Jeseň – veľkolepé šuchotavé finále
Myslím tu predovšetkým na finále vegetačného obdobia. Je práve v jeseni. Všetko to ide do cieľa v prírode. Po jari – sadení a siatí prichádza leto – a s ním spojený rast. No a na jeseň prichádza čas na dozrievanie. Príroda si na záver nechala to najkrajšie a najfarebnejšie (ilustračný záber – kaštieľ Strážky). Príroda sa odiala nanovo do skvostného šatu. Jeseň je na farby najpestrejšia. Keď príde október a november, príroda sa oblieka do svojich najfarebnejších rób a tancuje v rytme padajúcich listov. Pozbierali sme takmer všetky úrody zeme. Lístie padá – robí niekedy aj groteskné piruety. Akoby si pre nás pripravila na záver – vo finále, pri padaní listov – to najoriginálnejšie famózne predstavenie. Sme v údive nad tou krásou pestrosti. Tá jeseň by mohla byť iste aj skromnejšia, nie – ona je veľmi hýrivá a priam márnivá, dokonca akoby až plytvala farbami a ich sýtosťou. Pozoruhodný citát je ten, ktorý mám rád a často sa k nemu vraciam: „Jeseň je druhá jar, keď je každý list kvetom.“ (A. Camus). Hľadíme na toľkú krásu a často sa nám stáva, že niekedy pre oči nevidíme. Očami hľadíme – a nevidíme – je to aj podľa Biblie. Pán Ježiš týmito slovami zdôvodnil, prečo hovoril v podobenstvách. Pripomeňme si tieto jeho slová: „Preto im hovorím v podobenstvách, že hľadia a nevidia, počúvajú a nepočujú a nerozumejú.“ (Mt 13,13) Je tu nielen častá fyzická slepota, ale aj tá duchovná. A tá je oveľa smutnejšia a tragickejšia. O tom ešte trochu neskôr.
„Dokiaľ tvoje srdce nie je ľahostajné k posolstvám krásy, radosti a smelosti a veľkosti – si mladý.“ (A. Schweizter) Už roky to takto cítim a prežívam. Sme v jadre svojej bytosti mladí, keď nám to, čím nás Pán Boh zôkol – vôkol obklopuje (Ž 139,5) nie je ľahostajné. Pán Boh nás objíma toľkou krásou, no najpestrejšou práve v jeseni. Cez leto je to výlučne zelená, síce v rôznych odtieňoch, ale stále zelená. Pred dvoma rokmi sme mali u nás na pobyte v rámci programu Erazmus Rafaela z Cordoby. Prišiel k nám v máji na týždeň – unesený zelenou farbou a jej rôznymi odtieňmi – u nich bolo už vraj všetko spálené slnkom. Zelená má iste mnoho odtieňov počas jari a leta, no koľko odtieňov majú farby jesene!? Nespočítate ich. V jeseni to všetko ide do finále. A ono je naozaj veľkolepé. Ide to do plodov a ovocia. „Jeseň je pokojnejšie obdobie, čo strácame na kvetoch, viac získavame na ovocí.“ (S.Butler) Aj z toho dôvodu niektoré zariadenia pre seniorov majú názov: „Jeseň života.“ Také zariadenie bolo svojho času aj na Vyšných Hágoch a ja som pravidelne navštevoval sestru Margitu Čákovskú z nášho cirkevného zboru, bývalú našu evanjelickú diakonisu – v jej jeseni života. Po zrušení diakonie celý život pracovala s deťmi v škôlke a v jasliach vo Vysokých Tatrách. Som vďačný za mnohé tie chvíle prežité v jej blízkosti.
Jeseň života – je to finále života, je to veľké finále aj v prírode. „Jeseň je čas, keď všetko praská v poslednej kráse, akoby sa príroda celý rok šetrila na veľké finále.“ (L. de Stefano) Všetko už dozrelo. Zem priniesla úrodu (Ž 67,7). Vďaka Bohu za úrody zeme. Aj napriek jednému z najsuchších rokov máme hojnosť všetkého. Veľké predstavenie vo finále sa deje práve teraz – pred zimou. Aj príroda potrebuje oddych a odpočinok, potrebuje sa nadýchnuť pre to nové, čo má prísť. Doprajme jej ten nový nádych pre novú jar.. Veľké finále je plné aj šuchotania. Každý krok na padnutom lístí šuchoce, vietor šuští aj pomedzi listy. Áno, jeseň takto šuští našim ušiam. Ak je jeseň takto typická – šuchotaním – tak potom pre zimu je typické ticho. Sú iste aj fujavice a záveje – ale sneh padá veľmi ticho. Milan Rúfus v jednej básni napísal: „Tak ticho sneží a padá sneh, že už ani tichšie nemôže padať.“ Na jar všetko pučí a vyráža zo zeme, leto je pre zmenu zasa veľmi voňavé. No v jeseni všetky plody dozrievajú a pukajú, vydávajú zvuk.
