Patmos IV
(ilustračné foto – miesto Zjavenia Pána Jánovi)
Pergamon (Zj 2,12-17) Pán sa aj tomuto zboru predstavuje špecifickým spôsobom z dôvodu, ktorý vie iba Pán. Predpokladám, že je to vždy aktuálne seba-predstavenie, ktorému porozumeli tí „domáci viery.“ Má to konkrétny dosah na všetko to, čo prežívali v danom spoločenstve. Vždy je to ten istý Pán, no každému zboru sa predstaví veľmi originálnym spôsobom! Pán konštatuje, že má ostrý dvojsečný meč (1,16), aby vedeli, že to ten istý Pán, ktorý sa prihováral v 1. kapitole tejto knihy. Pán pozná aj ich skutky – Pán dobre pozná všetkých aj v Smyrne. Tam stál trón Satanov – môžeme tomu rozumieť, ako centrum mnohej a bohatej modloslužby. Antipas, martýr, zomrel pre Pána, lebo Ho veľmi miloval a položil pre Neho svoj život. Zomrel mučeníckou smrťou. Prešiel tým testom, o ktorom sme už písali, že je tak potrebný a nutný, ako skúška pre študenta. Je tam opäť úvodná pochvala, no prichádza aj to – „ale“, teda pomerne ostrá výčitka! Je tam učenie Balámovo, je tam smilstvo, ako pri Milulášencoch. Nepodávam vám pri týchto listoch historické fakty a okolnosti (to by zabralo veľa priestoru), tie si môžete následne doštudovať a prečítať v iných zdrojoch! Konštatujem stručne, že v Pergamone išlo o veľký chaos a zmätok. Meno Jezábel ešte budeme počuť – ide o symbol modloslužby a všetko okolo toho spojeného. Za jej éry žil prorok Eliáš, ktorý si dokonca i zúfal nad vlastným životom. Dostal sa do hlbokej životnej depresie, ktorá sa dotýkala jeho služby. Kráľovná Jezábel dala povraždiť všetkých kňazov Hospodinových, zostal iba Eliáš (1 K 18,22). V dobe Starej zmluvy takúto modloslužbu zaviedla. Jej meno modloslužbu priam stelesňuje. Život v Izraeli bol naruby vo všetkom! Všetko úplne naopak! Akú mohol mať podobu? Aj takú, že napr. šesť dní uctievali Baala a siedmy deň sa venovali Hospodinu. Dá sa to takto? A v siedmy deň potom prišli a postavili sa pred Hospodina, akoby sa nič nedialo počas celého týždňa. Prorok Eliáš vo vážnej situácii, v ktorej sa ocitol svoj ľud a priam celý národ stavia pred rozhodnutie. Je to tá kapitola, v ktorej čítame o Božom súde na vrchu Karmel: „Až dokedy budete kuľhať na obe strany? Ak je Hospodin Bohom, nasledujte Ho. Ak Baal, nasledujte toho.“ (1 Kráľov 18,21) Ľud mu vtedy neodpovedal a nepovedal ani jedno slovo. Ani jedno jediné slovo! Všetci zmĺkli. Či stratili reč? Ľud sa má rozhodnúť úplne slobodne. Rozhodnutie je na ich starne. Nech sa však akokoľvek rozhodnú, bude to ich vlastné a osobné rozhodnutie. Iba ich, nikoho iného. Aj naše rozhodnutie je vždy iba to naše. A potom nesieme za neho zodpovednosť! A o to ide aj v tomto liste do Pergamonu. Dnes to mnohí takto tiež často realizujú. Cez týždeň uctievajú svojich bohov a svoje božstvo, ktorému slúžia a potom sa v deň, či aj sobotný, alebo aj nedeľný – postavia pred Hospodina. Hrajú to na obe strany. Kuľhajú na obe strany. Je to potom akoby divadelné predstavenie, o ktorom platí Pánovo slovo: „Tento ľud ma ctí perami, ale jeho srdce je ďaleko.