Na Jeho učenie ostrovy čakajú  III

Kréta

     Plavíme sa ďalej po biblických ostrovoch..  Sú mnohé, nás však zaujímajú predovšetkým tie, ktoré sú zaznamenané v Biblii.  Napr. minulý týždeň sme mali  Cyprus, Patmos, prídeme aj na Maltu a ďalšie.. Ostrov ako taký – to je vám veľmi  pozoruhodný fenomén. Je oddelený od pevniny  – na niektoré ostrovy idú priamo mosty, po ktorých sa dá prejsť. Inak len loďou – sa dá tam dopraviť a dostať. Aby sa tam dostalo slovo Božie, Pán Boh potrebuje predovšetkým  nás – naše ústa, naše nohy, najmä naše  láskavé a obetavé srdce. Také, ktoré chce ďalej zdieľať dobrú správu – evanjelium o našej záchrane tak, ako som to spomínal nie tak dávno pri stretnutí s onkologickým pacientom. Ako prvé mi povedal, že bol Pánom Bohom uzdravený z rakoviny. Na stretnutie  s ním pravdepodobne nikdy nezabudnem.   Toto všetko – a ešte mnoho iného zobral na seba ap. Pavel a jeho tím. Ponúkal ľuďom iba samé dobré správy.  To boli jeho známe biblické  tri misijné cesty, keď Božie slovo sa vydalo na cestu za ľuďmi, žijúcimi na pevnine. A čo tí  –  na ostrovoch, tí sú od „macochy?“ Určite nie!  K nám sa evanjelium dostalo od vierozvestov  –  Cyrila a Metoda.  Nežijeme na ostrove, ale na starom kontinente, ako sa neraz Európa nazýva. A štafeta pokračuje ďalej.    A tí, čo sú odrezaní od sveta a žijú na ostrovoch? To sú mnohí a mnohí misionári, ktorí v plnom nasedení išli aj do džungle na pevnine ,ale aj na ďaleké exotické priam ostrovy.  Mnohí skutočne riskovali dokonca svoje vlastné životy. A tak tomu bolo aj s Pavlom. Ten toho prežil, viac ako dosť. Niečo o tom píše na tomto mieste: „Ale vo všetkom sa predstavujeme ako Boží služobníci: v mnohej trpezlivosti, v súženiach, v nedostatkoch, v úzkostiach, v ranách, vo väzeniach, v nepokojoch , v námahách, v bdeniach, v pôstoch…“ (2 K 6,4-5)

  A tak aj jeho cesta do Ríma, keďže sa odvolal ku rímskemu cisárovi (Sk 26,32), sa stáva vlastne misijnou cestou v pravom slova zmysle.  Bola to dobrodružná cesta a my sa jej budeme venovať, pretože tak presne je aj tá cesta  Božieho slova za človekom  –  na pevnine, ale aj na ďalekých ostrovoch.  Tejto téme sa venujeme: „Na Jeho učenie ostrovy čakajú.“ Aj oni ho potrebujú – ostrovy a každý kút zeme, až do posledných končím zeme (Sk 1,8).  Veľmi naliehavo. V tom slove je vyslovená hlboká  túžba, prianie, ale aj proroctvo..

