Prežiť príbeh lásky
Niekedy to začne jedným obyčajným citátom. Spočiatku takým takmer nenápadným, potom sa do neho zahĺbite a postupom času sa do neho ponárate hlbšie a hlbšie. Tak tomu bolo aj s tým nasledovným: „Na tomto svete sme preto, aby sme prežili svoj príbeh lásky s Bohom.“ Pozoruhodný citát od nemenovaného, aj mne neznámeho autora. Stručné a výstižné. Niet čo dodať. Mnohých táto myšlienka zasiahla a oslovila – viem to zo spätnej väzby z okruhu mojich ľudí. A možno patríte k nim aj práve vy. A predsa! Čo všetko to znamená, čo sa všetko za tým skrýva. Čo všetko v tejto vete vieme nájsť, odkryť a aj uchopiť. Príbeh lásky. Do toho jediného citátu sa vlastne zmestí celý jeden ľudský život. A to môže byť 70 rokov, pri dobrej sile rokov 80 (Ž 90,10). Ľudský život je originálny kratší, aj dlhší. S ľudským životom je to ako s básňou, nezáleží na dĺžke ale na kvalite. Pravdu má nasledovný autor: „Jediná myšlienka zaplaví obrovský priestor.“ (W.Blake) Máte aj vy takú skúsenosť, že istá myšlienka vás „naštartuje“ a zaplaví celé vaše vnútro. A niekedy možno až natoľko, že vám nedá spať.
Každý z nás má svoj vlastný príbeh. „To nevymyslíš, to je život“ – to je reklamný slogan na jeden náš nemenovaný týždenník. Život každého z nás originálny. Pán Boh tvorí iba originály, nie kópie. Často pozorujem ľudí – každý je iný – jedinečný a neopakovateľný. Cestujem už viac električkou, tá je vždy plná rôznych ľudí – domácich, ale a mnohých turistov. Aj keď sa niekto na niekoho aj podobá – každý je originálny. Každý má svoj vlastný príbeh života. O každom z nás Boh vedel už pred naším narodením, tak si to vypočul aj prorok Jeremiáš: „Prv, ako som ťa utvoril v živote matky, poznal som ťa..“ (Jer 1,5) Ja som si tam dosadil seba samého – a hneď som istým veciam viac porozumel. Skúste aj vy, a hneď sa vám vyjasní. Je tak veľa tmy všade vôkol nás, ale tak málo svetla. Tmy v zmysle toho, že mnohí doteraz nepochopili, neprišli na to, prečo sa narodili, prečo žijú. Ale v konečnom dôsledku aj tma je dôležitá, aby sme viac pochopili význam svetla. Tak je tomu tak často, že význam a hodnotu vecí poznávame vlastne v protikladoch. Tak napr.: „Keď porozumieme zmyslu temnoty noci, porozumieme lepšie svetlu dňa. Je pritom potrebné vstúpiť do noci, aby sme si vychutnali všetku krásu dňa.“ (Carlo M.Martini)
Uvažujeme nad tým ešte aj takto: sú typy ľudí, ktorí radi vyhľadávajú príbeh. Aj Biblia má vlastne až 75 percent posolstva v tých nám mnohých známych príbehoch. To sú teda až tri štvrtiny, čo je nezanedbateľné číslo. A keď je to formou príbehu, lepšie sa to posolstvo pamätá. Príbeh je lepšie a ľahšie zapamätateľný, ako nejaká poučka. Poznáte to aj vy a počujete často ľudí vo svojom okolí – ideme bývať do hotela, ktorý má svoj príbeh. Radi počúvame kazateľa, ktorý má za sebou svoj istý príbeh. To má svoje čaro. Každý z nás má svoj konkrétny príbeh. Ten je u niekoho možno pútavejší a akčnejší, u niekoho tak kľudne a pohodovo. Príbeh vášho života je tiež vo všetkom originálny – bolo by to na román – ako často vravíme. Možno niekedy pri filme – spracované a natočené podľa skutočnej udalosti – ešte viac spozornieme. Za tým príbehom sú skutočné osoby – toto ozaj niekedy niekto niekde naozaj prežil. Nie je to nič vymyslené, ale ľuďmi prežité.
Boží Syn Ježiš Kristus má tiež svoj vlastný príbeh. Originálny a neopakovateľný. Nikto z nás neprežil to, čo práve On. U Neho práve to Jeho poslanie, ktoré mu dal konať Jeho nebeský Otec – a On to prijal – robí z jeho príbehu ten najoriginálnejší zo všetkých. On to všetko prežil, čo čítame v evanjeliách, čo počujeme napr. v pašiách. Jeho hlavným hnacím motorom bola láska k človeku. Tento príbeh vlastne poznáme – vždy o ňom počúvame a vždy vie nás zaujať. A vieme sa vieme v ňom aj nájsť. Často sa vraciam k myšlienke D.Bonhoeffera: „Život je plán, ktorý má Boh s nami.“ A ten plán ma s každým z nás – v tom našom vlastnom príbehu života.