“ (Mt 15,8-9) je to iba o iných. Nie je to aj o nás!“ „Nikto nemôže slúžiť dvom pánom..“ , ďalej hovorí Pán vo svojej kázni na hore (Mt 6,24). Po akú mieru to platí aj o nás – pozriem sa do zrkadla tohto Pánovho slova. Pamätáme si rozhodnutie Józuu pred vstupom do zaľúbenej Kanaánskej krajiny: „Ja a môj dom budeme slúžiť Hospodinu.“ (Joz 24,15) A ľud sa vtedy rozhodol: „My budem slúžiť Hospodinu.“ (Joz 24,21b) Aj vtedy sa ľud mohol rozhodnúť – rozhodli sa vtedy veľmi správne. Potom, za čias Eliáša, nikto nepovedal ani slovo. Ostalo celkom mĺkvo, čo je smutné a skľučujúce zároveň. Výzva k pokániu je vždy aktuálna. Zaznieva aj tomuto zboru. Nám všetkým, vždy a nanovo! Ak pokánie, ako odpoveď nepríde, tak Pán bude proti týmto všetkým bludárom bojovať mečom svojich úst. A to je to, čo počujeme v úvodnom predstavení. A my dobre vieme, že ten „dvojsečný meč“, je Božie slovo (Žid 4,12). Je jasné, kto tento boj vyhrá. A všetkým, ktorí zvíťazia nad bludom, je garantovaná odmena v nasýtení skrytou mannou, pravdou Božieho slova. Kiež by to bola pravda aj o nás
Tyatíra (Zj 2,18-29) Opäť sa nám tu vo svojej mocnej autorite predstavuje Boží Syn Pán Ježiš Kristus slovom z 1. kapitoly, ako ho videla a opísal Ján. Tradične, je tu povzbudenie a pochvala hneď v úvode. Zbor ide správnym smerom, duchovne napreduje, pretože má posledné skutky hojnejšie, ako tie prvé. To je skvelé konštatovanie. Oni tam rástli. Je to veľmi hodnotné hodnotenie, akoby bolo na ich duchovnom vysvedčení napísané: „Duchovný život: výborný!“ Skutočne napredovali vo viere, v láske a v nádeji. Pán to vie najlepšie, pretože On vidí do ľudského srdca vždy najlepšie. To je veľmi potešiteľná zvesť, keď niekto napreduje. Dnes často skôr počujeme a neraz konštatujeme: je nás menej a menej, či: nie je to také, ako to bolo na začiatku, alebo aj: po korone sa všetko zmenilo. U nich je rastúci trend! To by sme dnes všetci chceli zažiť! Pán zdôrazňuje ich skutky – na tých tak veľmi záleží. Tie zavážia najviac. Nie to, čo kto ako proklamuje a hovorí, aký je veriaci. Povedať môžeme ozaj všeličo a hocičo! Aj dnes sa to často stáva a opakuje. Hovoríme: koho všetkého máme v rodine, napr. radi sa pochválime duchovným v rodine. Často sa konštatuje: „Deti máme na poriadku, majú všetko : krst, konfirmáciu, sobáš v kostole!“ Často sa bijeme sa do pŕs a proklamujeme, akí sme tuhí a hrdí evanjelici. Sú to neraz slová, slová, slová. Povedať sa dá takmer všetko! Naozaj! Ale dôležité sú skutky. Tie odhalia, čo je vo vnútri. Hovoriť môžeme, čo chceme – okolie si to vypočuje, alebo prehliadne, alebo aj zabudne. Ale skutky rozhodujú. Pripomeňme si, čo píše apoštol Jakub: „Viera bez skutkov je mŕtva.“ (Jk 2,17-1) Luther tento list nemal celkom v obľube. V stredoveku boli to samé skutky a tak je to hádam aj do istej miery pochopiteľné, že mal tak trochu duchovnú alergiu na tento „praktický“ list podporujúci skutky. A Luther akcentoval predovšetkým vieru. Aj na úprimnej a živej viere založil dielo reformácie o ospravedlnení hriešneho človeka. Viera bola aj v Tyatíre, neprehliadnime to v úvode: „..znám tvoju lásku a vieru..