Dobrá správa IV

Prijatí

    Pokračujeme ďalšou časťou nášho seriálu, keď na drobné rozmieňame dobrú správu – jej význam a posolstvo. . Už sme pri štvrtom pokračovaní a  –  a tešíme sa, čo všetko môžeme vysloviť, napísať a priam vyťažiť z dobrej správy..  Dnes sa chceme pristaviť pri tej dôležitej dobrej správe, že sme Bohom prijatí. A musíme hneď napísať, vysloviť, či povedať, že každý veľmi túži po prijatí.. Sme hladní po prijatí, bytostne dychtíme po ňom v každom novom dni nášho života. V tomto svete to však funguje tak, že aby sme boli  prijatí a akceptovaní, musíme najprv podať istý výkon. V tomto svete má prijatie svoju vysokú cenu. Len vtedy, keď zažiarite v nejakej oblasti, keď podáte predmetný výkon, tak ste prijatí a hodní istej pozornosti médií.   Hodil by sa nejaký tu nejaký aj konkrétny príklad – tak, ste skvele oblečení, tak je to úspech – musíte urobiť dojem na šéfa, na svoje okolie. Teda zhrnúc a konštatujúc –  naše prijatie je určované inými ľuďmi. Aby sme získali rešpekt, a následne prijatie, musíme hrať podľa pravidiel, ktoré nastavili iní. Musíme sa prispôsobiť ich štandardom.  Ak je potom prijatie odmena, tak strach z odmietnutia je potom veľkým trestom.  Prijatie na základe výkonu  –  to je spôsob sveta.

   Prijatie u Boha – to je celkom iná kategória a celkom aj iná agenda. Vo svete v tejto oblasti platia isté zákonitosti, u Boha platí milosť. Tá je určujúca! A určujúca aj v oblasti prijatia. BTM vydala záložku s heslom pre tento rok. Prvýkrát sa vlastne stalo, že na záložke nie je heslo všetkých kresťanov, ale citát, ktorý sa nám vlastne dnes k našej téme hodí: „Preto prijímajte sa vospolok, ako aj nás Kristus prijal na oslávenie  Boha.“ (R 15,7) Máme ho na záložke v Biblii, v Spevníku, v knihe, ktorú momentálne čítate. Pozeráte na tento text: Kristus nás prijal na oslávenie Boha –  z toho dôvodu smieme aj my prijať iných. V láske a milosti tak, ako nás tak práve prijal Boh.  Už sme sa nie tak dávno  venovali textu, či veršu: „..a zvelebovať slávu Jeho milosti, ktorou nás omilostil v Milovanom.“ (Ef 1,6) Omilostil v Milovanom! Omilostil –  by sme mohli preložiť aj obdaroval. To je dobrá správa. Naše prijatie je na slávu Jeho milosti. Už nepotrebujeme o to zápasiť, ani usilovať. Už ho máme! Akáže to sloboda a úľava. To je to, čo sme spomínali už  skôr – nemusíme míňať energiu života na to, aby sme sa Pánu Bohu nejako špecificky  zapáčili. My to prijatie už máme  –  boli sme ním obdarovaní. Už nemôžeme s tým „obchodovať“.. Božia láska nie je na predaj. K darom Božej lásky a milosti, ktoré sú zadarmo, ako  ten vzduch, o ktorom som tu už písal, nemôžeme pripisovať cenovky.

     Ak chceme vidieť, akí sme pre Pána Boha prijateľní, tak sa pozrime na príbeh Ježišovho krstu. Nebo sa otvorilo a bolo počuť hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.“ (Mt 3,17) Ježiš musel niečo ešte predtým „dosiahnuť“, aby ho Boh takto prijal? Musel podať nejaký výkon, aby sa k Nemu tak priznal Boh? Podľa pisateľov evanjelií Ježiš predtým neurobil žiadnu výnimočnú vec – nemal žiadne kázne. Nevyliečil žiadnych chorých a nemocných a nevzkriesil žiadnych mŕtvych. A Jeho Otec napriek tomu povedal: „..v ktorom sa mi zaľúbilo“.. Otec našiel zaľúbenie vo svojom Synovi.  To je prijatie, aké tento svet nepozná. Ničím nepodmienené.  Tento výrok zopakoval nebeský Otec ešte aj na vrchu Premenenia. Peter tam chcel postaviť tri stánky  – každý jednému – Ježišovi, Mojžišovi a Eliášovi, no Otec uprednostnil iba svojho Syna. Tri stany, ako prejav úcty k trom druhom služieb – zákon a proroci. Do popredia ide iba Syn, ktorému to všetko patrí a náleží. A plným právom!

