Kristov veľkonočný triumf
Veľký piatok bol iba zdanlivou porážkou. A zdanie neraz klame. A veľmi často! Niečo na tom bude! A nemali by sme na to zabúdať.. Pašijový príbeh utrpenia nášho Pána je k tomu priam exemplárnym a učebnicovým príkladom. Aj keď neraz to vyzerá všetko veľmi biedne a takmer priam zúfalo – nemusí to byť ešte totálna prehra, aj keď takto vyzerá. Vieme na to veľmi rôzne reagovať. Mám s tým veľmi bohaté skúsenosti. V takej situácii si človek neraz aj pomyslí: zlo opäť zvíťazilo na celej čiare. Neoplatí sa konať dobro! Neplatí sa byť dobrým. Veď: za dobrotu – na žobrotu. Poznáte takéto vety, či tvrdenia a „riekanky“ a možno sme ich neraz aj my sami vyslovili. Všetko tomu nasvedčuje, že aj sám Boh je premožený. Ako to Boh môže dopustiť? Ako sa na to všetko môže pozerať? A ako sa mohol pozerať aj na veľmi bolestné utrpenie svojho jediného Syna. Tak takýto pohľad ponúkal aj Veľký piatok. Prežili sme ho pri poslednej, tretej časti pašií. Ponúkal nám duchovný pohľad na totálne zničené telo nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista! Musíme však pripomenúť, že zničené bolo iba telo. Iba telo bolo zmordované a ukrižované. Čo povedal Pán pri jednej príležitosti: „A nebojte sa tých, ktorí mordujú telo, ale dušu nemôžu zamordovať, radšej sa bojte Toho, ktorý aj dušu, aj telo môže zahubiť v pekle.“ (Mt 10,28)
Je to však iba zdanlivá porážka. Vieme o tom, pretože sa na to pozeráme zo spätným pohľadom. Ako to ale museli vidieť všetci tí, ktorí to priamo videli na vlastné oči? Často konštatujeme, že sme vo výhode, ale tí pred nami? Ako to všetko videli oni a priamo po 15.00 hodine, keď Pán Ježiš Kristus dokonal? Ak ste videli film Mela Gibsona „Umučenie Krista“ – tak ste videli zničené telo Pána Ježiša. (viac už asi na TV obrazovke zničené a rozbité ste vo filmovom spracovaní ani vidieť nemohli). Tento film som videl už viackrát. No posledne som ho nemohol dopozerať. Bolo to veľmi kruté. Je to možno aj vekom.. Naši priatelia z Kvetka Andrejka a Jurko si ho tiež pravidelne pozerajú počas Veľkej noci. Pri jednej príležitosti sa ma opýtali: „Palko, myslíš si, že to tak bolo aj také kruté?“ Odpovedal som: „Myslím, že ešte aj oveľa horšie!“ V tomto filme vojaci ho už nevládali bičovať, boli až tak zadychčaní. Kto by to takejto prehre čakal aj nejaké víťazstvo? Telo Pána Ježiša bolo veľmi zúbožené a doráňané – celkom zničené. Ako toto všetko sa dalo ľudsky prežiť? Na Božom Synovi sa prostredníctvom krutých vojakov „vybúrili“ všetky mocnosti temna a zla. Boží Syn dostal poriadne telesne zabrať od mocností a kniežatstiev tohto sveta. Hovoríme o telesnom utrpení. No oveľa ťažie bolo to duchovné utrpenie, keď Pán Ježiš zvolal na kríži: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ A teraz to príde! Boh napriek tomu všetkému predsa mocne triumfoval! Po zdanlivej porážke prichádza Boží majestátny triumf. O tom triumfe píše ap. Pavel v liste Kolosenským kresťanom (2,15): „Na Ňom odzbrojil kniežatstvá a mocnosti a vystavil ich verejne posmechu, triumfujúc nad nimi.“ Z kontextu vyplýva, že sa mohlo jednať aj o Pána Ježiša, ale aj o kríž. Náš preklad používa veľké „Ňom“ – tak by sa to vzťahovalo vlastne na Krista. Chcem Vás upozorniť aj na celý odsek Kolosenským 2,11-15, z ktorého je práve citovaný ten posledný 15. verš. Roky som sa mu vyhýbal. No na 1. slávnosť veľkonočnú – po 35. Rockoch (a možno aj dlhšie) mal premiéru tak, že som prečítal iba posledný verš a až na záver som prečítal celý odsek, aby som snáď niekoho až príliš ťažkou teológiou neodradil – práve na Veľkú noc.. A prišla potom aj spätná väzba, že takto zvolený postup bol celkom správny.
