Farizej a publikán
Žráč a pijan vína VII
Vraví sa, že protiklady sa priťahujú, ale v našom prípade to rozhodne neplatí. V podobenstve o farizejovi a publikánovi sa skôr odpudzujú (Lk 18,9-14) a protirečia si. Svojím myšlienkovým svetom idú veľmi proti sebe. Odkrývajú ho a tým sa od seba veľmi vzďaľujú. Ich myšlienkové pochody sú úplne a diametrálne opačné, priam protichodné. Keď dvaja robia to isté, nie je to vždy to isté. Toto podobenstvo nie je o dvoch mužoch, ale o dvojakých mužoch. Opisuje realitu vtedajšej doby – ľudí, ktorí sa mali čím pochváliť a ľudí, ktorá mali celkom prázdne ruky. Vyjadrené slovami známej piesne Skala vekov:
„Prázdne ruky vystieram, oči na kríž upieram..“
ES 474,3
Tí prví boli farizeji (zo slova Peruším – oddelení), ktorí sa striktne oddeľovali od toho, čo odporovalo zákonu – a to bol hriech. Dbali na jeho dôsledné dodržiavanie. Podľa ich názoru Mesiáš príde vtedy, keď sa dokonale zasvätí čo len aj jedna sobota. To bol ich cieľ a tým pádom nenávideli tých, ktorí tieto prikázania porušovali – boli to hriešnici, publikáni, colníci a neviestky. A Pán Ježiš Kristus bol a aj je priateľom hriešnikov – On o nich prejavil najväčší záujem, boli to „outsideri“ spoločnosti, medzi ktorými často prebýval, že ho nazvali žráčom a pijanom vína (Mt 11,19).
To, s čím sa Pán Ježiš konfrontoval tak často v kruhu hriešnikov, medzi ktorými sa často nachádzal, keď bol pozorovaný „sliedičmi“ – sa pretavilo aj do jeho bravúrneho príbehu podobenstva. Obraz je vzatý zo skutočného reálneho života. Pán iba odtiaľ čerpal – obrazy bežné, až sme niekedy prekvapení, aké jednoduché a priam až triviálne. Tí hriešnici, medzi ktorými bol, boli tí, o ktorých sme už tu čítali a počuli to farizeji: „colníci a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva.“ (Mt 21,31) Tí mali najväčšiu radosť z nasledovania. Mali hlad a smäd po Bohu – to farizeji nemali. Mali skutky, z ktorých si robili zásluhy a často sa až príliš nafukovali. Zaspali na svojich vavrínoch, no hriešnici s takou vervou prejavili túžbu po odpustení a po nebi, že mnohých zbožných „predbehli.“ Pán Ježiš to vystihol pri cudzoložnej žene: „..komu sa málo odpúšťa, málo miluje..“ (Lk 7,36-50) Hriešnikom nebolo potrebné nič špeciálne prikazovať a nariaďovať – mnohé konali úplne prirodzene a spontánne. Po prijatí Ježišom hneď prišli aj skutky, na ktoré nebolo potrebné dlho čakať. Podobenstvo o dvoch synoch hovorí za všetko, už sme ho mali (Mt 21,28-32) nie tak dávno. V jeho rámci povedal tie slová o predbiehaní hriešnikov do Božieho kráľovstva. Taká bola realita, realita tých dní, duchovná realita vtedajšieho žitia. Tí hriešnici prichádzali s prázdnymi rukami, ale s otvoreným srdcom. Bol pri nich Niekto, kto o nich prejavil záujem, venoval im čas. Z periférie života – ich posúval ďalej a dával ich dokonca aj za vzor! To bolo neslýchané a nevídané. Tak nejako môžeme rozumieť aj podobenstvu o farizejovi a publikánovi. Aj tu sa stalo to, že hriešnik do Božieho kráľovstva predbehol zbožného farizeja.
Toto podobenstvo sa nachádza iba u Lukáša. Tento evanjelista má veľmi rád protiklady. Na tých sa dá mnoho ukázať a poukázať – sú veľmi výchovné. Lukáš sa týchto protikladov veľmi chytil a zúročil ich vo svojom evanjeliu – tak napr. Mária a Marta, alebo podobenstvo o lakomom boháčovi a ďalšie. Protiklady má aj náš príbeh, nad ktorým spoločne uvažujeme. Jeden sa povyšoval, druhý sa vedome ponížil. Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva svoju milosť. Dnes som pokorný, ale to neznamená, že budem aj zajtra. Nemám to vyhrané automaticky. Pyšní sme napr. na naše deti, kde to dotiahli. Pyšní sme na svoj pôvod, na svojich predkov. Na to, čo sme vybudovali a čo po sebe zanecháme. Pýcha sa nás neraz zmocňuje a chce poraziť našu pokoru. A kto bol najpokornejší zo všetkých ľudí? No predsa Mojžiš! (4 M 12,3).