V tejto spojitosti som si spomenul na skutočný príbeh. Do obchodu s látkami vstúpil mladý muž. Potreboval radu ohľadom jednej látky. Poprosil majiteľa obchodu, aby mu poradil takú látku, ktorá šuští. Poradil mu taft – ide o tkaninu, vďaka hustému tkaniu, tuhosti vlákien a treniu nití pri pohybe vydáva zvuk. Vyrába sa z veľmi tesne natlačených osnovných nití. Keď sa látka hýbe, tieto pevne zovreté nitky sa o seba trú pod vysokých tlakom. Na rozdiel od mäkkého saténu je taft tuhý a drží tvar. Pri ohýbaní sa nespráva ako klasická poddajná látka, ale skôr ako pevnejší papier, čo znásobuje zvukový efekt. Tento špecifický zvuk má v textilnom priemysle dokonca svoj odborný názov – scroop – teda šuštivosť. Onen mladý muž počúval, dal si poradiť, kúpil túto látku, zaplatil a odišiel. V obchode si však zabudol rukavice, tak za ním predavač vybehol a spýtal sa: „S dovolením pane, prečo ste kupovali tak veľa tejto látky?“ A onen mladý muž odpovedal: „Moja snúbenica je nevidiaca. Tieto svadobné šaty neuvidí, tak chcem, aby ich aspoň počula!“
Pôsobivý príbeh. Tak šušťavá je jeseň, ako snúbenica z tohto príbehu. My sme tí vidiaci, my to všetko dokonca môžeme vidieť, aj akusticky počuť. Naše oči môžu v tomto období pravidelne to všetko odsledovať – to spomínané veľké finále. Ďakujeme, že aj počujeme, aj vidíme. „Nezáleží na tom, na čo hľadíte, ale čo vidíte.“ (H.D.Thoreau) A neraz zabúdame, že slovami Malého princa od Exupéryho: „Dobre vidíme iba srdcom. To najdôležitejšie je očiam neviditeľné.“ V kázni na hore Pán Ježiš vyslovil: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni Boha uvidia.“ (Mt 5,4)
Jeseň skutočne krásne šuští pod našimi nohami. Toto ročné obdobie prináša úžasnú atmosféru plnú farieb, padajúceho lístia a už aj chladnejších večerov a nocí. Jesenná dekorácia je typicky známa a možno zdobí aj váš domov. Jeseň nás učí, že aj odchádzanie môže byť krásne. Lístie padá bez akéhokoľvek strachu, pretože vie, že nový začiatok príde čoskoro. H. Christian Andersen povedal, či napísal: „Všetky knihy zožltnú, ale kniha prírody má každý rok nové, nádherné vydanie.“ Nie všetko musíme držať – a aj udržať. Stromy tiež dlho nepremýšľajú, či už je ten správny čas pustiť listy. Jednoducho ich nechajú odísť – a padnúť. Nedržiavajú ich. A možno aj my máme niečo v živote, čo už dávno potrebujeme pustiť z hlavy, ale aj z nášho srdca – myšlienku, človeka, či nejakú situáciu, možno aj nejaké očakávanie, alebo aj predstavu, ako by mal vyzerať náš život. Pustiť a aj zároveň od-pustiť. Je preto čas aj teraz.. Jeseň nám ukazuje, aké krásne môže byť odchádzanie – a aké krásne môže byť – nechať veci spontánne odísť. Niečo odchádza, aby vznikol priestor pre niečo nové. Keď tá jeseň už začala, tak sa môžeme zastaviť a opýtať sa samého seba – čo by som mal aj ja pustiť? Čo už nechcem brať do ďalšieho obdobia a putovania.. Nech to na chvíľu zašuští a ide to celkom preč. A čo by som mal pustiť aj ja – s takou ľahkosťou, ako to urobí strom s každým svojím listom. Teda aj jeseň má svoj zmysel. Svoj zmysel má aj odchod. Tak je to aj s ľudským životom. Ktosi povedal: „To, čo dáva zmysel nášmu životu, dáva zmysel aj našej smrti.“ To je to dozretie pre večnosť a odchod „na druhý breh“ – keď to pripodobníme zožltnutému listu na strome. Jeseň je učebnicou, priam šlabikárom odchádzania – a prípravy na to nové. To, prísť majúce.. V moci Božej, skrze Ducha Svätého.