“ No na prvom mieste sú spomenuté praktické skutky, tie rozhodujú, či tá viera tam je, alebo nie je. Tie Pán vidí ako reálne, alebo ich nenachádza. Tie v danom zbore nasvedčovali, že sú na dobrej ceste. Ak v nich vytrvajú, ako v „ Jeho skutkoch“, Božia odmena v Kristu ich neminie. Je tu však aj výčitka, že to falošné učenie ohrozovalo kresťanov od úplného začiatku aj v Tyatíre. Je to žena Jezábel, ktorú tam „trpia“ a ktorú sme spomínali už v Pargamone, inde to boli tí Mikulášenci, či aj učenie Balámovo. Slovo evanjelia to nikdy nemalo jednoduché – od samého začiatku. Veľmi mi to pripomína situáciu, keď ap. Pavel priniesol slovo Božie na Cyprus, tak čarodejník Elymas miestneho vládara Sergia chcel odstrihnúť od Božieho slova (Sk 13,4-12). Veľmi sa o to usiloval – a živo si predstavujem, čo všetko v danej chvíli robil. Teda – popri tom pravom a správnom – je hneď to nepravé. Popri pšenici, je tu aj nasiaty mnohý kúkoľ. A tlak sa stupňuje, diabol útočí všetkými možnými dostupnými spôsobmi, aby sa človek nedostal k Božiemu slovu. Nedávno mi jedna pani napísala, že jej manželovi vadí falošný spev v kostole, sedávali totiž vedľa jednej sestry, ktorá veľmi „krikľavo“ spievala. Nezabralo ani „odporúčanie“ sadnúť si niekde inde v kostole. Diabol má toľko zbraní v svojom širokom repertuári. A veľmi profituje a veľmi sa mu darí! Kto však vytrvá aj naďalej v skutkoch Kristových až do Jeho príchodu – ten bude odmenený. Držať sa toho, čo máme, je cenné odporúčanie aj nám všetkým, do dnešných čias. Nehľadať nejaké ešte iné „osvietenie“, ale byť verní tomu, čo sme už prijali. A prijali sme toho dosť. Len si spomeňme!
Sardy (Zj 3,1-6) Predstavenie Pána tomuto zboru je jedinou výnimkou v tom, že to nenachádzame v 1. kapitole tejto knihy. V úvode tohto listu je tu niečo celkom nové! Aj to má svoj dôvod! Pán vie! Čo to je? Počujeme a čítame: „Toto hovorí ten, ktorý má sedem Božích duchov a sedem hviezd.“ Takéto slová opisu Pána sme v 1. kapitole naozaj nečítali. Aj tu Pán ostro diagnostikuje ich stav: „Máš meno, že žiješ, ale si mŕtvy.“ Veľa sa o tebe v osvete hovorí, ale to je všetko. To je iba pozlátko! To je iba to vonkajšie, no vo vnútri nie je nič! Je to tá azda najhoršia vec, ktorá sa veriacemu môže stať. Navonok všetko ok a v poriadku, vo vnútri však bez akéhokoľvek života. On si myslí, že je duchovne živý, ale je vlastne mŕtvy. Všetci o ňom hovoria, aký je jedinečný. Také reči idú o ňom, že mu všetci závidia, aký je tam čulý život! No – nepozná samého seba. Je tam veľká pýcha, myslí si, že je veľký hrdina, ale je celkom mŕtvy. Nemá Ducha Svätého. Mal Ho, no stratil Ho. Sú zbory, o ktorých sa hovorí, že je tam úžasný duchovný život. Traduje sa, že je to veľmi dobrý zbor, v mnohom aktívny. Má jednoducho povedané – dobré meno. Ďakujeme, že aj také máme v našej cirkvi na Slovensku. Neraz vidíme veľké zbory v Amerike, kde sa dejú „mega“ veci, mnohí im závidia bohatú duchovnú činnosť – uzdravovania na veľkých, takmer tisícových zhromaždeniach. Pán však vie najlepšie, aká je tam skutočnosť a realita! Máš meno, že žiješ, ale si mŕtvy! Pán hovorí: „Tvoje skutky nenašiel som dostatočnými pred mojím Bohom!