveľa lepšie vynikne  –  to druhé: „..ale slovo nášho Boha zostáva naveky.“  Tento citát je rozdelený  –  dajme ho do jedného celku. Nebo a zem sa pominú, ale Božie slová sa nikdy nepominú (Mt 24,35). 

       Max Lucado nám všetkým odporúča a dáva dobrú a cennú radu: „Namiesto zapálenia ohňa v kozube zažnite oheň v srdci.  Dajte sa viesť Božími impulzmi.“  Na Noachovu archu sa nečaká. Je potrebné ju budovať. Budovať spoločne. Tým, že začnem tvoriť niečo dobré, aj keď drobné!  Pomaly, postupne. Tak, ak osme to počuli dnes v evanjeliu o poslednom úde: „Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, to ste mne urobili.“  (Mt 25,31-46) Potopa nebola stavom konca sveta, ale začiatkom niečoho nového. Keď vytvoríme niečo dobré, voda klesne. To je vždy dobrá správa a evanjelium pre nás.  Sme povolaní, aby sme boli jej aktívnou  súčasťou  cirkvi, tej lodičky plávajúcej na rozbúrených vlnách toho sveta  –  a nielen to, aby sme „zohrievali“  kostolné lavice. Tak sa nedávno vyjadrila jedna sestra, ktorú veľmi trápi vlažnosť v našej evanjelickej cirkvi. Čas rýchlo plynie a beží svižným tempom. Od nežnej revolúcie uplynie už čoskoro 37. rokov. Koľko máme možností a príležitostí  –  v slobode nám danej, aj keď sloboda a demokracia priniesla aj množstvo zla.

       Dnes, predposledný krát sme mali možnosť byť spolu na službách Božích v našich chrámoch. Každú nedeľu máme „Deň otvorených dverí.“ Každú nedeľu máme „nedeľu otvorených dverí“  –  môžeme slobodne prichádzať do spoločenstva a stretnúť sa okolo Božieho slova, ktoré zostáva na veky vekov. Dovoľte na záver, čo som si vypočul od dvoch sestier v závere služieb Božích, pri podávaní rúk: „Ďakujeme, že sme dnes mohli zohriať kostolnú lavicu a svoje miesto  –  ale predovšetkým svoje srdcia.“ (Radka) A sestra Martinka mi povedala: „Ďakujeme brat farár za dnešné „vyrušenie!“  Aspoň tieto dve reakcie, keď cirkevný rok ide do finále. Ďakujeme, že aj dnes budeme jesť a piť pri nedeľnom obede. No nebude to to najhlavnejšie. Vrcholom dnešnej, predposlednej nedele cirkevného roka nebude nedeľný rezeň, ale spoločenstvo v duchovnej rodine pri Božom slove. Haleluja