„Lešenie“ pre našu dušu
Úvod do pôstu
Mesiac február je už minulosťou. Ten, ktorý je najkratším mesiacom v roku. A v tomto nepárnom roku, s „5“ na konci nebol teda ani priestupný. V porovnaní s rokom minulým – nám (pre úsmev) v tomto roku nám chýbal 29. Február. No tak či tak druhý kalendárny mesiac v roku skončil svojím 28 dňom veľmi impozantne a priam grandiózne! Prečo? V ten deň nastal ojedinelý astronomický úkaz, ktorý sa nazýva: Veľké planetárne zarovnanie. Na nočnej oblohe bolo možné pozorovať až sedem planét v jednej priamke: Saturn, Merkúr, Neptún, Venuša, Urán, Jupiter a Mars. Niečo také sa má najbližšie zopakovať až v roku 2040. Je to fascinujúce, na akej presnosti vesmír funguje. Žiadna náhoda, všetko je dané a presne vymedzené. Vesmír je úžasný a vládne v ňom dokonalá presnosť a harmónia. To, čo nám tu dole neraz chýba a čo tak veľmi postrádame. Vesmír je úžasný a dokonalý ako Jeho Tvorca a všetko tam funguje a jestvuje úplne dokonalé. Takže takto sa s nami rozlúčil február a je tu už pár hodín marec. Na jeho konci sa budeme opäť pozerať „hore“, keď má nastať 29. Marca čiastočné zatmenie slnka. Marcom začína teda astronomická jar, ktorá končí 31. mája. Tento tretí kalendárny mesiac prináša už pôstne obdobie, na ktoré sme po dlhých fašiangoch čakali pomerne dlho.
Dnešná Predpôstna nedeľa je teda úvod do dlho očakávaného pôstu. Ako staro-cirkevnú epištolu počujeme Hymnu lásky (1 K 13,1-13), ako staro-cirkevné evanjelium počujeme prvú predpoveď Pána o Jeho utrpení a uzdravenie slepého žobráka v Jerichu (Lk 18,31-43). Počujeme aj iné texty, ktoré si volia kazatelia pre zvesť Božieho slova v tých vašich cirkevných zboroch. Najkrajšia kapitola v Biblii je Hymna lásky. Najkrajšia veta v Biblii je v tomto znení: „Tu Ježiš zastal..“ Tak to tvrdil nemecký mládežnícky farár Wilhelm Busch v knihe – Ježiš náš osud. Najkrajšia kapitola, najkrajší verš – a máme aj najkrajšiu modlitbu: Otčenáš.. Spoločným menovateľom aj tých najkrajších textov je láska! Láska, ktorá neprestane – je Ježiš Kristus! Ježiš sa zastavil pri žobrákovi, ktorý na neho úpenlivo volal. Boh sa zastavil pri slepom žobrákovi. Martin Luther povedal: „My všetci sme žobráci Božej milosti.“ Ježiš sa aj pri nás dnes zastavil – dnes, keď sme boli spolu zídení na jednom meiste. Zastavil sa ešte predtým, keď tu bol a žil ako človek, „oblečený“ do ľudského, pominuteľného tela. Jeho pozemská návšteva trvala 33 rokov. Bol tu tak krátko a ešte sa aj zastavil pri žobrákovi. A my sme sa mohli dnes zastaviť pri „ Ňom“ dnes dopoludnia aj preto, lebo On tu žil pre nás celých 33 rokov. Pôst je časom zastavenia pre nás, pre všetkých..
Spomínanej Hymny lásky sa nevieme nabažiť. Počúvali by sme ju opakovane, vždy znova a znova. Je hodno sa do nej pravidelne zahĺbiť. Nebola vybraná náhodne. Je to opis Božej lásky. A témou dnešnej nedele je: Dar Božej lásky. Istý kazateľ navrhol aby sme slovo láska nahradili slovom, menom – Ježiš. Skvelý nápad a myšlienka! Zahĺbme sa do nej opakovane aj dnes. Nájdime sa v nej.. Sme tam – medzi riadkami je ukryté aj moje meno. Aj to tvoje! Vidíš ho tam? Našiel si sa v tejto kapitole? Ja áno, pozývam aj teba. Pripravujeme sa na pôst – túžime budovať ducha a premáhať vlastné telo. Témou pôstu je aj: boj s pokušeniami. Kedysi sme mali počas pôstu aj takú tému: „Uber telu a pridaj Duchu“ . To je pôst. Aj o tom je pôst. Pán Ježiš Kristus povedal v Getsemanskej záhrade: „Duch je hotový, ale telo mdlé.“ (mk 14,38) Ježišovo vnútro je pripravené trpieť, len telo sa bojí. Telo je veľmi krehké, telo je slabé, je zraniteľné. Telo podlieha mnohým pokušeniam. Telo má obavy. A často pri rozličných príležitostiach počujeme: „A čo keď ma to bude bolieť!?“ Obávame sa bolesti zubov, či iných častí nášho tela! A ako bolí duša? Aké je utrpenie väčšie? Fyzické, či duševné? Akým ste doteraz prešli utrpením a bolesťou? Telo sa bojí bolesti. Duch je pripravený, no telo sa ľaká. Pre zaujímavosť – dva mesiace ma trápil tzv. „tenisový lakeť“. Z ničoho nič vás začne bolieť ruka, strácate v nej silu, takmer nič v nej nemôžete udržať- nepríjemná bolesť, ktorá sa postupne zväčšuje a narastá. Spočiatku som tomu nevenoval žiadnu pozornosť, myslel som si, že mi to prejde. Neprešlo – a tak som musel vyhľadať odbornú lekársku pomoc ortopéda, ktorý mi dal obstrek. A sila do pravej ruky sa mi vrátila. Už som niektoré veci začal vykonávať ľavačkou“.. No po injekcii sa sila do pravej ruky vrátila. Priam zázračným spôsobom. To píšem len pre ilustráciu. Bolesť nás často trápi. Telo veľmi bolí. Telo je krehké a zraniteľné!