    Ap. Pavel podal odvolanie na tú najvyššiu inštanciu, teda do Ríma ku cisárovi. Agripa povedal Festovi, že mohol byť prepustený, keby sa nebol odvolal. Stalo sa! Aj to bol Boží zámer!  Aj to si Pán Boh použil pre šírenie svojho evanjelia, pretože apoštol mal ho v srdci pevne ukotvené.  Tentoraz sme dorazili loďou ku Kréte. Tá sa už spomína na záver knihy Skutkov apoštolov v predposlednej 27. kapitole, náš dnešný odsek  sú verše 1-8. Kréta  je  najväčší grécky ostrov a piaty  najväčší ostrov Stredozemného mora. To obmýva tri svetadiely  –  Európu, Áziu a Afriku. A tak aj Kréta sa nachádza medzi Európu, Áziou a Afrikou. Mnohé lode brázdili toto more a dostali sa aj na Krétu.  A všade tam sa dostalo slovo Božie skrze ľudí. Inak nie. Inak to nie je ani možné.   Podľa gréckej mytológie tento čarovný ostrov bol  rodiskom boha Dia. Pomerne hornatý ostrov je miestom mnohých vzácnych pamiatok.  Históriu má v mnohom pohnutú. Je na ňom mnoho  chrámov a kláštorov, ktoré patria gréckej pravoslávnej cirkvi.  V Heraklion, štvrtom najväčšom meste Grécka sa nachádza  chrám apoštola Títa. To je ten Títus, ktorému apoštol Pavel adresoval list Títovi. Bol to Kréťan, údajne pochádzal z kráľovského rodu, ktorý však slúžil modlám. Počas zoslania Ducha Svätého  v Jeruzaleme tam boli aj Kréťania (Sk 2,9-11) a mnohí ďalší. Domov doniesli zvesť o Kristu. Učenie sa dostalo aj na Krétu  –  posolstvo evanjelia o Ježišovi Kristovi. V Jeruzaleme, kde boli dožinky, boli prítomní mnohí a premnohí –  a tak, keď sa vrátili domov  –  priniesli zvesť o ukrižovanom a vzkriesenom Pánovi Ježišovi Kristovi. Táto paralela vôbec nie je násilná. Je celkom možné, že sa tak aj stalo. Priniesť si domov Krista z Jeruzalema.  To je veľmi pekná myšlienka, ktorá je zároveň  aj biblická – priniesť domov Krista z kostola – zo služieb  Božích, z biblickej hodiny –  priniesť Krista domácim viery. To je úloha pre nás kresťanov  –  tým vytvárame ostrovy, ostrovčeky pravdy v tomto svete. A tie sú dnes tak veľmi potrebné! 

    Títus sprevádzal Pavla pri ohlasovaní Božieho slova, postupne sa medzi nimi vyvinulo hlboké priateľstvo. Ap. Pavel za biskupa vysvätil Títa a zveril mu Krétu a okolité ostrovy  a sám odišiel hlásať slovo  do ďalších krajín.  Napísal mu list, v ktorom mu dáva praktické rady a vystríha ho pred falošným učením. S tým zápasila prvotná cirkev na mnohých miestach – takmer všade. Nepravé, falošné učenie, ktorého je tak v hojnej miere a dnes. Tak tomu bolo vždy.   Tak o tom spievame aj v jednej  našej piesni: „Proti viere hneď blud brojí, hneď povera povstáva, hneď nevera jej pád strojí, hneď  jej hrozí žiadosť zlá! Bojuj! -pokoj z viery istej v srdci sa ti rozhostí, akoby  v ňom svetlo čisté zažal sám Boh z výsosti.“ (ES 504,2)  A na Kréte v začiatkoch existencie kresťanstva je situácia pomerne zložitá. T kresťanstvo to nemalo nikdy jednoduché. Pavel píše Títovi: „Hovoria, že  poznajú Pána Boha, no svojimi skutkami Ho zapierajú.  Sú ohavní a neposlušní a na nič dobrého nie sú spôsobní.“ (Tit 1,16) Povedať sa dá všeličo, ale rozhodujúce sú skutky. Tradícia hovorí, že keď sa Títus dozvedel, že ap. Pavel bol v Jeruzaleme zatknutý a poslaný do Ríma, šiel za ním.