Farizeji boli oddelení od hriešnikov, nedá sa však im uprieť, o čo všetko usilovali – ale nakoniec iba samých seba postavili do prostriedku. Boli „sebastrední“, radi strhávali pozornosť na seba samých. Farizej prichádza do zhromaždenia a modlí sa – je vďačný, – ale ako je vďačný!? Ukazuje prstom na publikána, ktorý ani oči nechcel pozdvihnúť k nebu. Tie tri prsty idú k nemu (na to by nemal zabudnúť – pre úsmev). Spravodlivý žid mal povolené ponížiť blížneho, ktorého považoval za nespravodlivého. Vieme, že Žid sa modlil aj takto: „Bože, ďakujem ti, že som sa nenarodil ako žena.“ Farizej toho človeka ponížil, ale prekvapujúco a v protiklade – Boh ho povýšil. Je to moment prekvapenia! V tomto podobenstve je ešte aj iné prekvapenie – publikán prišiel tiež do spoločenstva. Bol nenávidený, bol vo verejnej službe, spolupracoval s okupantmi, teda s rímskou mocou. Takí boli aj colníci. Vyberali viac, než mali. Dnes by sme mohli povedať, že v kostole si pri vás sadne muž, ktorý vás obral v nebankovke BMG Invest o tisíce eur – a on si sadne priamo k vám. Ako by ste reagovali dnes? Alebo príslušník okupantskej moci – Rus, ktorý by si prisadol k vám v roku 1968, alebo 2023..
Farizeja je mi aj trochu ľúto. Pán Ježiš ho vôbec nepochválil! Prečo? Veď konal úžasné a jedinečné veci. Nemohol ho predsa nejako aspoň trocha „pozdvihnúť?“ V príbehu o Márii a Marte Pán povedal: „Marta, Marta, starostlivá si.., ale Mária si vyvolila dobrý podiel..“ (Lk 10,38-42) Nedal osa to takto? Farizej sa sám pozdvihol, lebo vedel, že koná excelentné skutky. Keby tieto veci dnes naplno konali všetci ľudia, tak svet by bol minimálne o 50 percent lepší, krajší – desiatky, pôst, a nevydierať, a necudzoložiť atď atď.. Ten farizej dokonca konal v mnohom „nadprácu“. Židia mali predpísaný pôst iba raz v roku, na Deň zmierenia, Yom Kippur no on ho realizoval dokonca dvakrát do týždňa. Úžasné, čo konal, čo robil o čo zápasil, o čo sa usiloval – ako žil atď atď. Lenže problém bol v tom, že si z toho urobil len a len svoju zásluhu. Pripísal to na svoj účet. Prišiel síce do chrámu ďakovať, ale neprišiel vôbec o nič prosiť. Svojím zmýšľam nám dokazuje, že: sám sa zachránim, sám sa spasím. A to je cesta priam do pekla.
