Eliáš – plný horlivosti V
(tip z archvívu: 40 dní III – marec 2025)
Dnes začíname október a my pokračujeme už druhým mesiacom v našom jesennom seriáli. Určite tak tomu bude ešte aj tento mesiac. Opäť sme pri Eliášovi a 19. kapitole 1. knihy Kráľov. Dnes si bližšie všimneme jeho púť v počte 40 dní na vrch Chóreb, či Sinaj. Číslo „40“ v Biblii nefunguje ako presný chronologický údaj, ktorý by presne ukazoval v tom historickom meradle 40 dní. Je to tzv. teologický čas. To je veľmi dôležité posolstvo, na ktoré by sme sa mali tak pozerať a tak nazerať, keď sa v Písme Svätom stretneme s touto číslovkou – či už s počtom dní, ale aj počtom rokov. Čas s týmto číselným údajom nesie isté, aj konkrétne teologické posolstvo. Biblické čísla sú totiž často nositeľmi symbolického významu. Číslo 40 sa opakuje pomerne pravidelne a nadobúda teologickú hodnotu. Číslo 7 je napr. číslom plnosti. To sme už mnohokrát prízvukovali. Modlitba Pánova má sedem prosieb, čiže ide o modlitbu v plnosti. Opis sveta je vložený do cyklu siedmich dní. Nie je to žiadna biblická numerológia, ako sa mnohí na to aj takto pozerajú.
Pripomeňme si teda niekoľko „40“ z Biblie.. 40 dní pršalo pri potope, štyridsať rokov putoval Izrael do zasľúbenej Kanaánskej krajiny, 40 dní zotrval Mojžiš na vrchu a Jonáš poskytol Ninivčanom 40 dní na pokánie. V každom z týchto príbehov a prípadov ide o čas prechodu, prípravy, očistenia či aj budovania identity. Je to čas, v ktorom sa staré rozkladá a nové postupne dozrieva. Číslo 40 nesie teologickú hodnotu premeny, nie kvantitatívny údaj o presnej dĺžke času. V prípade Eliášovom táto číslovka ukazuje na proces premeny, nie na okamžitú zmenu. Pán Boh mu dáva potrebný čas. Je to čas, v ktorom sa človek nemôže oprieť o rýchle riešenia. Tie Pán Boh rozhodne nepreferuje. Eliáš z celkového vyčerpania sa do novej sily nedostane jednou vetou. Je to proces. Proces nejako aj trvá. Pán Boh sa neponáhľa. Eliáš musí kráčať – uvažovať a premýšľať. Musí sa nechať premieňať časom, v ktorom, ešte nepozná výsledok. Je tu predstavený ako pútnik, ktorý neprestáva kráčať v priestore zmeny. Jeho počiatočný chaos – to je ten materiál, ktorý Pán Boh používa na celkom nové stvorenie – rozbité štruktúry a dávne istoty sa pretavujú do nového poriadku.
Pán Boh nemá rád, alebo nepreferuje rýchle riešenia. Túto vetu by sme si mali dobre zapamätať. Z tohto dôvodu kráľ Šalamún napísal v tej múdrosti, že všetko má svoj čas (Kaz 3). Isté veci potrebujú dozrieť. V prírode je to úžasný proces, nič sa nedá urýchliť, ani Pán Boh nič neurýchľuje. A rozhodne nepoužíva žiadne duchovné skratky, ktoré my tak máme radi. Tie má rád aj Pokušiteľ – a navrhol ich aj Ježišovi na púšti: „Ak si Syn Boží, povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby.“ (Mt 4,3) A v tom tak často profituje – sľubuje rýchle a aj lacné riešenia. Boh ponúka proces. Dozrievanie – svedkami toho všetkého sme práve aj v tomto ročnom období. Boh netlačí na pílu – všetko je v procese vývoja a dozrievania – vidíme to aj teraz na jeseň. Tak je to aj s Eliášom. To len v rozprávkach funguje tzv. „čarovný prútik“, ktorého mávnutím sa všetko razom mení. Človek potrebuje čas. Pán Boh mu ten čas dáva – vždy a nanovo. Ako je dobré, že tento rozprávkový prútik nemáme. Ak by sme ho mali vo svojich rukách, nedopadlo by to všetko celkom dobre.