Len nedávno som si čítal veľmi zaujímavý text, preposlala mi ho sestra Oľga. Ďakujem.. To slovo mi veľmi pomohlo do prichádzajúceho pôstu. Nenápadný text, pár písmen. A je to tu.. A vám sa niečo ešte viac otvorí. Tak sa stalo aj pri mne. Verím, že pomôže aj vám.. Tento text je v tomto znení:
„Je dobré si pripomínať sebe, aj tým druhým, že tak ako lešenie je len preto, aby sa dal postaviť dom, tak aj naše telo je len preto, aby vyrástol život duchovný.“
Takže ešte sme tu – ešte žijeme, tak život duchovný môže rásť. Ako dom budujeme a on rastie, potrebujeme lešenie. Sami sme to zažili aj pri našej fare, ktorú sme budovali v rokoch 2003-2007. V záverečnej fáze sme postavili lešenie, na dokončenie fasády. Aby náš duch mohol rásť, potrebujeme aj my – tiež lešenie – a to je vlastne naše telo. Keď je „dom nášho života“ vybudovaný, keď preto príde čas od nášho Pána – hotový, lešenie ide celkom dole. Telo odumiera. Už nie je viac potrebné. Duša sa oddeľuje od tela a ide k Bohu. Keď príde čas – lešenie tela ide dole a my odchádzame na ten druhý breh – do večnosti.. Telo je len do času. Aj na konci mesiaca februára mi odišli blízki, ku ktorým som pravidelne chodil – sestra Blaženka Bendíková zo Svitu a sestra barónka Anna Wieland z Popradu. Lešenie išlo dole, duch ide k Bohu. Telo nám bolo zverené do času, zanechávame ho tu. Iste, máme sa starať aj o telo patričným spôsobom. My vieme, že k povinnostiam kresťana patrí aj starostlivosť o telo, ale aj starostlivosť o našu dušu a spasenie. Nasledovný citát to potvrdzuje: „Telo je posvätný šat. Je to vaše posledné ošatenie, s ktorým prichádzate na svet a opúšťate ho. Preto je potrebné s ním zaobchádzať s úctou.“ (M. Grahamová) telo nám slúži, aby rástol náš duch, aby napredoval. Ap. Pavel to napísal aj takto: „Či neviete, že ste chrám Boží a Duch Boží prebýva vo vás: kto kazí chrám Boží, toho skazí Boh, lebo chrám Boží je svätý a tým ste vy.“ (1 K 3,16.17) Telo je v tomto zmysle dôležité, ale pominuteľné. Čo je večné, to je Božia láska v Kristu.. Aj Boží Syn mal tiež „lešenie tela“ a to telo zomrelo na dreve kríža doráňané – do maximálneho zničenia a priam vykrvácania. A potom, keď prišlo slávne vzkriesenie – v prvý deň, po sobote – už to telo nebolo potrebné, pretože dostal to nové – duchovné a vzkriesené..
Čo buduje naše srdce je predovšetkým láska. K nej sa vraciame vždy a nanovo. Vracať sa k láske, znamená vždy vrátiť sa k Bohu. Láska buduje. Božia láska v Kristu je tým rozhodujúcim v našom živote. Slovami jednej piesne prosíme: „Vráť, vráť, trochu lásky medzi nás.“ Nič neobstojí pred večnosťou práve tak, ako láska. Tá je nadčasová. Učíme sa jej tu – pretože vo večnosti nebude ani viera, ani nádej – tam bude iba láska. Tú potrebujeme vždy načerpať – my nie sme zdrojom tejto lásky. Boh je láska (1 J 4,16). Nevyčarujeme si ju, nemáme na ňu zaklínadlo, ani čarovný prútik. Nemáme ani domáce laboratórium, aby sme si ju mohli vyrobiť. Láska sa čerpá – a to vždy plným priehrštím. Koľko lásky sme už mohli doteraz vniesť – ako môžeme prispieť darom lásky pre svoje okolie! Ako obohatiť svoju vlastnú, aj duchovnú rodinu. Lásku ku rodine, ktorej sme súčasťou – považujeme za takmer samozrejmosť! To platí aj o rodine duchovnej. Dnes zakončíme modlitbou, ktorú sa modlili aj počas 1. aj počas 2. svetovej vojny. Tie vojny skončili. Veríme, že skončí aj tá, ktorá aj nás sužuje, ale aj našich bezprostredných susedov. Veríme, že aj tá skončí. Možno už čoskoro.. Pripojte sa prosím.. Pokiaľ sme ešte v tele.. Pokiaľ ešte „stojí“ aj to naše „lešenie“..
Modlitba:
„Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja. Daj, aby som vnášal lásku tam, kde panuje nenávisť, odpustenie, kde sa množia urážky, jednotu, kde vládne nesvornosť. Daj, aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia, vieru tým, ktorí pochybujú, nádej tým, ktorí si zúfajú, svetlo tým, čo tápu v tmách, radosť tým, čo smútia.
Pane, daj, aby som sa snažil skôr potešovať iných, než aby mňa potešovali, skôr chápať iných, než aby mňa chápali, skôr milovať iných, než aby mňa milovali. Pretože len keď dávame, nadobúdame, len keď zabúdame na seba – nachádzame samých seba, len keď odpúšťame – dostáva sa nám odpustenia, len keď odumierame, povstávame k večnému životu.“ Amen