Farizeji a zákonníci si razili vlastnú cestu k Bohu. Míňal energiu na niečo, čo bolo úplne zbytočné. Takým vlastne bol aj ap. Pavel, aj on bol presvedčený a 100 percentný farizej. Prenasledoval kresťanov – mysliac si, v tej vtedy jeho prijímanej zbožnosti, že na základe skutkov získa spásu a spravodlivosť zo zákona. Píše o tom v liste Filipským kresťanom: „To, čo mi bolo ziskom, uznal som pre Krista za stratu.. Aby som sám bol taký, ktorý nemám vlastnej spravodlivosti zo zákona, ale z viery v Krista, teda spravodlivosť z Boha..“ (3,7-11) A Títovi ten istý apoštol Pavel píše: „Ale keď sa zjavila dobrota a láskavosť nášho Spasiteľa Boha k ľuďom, spasil nás nie pre skutky spravodlivosti, ktoré sme konali, ale podľa svojho milosrdenstva, a to kúpeľom znovuzrodenia a obnovením skrze Ducha Svätého..“ (Tit 3,4-5) Spomínam si, ako sme dokončievali Zborový dom Eben Ézer v roku 2007 – mali sme brigádu pri fare, pri upratovaní jej okolia. Mali sme sestru (už je vo večnosti), ktorá povedala, keď sme všetky práce dokončili: „Pán farár, urobili sme si ďalší schodík do neba.“ Zamrazilo ma. A poriadne! Schodíky do neba? My si ich robíme? Potrebujeme ich? Radosť z toho – ako onen farizej v chráme? Nie napr. radosť z toho, čo sa nám podarilo vykonať a urobiť? Veď sme „neužitoční služobníci , čo sme boli povinní vykonať, to sme vykonali.“ (Lk 17,10) Radosť vo všeobecnosti, radosť – o ktorej uvažujeme a o jej potrebe do života. Tej, ktorej je tak veľmi málo. Je v tom radosť zo života, keď je iba samá povinnosť? Iba samá otročina, bez akejkoľvek radosti? Veď dobre poznáme to slovo: „Dobré skutky nekonám preto, ABY som bol spasený, dobré skutky konám preto, že som UŽ spasený.“ Veď apoštol Jakub píše: „Viera bez skutkov je mŕtva.“ (Jk 2,18) Je pravdou, že náš reformátor tento list nemal v obľube. Dokonca ho chcel vylúčiť z kánonu, pretože kladie prílišný dôraz na skutky. A stredovek bol toho plný! Oni sú ale predsa veľmi dôležité! Nie, aby sme cez ne boli spasení, ale sú už dôsledkom nášho spasenia – ako náš prejav. A takto ich farizej vôbec nekonal..
Stredovek – to bola iba samá povinnosť a samá otročina. Tieto riadky píšem práve 10. novembra, keď si pripomíname, že práve pred 540 rokmi sa narodil v meste Eisleben náš reformátor – Martin Luther. V kláštore medzi aj so svojimi kolegami sa predbiehali a súperili, kto napr. vydrží viac bičovať sa, alebo kto najdlhšie vydrží v studenej miestnosti. Skutky a výkony a predbiehanie sa v nich. Luthera to vôbec nenapĺňalo a kládol si tú známu otázku: „Ako nájdem milostivého Boha?“ Takúto otázku si ozaj náš farizej z podobenstva vôbec nikdy pravdepodobne nepoložil. Nepotreboval si ju položiť, akoby Boha ani nepotreboval – svoje skutky dával na obdiv všetkým vo svojom okolí. Kritiku takého zmýšľania nájdeme a čítame v knihe Zj 3. kapitole, v.17: „..som bohatý, zbohatol som, ničoho nepotrebujem a nevieš, že si biedny, aj úbohý, aj chudobný, aj slepý, aj nahý..“
Je to neraz veľké pokušenie sa povýšiť v tej sebastrednosti. Publikán nemal s čím k Bohu prísť – on mal iba plný batoh svojich hriechov. Nemal sa čím pochváliť. Sklopil zrak a pokorne prosil:
„Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“
To bolo v danej chvíli to najdôležitejšie. Tak mal prosiť aj farizej z nášho podobenstva – či nie? Aj on potreboval Božiu milosť. Aj on sa mal na ňu zacieliť – na jej získanie a prijatie. A práve z tohto dôvodu a zacielenia svojho života si ju prišiel do chrámu publikán priamo vyprosiť – ako notoricky známy a vykričaný hriešnik. Určite sa vrátil domov s radostným a planúcim srdcom, pretože v závere čítame, že odišiel do svojho domu ospravedlnený práve on. A keď sa to udialo, určite prišli aj jeho skutky – ako prejav jeho vďačnosti z jeho aj nečakaného ospravedlnenia. Tak to vidíme u všetkých hriešnikov – u Zachea, ženy hriešnice, u druhého syna z podobenstva o dvoch synoch a mnohých ďalších. Ďakujeme a tešíme sa z toho, že náš reformátor neodstránil z Biblie list Jakuba. Mohlo sa to veľmi ľahko stať. Je tam však stále a veríme, že bude aj naďalej. Má tam svoje pevné miesto. My už vieme, prečo. Naše každodenné, aj tie dnešné skutky – sú prejavom vďačnosti za darom dané vykúpenie v našom drahom Pánovi Ježišovi Kristovi.