Žena hriešnica
Žráč a pijan vína 8
Pokračujeme v našej jesennej téme – ešte do konca novembra, do konca cirkevného roka. Teraz prichádza na rad žena hriešnica (J 8,1-11). Je to ďalší príbeh z galérie stretnutí Pána Ježiša Krista s notorickými a priam vykričanými hriešnikmi. Takých v Jeho okolí bolo vždy veľmi veľa. Celá táto galéria hriešnikov sa nám tu postupne odkrýva a predstavuje – v plnej nahote, ale aj milosti Božej, ktorá týchto ľudí odieva do rúcha spásy (Iz 61,10) Takých „dnešných hriešnikov“ je aj dnes dosť – marginalizovaných a zaznávaných na rôzny spôsob – odsúvaných na okraj spoločnosti. Medzi akých ľudí by napr. dnes prichádzal náš Pán? Kladieme si nanovo otázku, akú by mali podobu zhromaždenia, do ktorých by prichádzal? Kto by sa v nich nachádzal? Uvažujte. Uvažujme spoločne. Prenesme tento biblický obraz z minulosti do prítomnosti.
Tentoraz je to oná bezmenná žena, ktorú práve pristihli pri cudzoložstve. Inak povedané – „inflagranti“. Iba ju, muža už nestihli! Či nechceli stihnúť? Či to nebola vlastne pasca, že „akože“ pristihli pri cudzoložstve? Či ako to bolo – to sa už zrejme nedozvieme.. Mohla to byť aj pasca, aby Ježiša mohli obžalovať. Existovala v tej dobe nejaká mravnostná polícia, ktorá sledovala všetko, čo sa deje cez deň? V noci to všetko „ustriehnuť“ bolo asi oveľa horšie, ale cez deň mali vždy pohotovosť, ako požiarnici na stanici (pre úsmev)? Či ako? Máme veľa otázok, ktoré zostanú bez odpovedí. Ale to v danej situácii a veci je naozaj bezpredmetné.
Tu by bolo potrebné sa zastaviť aj pri probléme čistoty. Tejto veci sme sa ešte v našej téme bližšie ešte nevenovali. Problém čistoty bola jedna veľká téma u Židov a zároveň jeden veľký problém. Nešlo o klasickú hygienu, ale o kultickú čistotu. Sami vieme, že Židia potrebovali mať všetko čisté. Inak povedané – kóšer! Už ste to slovo neraz počuli. Pomerne často sa používa aj v prenesenom slova význame. Pani Erika Meltzerová z penziónu Erika nie tak dávno, keď som ju bol navštíviť, mi vravela, že v dobe Slovenského štátu jej otec mal všetko v penzióne kóšer – a Židia zo širokého okolia prichádzali do ich penziónu v Tatranskej Lesnej (nachádza sa hneď pri hlavnej ceste medzi Tatranskou Lomnicou a Starým Smokovcom). Všetko sa podávalo iba na striebre – to bola dôležitá podmienka a predpoklad pre kóšer kuchyňu. Aj dnes sa tomu venujú židia v nemalej miere. Keď Pán Ježiš prišiel do Zacheovho domu (Lk 19,1-10) – tak sa hneď všetci pohoršili:
„K hriešnemu človeku vošiel si odpočinúť.“
K človeku, ktorý nebo kóšer! Keď žena v dome Šimona farizeja pribehla a pokazila hostinu pozývateľovi, tak si farizej pomyslel: „Keby tento bol prorok, vedel by, kto sa ho dotýka.“ (Lk 7,36-50). Keď taký publikán vošiel do nejakého domu, hneď a automaticky znesvätil priestor a znovu všetko museli „vysvätiť“ a očistiť. Nehovoriac o žene hriešnici – žene cudzoložnici. Nemusela sa ani ničoho dotknúť – a už všetko bolo hneď a zaraz kulticky nečisté. V našom „kapesnom kostolíku“ máme obraz vzkriesenia Jairovej dcéry. Žid sa mŕtveho človeka nikdy nemohol nikdy dotknúť, pretože sa hneď kulticky znečistil. Ak sa tak stalo, musel absolvovať obrad očistenia. A Pán Ježiš sa jej dotkol a to tajomstvo obrazu spočíva v tom, že práve ten dotyk je v tvare srdca. Pán Ježiš prišiel naplniť zákon láskou, neprišiel ho zrušiť, ale naplniť cenným obsahom. Ap. Pavel píše:
„Láska blížnemu zle nerobí. Plnosťou zákona je teda láska.“
R 13,11
Celkom revolučný a inovatívny pohľad, že? A ap. Pavel napísal spolupracovníkovi Títovi: „Čistým je všetko čisté, poškvrneným a neveriacim však nič nie je čisté, ale aj myseľ a aj svedomie sú im poškvrnené.“ (1,15) Na inom mieste Pavel napísal: „Viem a som presvedčený v Pánu Ježiši, že samo o sebe nič nie je nečisté. Len tomu je niečo nečisté, kto to za nečisté pokladá.“ (R 14,14) Sám Pán Ježiš Kristus sa tejto téme venoval a povedal zásadné slovo o odseku o umývaní rúk: „Nie čo vchádza do úst, poškvrňuje človeka, ale čo z úst vychádza, to poškvrňuje človeka.“ (Mt 15,11) Je to zásadný obrat v pohľade na čistotu. V tomto kontexte je veľmi dôležitý odsek v knihe Skutkov apoštolov o návšteve Petra v dome Korneliovom – to videnie. A tam Peter počul hlas z neba: „Čo Boh očistil, to ty nemaj za poškvrnené.“ (Sk 10,15)
Vráťme sa však opäť k onej žene. Pán Ježiš bol v chráme a vyučoval, nie poučoval. Aj poučovanie potrebujeme, ale to slovo už má nádych niekedy aj k moralizovaniu. Tak píše ap. Pavel opäť: „ Lebo čokoľvek bolo napísané nám na poučenie, bolo napísané, aby sme skrze trpezlivosť a skrze útechu Písem mali nádej.“ (R 15,4) Pán Ježiš vyučoval a poučoval (On mohol) – vždy mal čo povedať tým, ktorí po Ňom túžili a dychtili počúvať Jeho sväté slovo. Tých jednoduchých obrazov a príkladov z prírody, ako tej najdostupnejšej učebnice – vždy mal dostatok. Ale viac menej sa držíme slova – vyučoval. Poučovať má už v sebe dnes trochu pejoratívny náboj. Možno práve pre porovnanie – to farizeji poučovali, ale Ježiš mocne vyučoval. A ľudia to hneď registrovali, aký veľký je medzi tým rozdiel. Je napísané, že Ježiš učil, ako ten, ktorý má moc a nie ako zákonníci (Mk 1,21). A čo všetko ľudom mohol povedať, ale nepovedal to. Už sme to spomínali, napr. odkiaľ je a čo všetko vie – ako vie všetko, čo si ľudia myslia, ako to vyzerá na onom svete atď atď.. A neraz aj také zmienky máme v Biblii – napr. pri Šimonovi farizejovi hneď odhalil to, čo si o ňom myslí. A evanjelisti to aj zaznamenali.