     Dovoľte ešte jeden citát z toho pomerne málo známeho listu. My  ho počujeme na Štedrý večer, prípadne  na Vianoce: „Lebo zjavila sa milosť Božia, spásonosná všetkým ľuďom, vychovávajúca nás, aby sme sa odriekli bezbožnosti a   svetských žiadostí a mierne, spravodlivo a pobožne žili na tomto svete.“  (Tit 2,11.12) To je ten najznámejší úryvok z listu Títovi, ktorý bol určený na Krétu. Pôvodne na ostrov, teraz nám všetkým prichádza to slovo, žijúcim na našom starom kontinente.  Božia milosť Je spásonosná všetkým ľuďom.  Prináša ľuďom posolstvo spásy, nech by kdekoľvek žili. Pre skutočne každého – v  angličtine: „everyone“, čo   v preklade  znamená –  každý, alebo všetci. To je  pozoruhodné anglické slovko, ktoré mám veľmi rád. Na ostrove Patmos sme ho z úst nášho pastora Eliho počuli tak často. Ono,  to slovíčko,  počujeme často aj v slovenskom jazyku – aj v kocke evanjelia – „.. aby každý veriaci mal večný život.“ (J 3,16) A počujeme ho, čítame ho vo vyznaní ap. Pavla:  „Veď ja sa nehanbím za evanjelium Kristovo, lebo mocou Božou je ono na spasenie každému veriacemu, predne Židovi, potom aj Grékovi. Zjavuje sa v ňom zaiste spravodlivosť Božia z viery pre vieru, ako je napísané: Spravodlivý bude žiť z viery.“ (R 1,16.17) Predne Židovi, ale aj Grékovi. Všetkým, bez rozdielu. Tak to má byť a tak je to správne. A tak to čítame opäť u ap. Pavla:  „Nieto teda rozdielu medzi Židom a Grékom, lebo  všetci majú toho istého Pána bohatého pre všetkých, ktorí Ho vzývajú. Každý človek, ktorý by vzýval meno Pánovo, bude spasený.“  (Rim 10,12.13)

    Božia milosť je niečo veľmi jedinečné a univerzálne. Je to Boží „vynález“, je to Božia priazeň.  Aj o tom čítame v liste Rímskym, o jednu kapitolu ďalej: „Lebo zavrel Boh všetkých pod neposlušnosť, aby sa nad všetkými zmiloval.“ (11,32) To je to „everyone“  – teda každý a všetci. Božia priazeň, ktorá smeruje aj na Krétu  –  je Božou milosťou ponúknutou aj obyvateľom toho najväčšieho gréckeho ostrova. To je Božie výslnie, to ej Božia inverzia, ako ju obrazne nazývam. Tešíme sa jej po tieto dni. Je to to dlho očakávané októbrové babie leto. Dole, v údolí a v Popradskej kotline  hmla  –  nad horami  belasé nebo, čistý a svieži vzduch,  dobre dýchateľné ovzdušie. Je to to októbrové výslnie  – a to je pre mňa veľmi výstižný obraz Božej milosti. Máme sa z nej tešiť, ďakovať za ňu, ktorej sa nám v hojnej miere dostalo. A nemáme brať Božiu milosť nadarmo (2 K 6,1-2). Nech to nie je pre nás lacná milosť, ktorá sa zjavila v Ježiši Kristu.  Prišla aj na ďaleké ostrovy – aj tým obyvateľom Kréty, ktorí mali tak zlú povesť. Nikto nie je vylúčený z milosti Božej.  Tú ponúkal Kristus, ktorý sa v čase  „milosti“ svojho účinkovania venoval práve najviac zaznávaným ľuďom, hriešnikom. Nemali to vôbec jednoduché! A kto tými ľuďmi bol – no boli to colníci a neviestky, ktoré túto milosť veľmi radi a otvorenými  srdciami prijali. A Pán Ježiš to ocenil a reflektoval a tým zbožným tých čias povedal slovo napomenutia: „Veru vám hovorím, že colnici a neviestky predchádzajú vás do kráľovstva Božieho.“ (Mt 28,31) . Milí priatelia, čitatelia týchto riadkov – veselo, s úsmevom, ale aj vážne:  nedajme sa do Božieho kráľovstva nikomu predbehnúť. Poďakujme sa tú hojnú milosť aj pre túto jeseň, aj pre tento náš deň, toto stretnutie na biblickej hodine. Aj za októbrové výslnie v Božej  neutíchajúcej priazni a Jeho dobrote ku nám, ku všetkým.