“ A opäť sú to skutky! Ide o praktické záležitosti, ktorým sa neraz tak veľmi bránime! Vráťme sa ku skutkom, v tom najlepšom slova zmysle. Nie tom stredovekom myslení a chápaní – robiť si schodíky do neba! Pán hovorí a napomína: „Pripomeň si, čo všetko si prijal a počul. A kajaj sa! Ak nie, prídem ako zlodej v noci..“ O posledných dňoch, ktoré sú spojené s Pánom opätovným príchodom často počujeme: „Deň Pánov príde ako zlodej v noci.“ (1 Tes 5,12) Toho naozaj nikto nečaká. Pán Ježiš v evanjeliách našu generáciu porovnáva s dvoma predchádzajúcimi generáciami – s Nóachom a Lótom (Mt 24, 37-44 a Lk 17, 20-37). Nóach bol ako jediný spravodlivý a skrze neho bolo zachránených osem ľudí kvôli nemu – teda celá jeho rodina. Vieme, že staval koráb – a postaviť loď si vyžadovalo dlhší čas. V tom čase sa mnohí ženili a vydávali sa, nič dramatické sa nedialo. A nikto nič ani nespozoroval. A iba jedna jediná rodina vošla do lode. K Lótovi prišli anjeli večer, ráno to všetko malo prísť. Lót mal manželku, dve dcéry a dvoch zaťov. Anjeli mu povedali: „Ráno musíte odísť!“ A keď Lót to povedal zaťom, tak sa im to zdalo, že žartuje (1 M 19,14). A možno mu povedali: „Nerob si srandy!“ Anjeli ich ráno všetkých zobudili a veľmi na nich naliehali. A tí zaťovia si mysleli: „Čo, ideme na výlet?“ No ten sa, žiaľ, nekonal! Žiadne vtipy a žarty! Sú to veľmi vážne veci! A teraz si predstavte tú situáciu, že Lótova žena bola už na bezpečnom mieste – a úplne všetko stratila. Aj z tohto dôvodu čítame priamo Pánovo napomenutie: „Pamätajte na Lótovu ženu.“ (Lk 17,32) Vtedy to bol celkom obyčajný a bežný deň. Ako napr. ten dnešný! Tak príde Pán, ako zlodej v noci. Sú tu iba dve možnosti – jeden zostane a druhý bude vzatý – či cez deň, či v noci (Lk 17,34-36). V tomto liste je však aj pochvala, trochu výnimočne, takmer na konci listu: „Máš tam pár ľudí, málo osôb v Sardách, ktorí si nepoškvrnili rúcho..“ Pán aj o nich vie. Vie všetko o ich čistote. Vie všetko o ich skutkoch! A majú zasľúbenie, že budú chodiť s Pánom v bielom rúchu. A my už dobre vieme, že biela je farba neba. Tí tam žijú svätý život – ako kedysi dávno Nóach pred potopou. Iba Pán rozhoduje, ako a kto je hodný toho všetkého. Rozhoduje o tom Jeho milosť. Ako evanjelici, či celkovo protestanti sme vyznávači tejto predivnej milosti Božej – pre zásluhy a dielo a skutky Božieho Syna Ježiša Krista. Veď Božia milosť – to je priamo Ježiš Kristus (1 K 1,4). No nezabúdajme pritom na zvesť práve Zjavenia Jánovho: „Blahoslavení sú mŕtvi, ktorí odteraz v Pánu umierajú. Áno, hovorí Duch, nech si odpočinú od prác, lebo ich skutky idú s nimi.“ (Zj 14,13) A tie naše idú s nami – na ten druhý breh.. A to nie je žiadne „skutkárčenie“..