Pri prednáške o Szontaghovcoch často spomínam aj Mašu Haľamovú, ktorá práve pred 100 rokmi prišla do Nového Smokovca. Aj jej príbeh života je jedinečný a originálny. Dr. Szontagh ju zamestnal v prijímacej kancelárii – prišla z turčianskej Blatnice sa dostal na ňu odporúčanie, že je veľmi svedomitá a pracovitá – a vtedy aj to zavážilo, že je evanjelička. A keď ju občas spomínam, tak pred asi rokom sa istý pán prihlásil a povedal, že to bola jeho prateta. Ako mu to dobre padlo, že sa v tej prednáške našiel. Hneď to bolo osobnejšie – a aj oveľa bližšie. A aké to je, keď sa takto nájdeme my všetci v tom Ježišom známom príbehu. Má to hneď a zaraz celkom iný rozmer. V Tatrách naša poetka prežila krásnych a požehnaných 30 rokov, až do roku 1956, keď tu aj ovdovela a potom sa presťahovala do Bratislavy.
Človek v tom svojom vlastnom príbehu života – potrebuje ku šťastiu tak málo, ale koľko času potrebuje k tomu, aby to takto aj pochopil a aj prijal. Ako dlho mu to neraz trvá. Aj to, čo vraví Malý princ: „Tie najdôležitejšie veci sú neviditeľné, dobre vidíme iba srdcom.“ Alebo tento citát hovorí to isté, ale inými slovami: „Tie najlepšie a najkrajšie veci na svete nemôžu byť videné, ani sa na ne nedá siahnuť.“ (H.Keller)
Na tomto svete sme preto, aby sme prežili svoj príbeh lásky s Bohom. Čo môže byť ešte krajšie?! Spomeňme si na príbeh lásky, ktorý sme prežili a prežívame s našim najbližším človekom – s manželkou, či manželom. Bola to prvotná zamilovanosť, potom prišli deti, ich výchova a starostlivosť o ne. A potom náš pozemský príbeh lásky dostal iné dimenzie, prešiel a prechádza do inej polohy a roviny. Čo je však dôležité – ten príbeh lásky stále pokračuje. A v tom našom pozemskom príbehu lásky prežiť ešte aj príbeh lásky s Bohom – nájsť sa v tom všetkom: to všetko bolo pre mňa a za mňa! Tak to počujeme pravidelne aj pri Večeri Pánovej: „Za vás sa vydáva, za vás sa vylieva, na odpustenie hriechov..“ Tieto slová vás môžu zasiahnuť vždy a nanovo, keď sme pri Večeri Pánovej. Príbeh našej lásky s Bohom. Smieme vždy a nanovo zažiť Jeho lásku, precítiť ju vlastne v každom novom dni svojho života. Pre nič iné tu nie sme – len aby sme ju zažili a potom sa s tou Láskou stretli tvárou v tvár. Nie sme tu preto, aby sme naháňali majetok a hromadili. Žalmista vyznáva: „Človek hromadí, ale nevie, kto to poberie.“ (Ž 39,7) Máme mnoho skvelých piesní aj na túto tému – jednou z nich je aj: „Aké mám poslanie? Na čo ma Boh stvoril? Čo mal v svojom pláne, keď chcel, aby som žil? K akému cieľu dal ľudstvu sieť, Hľadám odpoveď, hľadám odpoveď..“ (ES 540,1) Spievali sme ju aj pred týždňom v nedeľu na službách Božích. Prečítajme si ju nanovo. Zaspievajme si ju. Precíťme jej posolstvo a hĺbku textu. Prečo sme sa narodili, prečo sme tu na tomto svete? Prečo večer líhame a každé nové ráno nanovo povstávame? Má to všetko nejaký zmysel a význam? Odpoveď je možná v slove a myšlienke, ktoré boli nedávno uvedené v jednom kalendári ako motto týždňa: „Duša nerastie tým, čo získa, ale tým, čo sa naučí pustiť.“ A v tom žitom príbehu lásky s Bohom sa učíme mnohé aj „pustiť“, aby sme ešte niečo aj cennejšie získali. Iba láska má cenu a hodnotu v našom živote. Božia láska zjavená v Kristu, mocou Ducha Svätého.
Náš príbeh lásky pokračuje aj po letných prázdninách. Je tu prvý september – začína škola, tak ako kedysi – vždy prvého septembra. Nový školský rok štartuje dnešným letným, takmer tropickým dňom. Škola začína, ale príbeh lásky pokračuje ďalej – či je leto, či je zima. Tak, ako to Ján Solovič napísal v básni venovanej našim tatranských chrámom: „V pohode leta, v závejoch zimy..“ A v tomto príbehu lásky s naším Bohom vždy a nanovo žasneme predovšetkým nad Jeho láskou: „Nič neočakávajte, žite skromne a s úžasom.“ (A.Walkerová)