Na Veľkú noc, práve v tomto čase by sme chceli počuť v chráme niečo ľahšie, niečo možno ľúbivejšie, napr. o ženách, ktoré idú ku hrobu a robia si starosti, kto im odvalí kameň od otvoru hrobu (Mk 16,1-8). No môžeme počuť aj niečo „ťažšie“, napr. aj to, že Boh miluje našu ľudskú beznádejnosť, lebo práve v nej On sám dosahuje svoju kreativitu lásky. Ako to píše M. Lucado: „Boží prísľub v pohrebnom rúchu – vašu tragédiu môžem premeniť na triumf.“ Stalo sa tak práve na Veľkú noc, keď Kristus vyšiel z hrobu. Nezostal v studenom hrobe, on zostal prázdny – aby naplnil moje srdce nádejou. K veľkonočným sviatkom ste aj vy dostali množstvo pozdravov. Mňa a nás doma povzbudil obzvlášť jeden s textom: „Veľkým darom Veľkej noci je nádej.“ Taký mocný pozdrav sme dostali od sestry Zuzany z Gerlachova. Tiež si pred nedávnom prešla tiež svojou „osobnou Veľkou nocou.“ A je to tak, že to, čo človek prežije, potom to vyjadrí aj vo svojom špeciálnom pozdrave – napr. aj k Veľkej noci. A apoštol Pavel píše: „Nádej nezahanbuje, lebo láska Božia je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný.“ (R 5,5) Po vzkriesení najväčším darom Veľkej noci je práve nádej! „Nádej je obruč, ktorá nedovolí nášmu srdcu puknúť“, povedal biskup R.Fulghum. A často povieme: zostáva nám už len tá nádej! A tá vždy je. Presne tak, ako svetlo na konci tunela. A zase od sestry Anny z Košíc nám prišiel takýto pozdrav: „Ježiš navždy zanechal chladné steny hrobu – vstal z mŕtvych! Aby tak raz a navždy zaplnil prázdne miesto v mojom srdci a rozohrial ho svojou prítomnosťou. Aby sa tak moje sŕdc už nikdy nestalo prázdnym a chladným miestom.“ A ja dodávam – aj hrobom. V každom človeku je totiž prázdno, ktoré dokáže naplniť Boh alebo chémia. Po službách Božích na Veľkonočnú nedeľu u ma oslovil v spätnej väzbe mladý brat Milan z Myjavy, ktorý každý rok s rodičmi a celou rodinou trávi čas vo Vysokých Tatrách. Najprv jeho prvá otázka pri podaní rúk: „Čo je tá chémia, a potom hneď aj druhá – či neexistuje ešte aj nejaká iná (tretia?)možnosť? Čo by tak mohlo ešte naplniť ľudské srdce.? Uvažujte. Uvažujme.. Uvažuje aj on, mladý muž, ktorý v chráme počúva zvestované Božie slovo, čo je na ňom aj priamo vidieť! Potešilo ma, keď s otcom prišli na služby Božie aj do Nového Smokovca, nakoľko sme vo veľkonočný pondelok mali služby Božie iba v Novom Smokovci. A všetkým tým, ktorí prišli na služby Božie – som im ho mohol predstaviť (s úsmevom). Tak teda existuje ešte nejaká iná možnosť? Odpovedal som mu, že po mojich dlhých a niekoľkoročných skúsenostiach – práve v tejto oblasti neexistuje žiadna „zlatá stredná cesta“..
S akou zvesťou k nám, po roku opäť prichádza Veľká noc 2024 – vzhľadom na všetko to, čo sa deje aj vo svete, aj v našej slovenskej spoločnosti? Vidím to asi takto – a to nie je nič nové, podotýkam – Boh berie na seba zlo a hriech celého sveta –
namiesto pomsty – daruje odpustenie..
namiesto odsúdenia – daruje milosť a prijatie..
namiesto nenávisti – daruje nehynúcu lásku..
Kríž Ježiša Krista je uistením pre nás všetkých, že Boh trpí spolu s nami a zlo nikdy nebude mať posledné slovo vo svete, ani v našej ľudskej spoločnosti, dodávame – určite aj v tej našej slovenskej. Aj z toho dôvodu nemusíme zúfať nad sebou, nad svojou rodinou, či nad našou spoločnosťou – keď sa cítime beznádejne stratení – Boh prináša svetlo do našej tmy. Vie rozpáliť nádej uprostred beznádejnosti a zúfalstva. Prináša život do smrti. Boh má „valec spravodlivosti“ a On sám zvalcuje zlo svojou dokonalou spravodlivosťou. A nenávisť uhasí nezastaviteľným oceánom Jeho lásky.
Na službách Božích v Novom Smokovci zapaľujeme priamo na Veľkú noc, vo veľkonočnú nedeľu novú veľkonočnú sviecu, ktorú dostávame vždy darom z nášho partnerského cirkevného zboru v Cossebaude, v Nemecku. Už roky nám ju posielajú. Sme s nimi, ako bratmi a sestrami – spojení práve cez svetlo vzkriesenia nášho Pána. Má nám všetkým svietiť celý rok – až do tej ďalšej Veľkej noci 2025. Je dosť vysoká a veľká, aby tak mohla poslúžiť celý rok. Veľkým darom Veľkej noci je nádej. Veľkým darom Veľkej noci je Svetlo. Bez neho sa nedá žiť! Ani bez nádeje, ani bez svetla.. A to svetlo tu je – aj na konci nášho slovenského tunela..