Táto biblická symbolika náš povzbudzuje, aby sme sa nebáli nastúpiť na cestu premeny. V akomkoľvek veku, či štádiu nášho duchovného života. Vidíme to aj v živote Mojžiša – u neho je to 40 rokov, keď bol pastierom, keď zutekal z Egypta, keď zabil človeka. Ukrýval sa – trvalo to 40 rokov – nič sa nedialo, vyháňal a zháňal stáda – až vo veku 80 rokov ho Pán Boh oslovil pri horiacom kri (2 M 3). Tak dlho sa nič nedialo – a predsa sa toho „v zákulisí“ toho dosť deje. Pán Boh koná aj v skrytosti. Eliáš nastupuje cestu po tom, čo porazil 450 nepravých prorokov. Na cestu premeny nastupuje po skúsenosti ohňa, keď strávil celého býka (1 Kr 18,37-38). Má už isté skúsenosti s Bohom, nemožno o ňom hovoriť ako o nováčikovi duchovného života. Práve naopak – tá premena, do ktorej vstupuje, je premena muža s hlbokou skúsenosťou viery. Má už isté skúsenosti viery, no nevylučuje sa z potreby ešte ďalšej, aj potrebnej premeny. Premena je proces. Niekto sa môže uspokojiť so svojou úrovňou prežívania viery – a nechce ísť ďalej. Pán Ježiš hovorí Petrovi: „Spusťte na hlbinu a lovte.“ (Lk 5,4)
Potreba vnútornej premeny v Eliášovom živote je aktuálnou ozvenou jeho veľmi silnej náboženskej skúsenosti. Vidieť svätosť je začiatkom túžby po nej samotnej. Zároveň pohľad na svätosť je reflexiou nad vlastným zlyhaním.. Tieto prvky vytvárajú spomínaný chaos – paradoxne ideálny materiál pre vznik novosti. A tak sa deje skrze putovanie. To je pozoruhodný biblický obraz. Príklad zo súčasnosti? Napr. putovanie do španielskej Compostely – ako obraz premeny. Toto putovanie mi je stále veľmi sympatické – putovanie ako obraz premeny. Pre zaujímavosť: prvá doložená púť je z roku 951, prvý manuál pre pútnikov je už z 12. storočia. Symbolom dlhotrvajúcej púte sa už v stredoveku stala mušľa hrebenatka veľká. Záujme o túto svätojakubskú púť začal prudko vzrastať koncom 80.rokov 20. Storočia, keď v roku 1993 táto púť dostala na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Má dĺžku asi 780 km a a samotná púť trvá 28, až 35 dní. Je však možno si zvoliť aj inú trasu.
Veľmi zaujímavým a často prehliadaným detailom, ktorý si chceme všimnúť je spôsob Eliášovej premeny. Náš text konštatuje: „..posilnený týmto pokrmom putoval..“. Putovanie nestojí na vlastnom pokrme, na vlastnom zdroji sily, ale poukazuje na zdroj – tá hybnosť je z Boha. On dáva pokrm prorokovi, on ho „rozpohybuje“. Je to Pán, darca pokrmu „na cestu“.. Pokrm od Pána uvádza pútnika do pohybu, bez neho by nemal silu ďalej kráčať a putovať. Eliáš prijal pokrm ako chudobný pútnik, ktorý nemá ako čím odplatiť. Je priamo na ňom závislý – ako tí pútnici na púšti, ktorí putovali 40 rokov. V každom novom dni zažívali, ako sa Pán Boh sa o nich postaral. A iba v piatok mohli nazbierať mannu na dva dni, v iný deň im sčervivela. Závislosť a odkázanosť – tomu sa potrebuje učiť prorok. Manna – to bol ten zázračný pokrm, ktorý bol istý – a ktorý sa im dokonca aj sprotivil. Až tak – Pán Boh sa staral a ľud bol s tým nespokojný. Spôsob premeny teda vyrastá z chudoby istôt sveta – i seba samého a z nadobudnutia jedinej istoty – identity syna a dcéry nebeského Otca. Lakomý boháč si „sám“ nazhromaždil plné stodoly – videl v nich istotu sveta a zabezpečenosti – a počujeme v podobenstve: „Blázon, tejto noci požiadajú tvoj život od teba a čo si pripravil, komu to zostane?“ (Lk 12,13-21)
Môžeme tu myslieť aj na mnohých (aj žobravých) mníchov, ich putovanie v chudobe. Môžeme ho nazvať „chudobné putovanie“ – počas ktorého sa učili, ak osa Pán Boh bude o nich starať. Toto putovanie v sebe nesie teda aj rozmer chudoby a pokory. To je Eliáš – nevyberá si, nie je prieberčivý, určite je vďačný za to, čo mu Pán Boh dáva „na prežitie“.. Máme rôzne chute, ale v pokore vieme prijať všetko to, čo prichádza z Božieho požehnania.
Záverom k číslu 40: aj v našich životoch existujú „štyridsiatky“ – obdobia, ktoré sa nám zdajú veľmi dlhé, neprehľadné a veľmi únavné. A predsa sú plné skrytého Božieho pôsobenia. Človek v nich obyčajne nevidí okamžitý zmysel. Až neskôr zistí, že práve tieto medziobdobia nám pomohli preusporiadať naše srdcia. A naše srdcia to vždy potrebujú.