Túto ženu postavili do prostriedku – spomeňme si na našu sériu „Ježiš v strede“ (Ježiš v strede života VII, rok 2023). Privádzajú ju k Ježišovi, opierajú sa o zákon a ten je nekompromisný – ukameňovať. Ale čo povieš Ty? Istá pasca – cítite, že ? Robia sa za dobrých – zákon je daný – to je morma normans, ale čo povieš – Ty?! Tušili, že bude mať nejaký iný názor, alebo že bude liberálny voči nej. Chceli ho obžalovať, chceli Ho aj „nahrať“, povedané dnešnou rečou – On to veľmi vedel, ale im to vôbec nepovedal. Položil si ruku na ústa, ako sme si to čítali u Jóba (Tesná brána, 15.11.2023), zohol sa a prstom písal po zemi. Ktovie, čo písal! Je to originálna zmienka o tom, že Ježiš naozaj písal. Nič ale nenapísal, žiadnu knihu po sebe nezanechal, nič sa od Neho „v rukopise“ nezachovalo – ale vtedy písal.. Ktovie, čo to bolo, alebo mohlo byť. Je to zahalené rúškom tajomstva. Viacerí teológovia sa domnievajú, že to boli práve hriechy tých, ktorí žalovali na túto ženu. Ale oni dorážali a dorážali. A tak sa zohnutý mlčky písal, nevšímajúc si ich reakcie. Hieroným dokonca tvrdil, že Ježiš písal mená žien, s ktorými zhrešili tí, ktorí ženu priviedli k nemu. Ježiš je „zatiaľ ticho.. Ale ticho nebude. To len pre tú chvíľu zmĺkol. Veľkosť je aj v mlčaní. Ježišovo mlčanie je tajomné a pozoruhodné – najmä v tom Jeho pašijnom príbehu (Mt 26,63). Všetci sa divili, že Ježiš mlčal. Keby nebol mlčal, bol by sa z toho všetkého – z tých falošných obvinení „vysekal“. To by zachránil seba, ale nezachránil by nás. Mlčal kvôli hriechu, ktorým sa stal On sám za nás (2 K 5,21). Pri tejto žene hriešnici mlčal – a to do len do istého času. Mohol poučovať, moralizovať ju aj celé svoje okolie. Vedel, že kontext toho „predvedenia“ pred Neho a obžalovania pred Ním nie je celkom „čistý“. Poznal všetky detaily, takže sa zdržal akéhokoľvek komentára na adresu tejto ženy. Tak ľahko je niekoho odsúdiť. Tak ľahko je nad niekým zlomiť palicu. Veď On nalomenú trstinu nedolomí a tlejúci knôt neuhasí (Iz 42,3). Ale ako stáli a dorážali a – zrejme na pozadí jej hriešnosti chceli vyniknúť ešte viac v ich pomyselnej dokonalosti – až potom slovne zareagoval a uzemnil ich: „Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom.“ Z pasce pre Ježiša sa stáva pasca pre nich. Ako pri platení dane: „Čo je cisárovo, dajte cisárovi, čo je Božie dajte Bohu.“ (Mt 22,15-21)
A je naozaj celkom možné, že písal ich hriechy. A preto začali postupne odchádzať. Jeden po druhom. Ticho a nenápadne. Nikto ju neodsúdil. Nikto tam nezostal. Ani nemohol, pretože – Ježiš o nich vedel úplne všetko. Presvietil ich svojím pohľadom, svojim duchovným röntgnenom. Vrátilo sa im to ako bumerang. Poznal ich najtajnejšie tajomstvá a zákutia a záhyby ich vnútra. Poznal ich lepšie, ako oni samých seba. On mal všetky dáta pozbierané o nich. A napriek tomu – ani ich neodsúdil, ani ženu hriešnicu. Stačila im lekcia a predvedená žena sa stala mocným príkladom na udelenie Božej milosti práve v danej chvíli. Akýže to zvrat! Od odsúdenia na smrť – priamo k predivnému omilosteniu. Pán Ježiš Kristus je Priateľ hriešnikov – priateľom všetkých nás.