    Pán Ježiš Kristus pri príchode a svojom verejnom účinkovaní všetkých doslova šokoval – prijímal hriešnikov a jedával s nimi. Spomeňme si na našu sériu z nie tak dávneho obdobia:  Žráč a pijan vína  z jesene 2023. Ježiš si za učeníka povolal  Matúša na colnici (ilustračné foto, obraz od maliara – Caravaggia) a zakrátko bol už u neho na hostine (Mt 9,9-17). A mnohí prišli na tento hod milosti A farizeji začali reptať, čo neuniklo pozornosti Ježiša, ktorý povedal: „Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí.“ Tým povedal úplne všetko.  Odmietol hrať hru na prijatie nielen u Matúša, ale celkovo.  V tých časoch existovali pravidlá, ktoré znemožňovali prístup k Bohu  – na základe ich správania, pohlavia, etnickej príslušnosti a aj zdravia. Napríklad, ak ste boli žena hriešnica. Či malomocná cudzinka – bol iste ďaleko od Pána Boha, ako to len bolo možné!  No a potom sa objavil Ježiš a ten vytvoril vzdušnú čiaru pre hriešnikov, cudzincov, ženy a malomocných. Tým ukázal všetkým celkom jasne, že Jeho milosť je nadradená zákonu. Zákon vylučuje, ale milosť zahŕňa. Zákon odmieta, ale milosť prijíma. Zákon kreslí čiary medzi nami a nimi, ale milosť rúca múry. Ježiš prijal každého, kto za Ním prišiel: colníkov, neviestky, Rimanov, Samaritánov, psychicky labilných, chorých, telesne postihnutých, ale aj menejcenné v tom čase deti. Ježiš prijímal neprijateľných a miloval nemilovateľných, aby odhalil milujúce srdce svojho nebeského Otca. Boh si neželá, aby títo ľudia zahynuli. Mnohí evanjelizátori veľa rozprávajú o prijatí Ježiša. No dobrá správa začína oznamom, že Ježiš prijal v prvom rade nás! Sú to mnohé výzvy  –  prijmi Ježiša do svojho života, nečakaj, neotáľaj – teraz je tá príhodná chvíľa a čas, zajtra už môže byť neskoro – atď atď.   Prijať Ježiša – Ježiš prijíma nás, aj keď sme neprijateľní. Kľúčom k prijatiu tohto jedinečného prijatia je Božia milosť.

     Vstúpili sme do pôstu len včera a opäť budeme počuť všetky tie známe texty a príbehy – a v závere pôstu budem čítať pašie. Ježiš vedel dopredu, že Ho Peter  zaprie, no napriek tomu Petra nezavrhol. Práve naopak. Petrovi povedal tie známe slová: „Ja som prosil za teba, aby tvoja viera nezanikla.“  (Lk 22,32) Ježiš  vedel aj o Judášovi, že ho zradí v Getsemanskej záhrade. No napriek tomu ho nezavrhol a dokonca ho  oslovil: „Priateľ môj, čo si prišiel?“  (Mt 26,50)  Aj v tomto momente zrady dvere  prijatia zostali doširoka otvorené. To je priam šokujúce. Spôsobili sme aj my mnoho vecí, ktoré Pánu Bohu privolávajú nespokojnosť s nami – no On nám vždy a nanovo otvára svoju milujúcu  náruč. Šokujúca milosť prijatia, ktorú si človek nezaslúži a predsa ju dostáva v priamom prenose!

    Judáša označil za priateľa  –  akoby tu bola ešte nejaká možnosť a šanca. Nazval ho priateľom. Je to krásne oslovenie, ktoré nájdeme aj u Jána v 15. Kapitole.  Pán sa aj nám dnes prihovára tými známymi slovami:  „Nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď život položí za svojich priateľov. Vy ste moji priatelia, keď konáte, čo vám prikazujem, nenazývam vás viac  sluhami, pretože sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože všetko som vás oznámil, čo som počul od svojho Otca.“ (J 15,14-15)  Ježiš je priateľ hriešnikov, ale mnohí nevedia, že aj ich priateľom!  Nevnímajú Pána Boha ako priateľa, ale ako sluhu, aj keď pokorného.  Pán Ježiš Kristus predsa netrpel a nezomrel, aby rozšíril  rady svojho personálu v Jeho nebeskej domácnosti. Na čo by Pán Boh potreboval sluhov, keď Jeho jedno mocné slovo stvorilo všetko?  Jeho slovo je tak mocné, že stačí, aby všetko ozaj urobil sám.  Pozrime sa na tak trochu netradične na Pána  Boha – nie ako na nášho zamestnávateľa, ktorý nás vždy a nanovo úkoluje.  On je ten, ktorá nás prijíma takých, akých sme. Naša hodnota nie je daná a podmienená našimi výkonmi, ale uznaním a prijatím nebeského Otca. Naše dobré skutky nás neurobia o nič milšími, ako aj naše zlé skutky nás  neurobia menej milými Bohu. Otec miluje svoje dieťa tak, či tak. To ej podobenstvo o mártnotratnom synovi. Tak márnotratná je aj Jeho láska.

    Prijatie nás pozdvihuje, prijatie v nás vyvoláva hodnotu – je to veľmi dôležité aj po psychickej stránke. Ako bolo všetkým hriešnikom dobre v Ježišovej prítomnosti. Nedával im podmienky, na základe ktorých by ich prijal. Musia sa dobre obliecť predtým osprchovať, upraviť vlasy, oholiť. Nič také  –  žiaden „dress code.“  To je prijatie do istých kruhov, to je prijatie do smotánky a do tých vyšších vrstiev, ale nie pre Ježiša. A čo nám môže pomôcť, je slovo  ap. Pavla: „Keď Boh za nás, tak kto proti nám?“ R 8,31)  Vieme, že je za nás, zomrel za nás na dreve kríža!  Aj takúto myšlienku som kdesi čítal: „Evanjelium nie je výzva prijať Ježiša – je to dobrá správa o tom, že Boh prijal nás, aj keď sme „neprijateľní!“  V liste Rímskym je veta: „Veď Boh ho prijal“ (R 14,3) Privlastnime si túto vetu aj takýmto spôsobom: „Boh takto prijal aj mňa!“  Haleluja