Posledné veci človeka
To je nosná téma pre mesiac november. Túto tému prinášajú aj posledné nedele cirkevného roka. V našej chrámovej agende sa odporúča, aby tieto témy boli vždy zachované. Záver cirkevného roka, pred príchodom toho nového a príchodom adventu by mal byť takto tematický zachovaný. Téma nie celkom najobľúbenejšia, pretože málokto dnes na to myslí – smrť, vzkriesenie, posledný súd, večný život a večné zatratenie. Pokiaľ sa dá, tak to „posúvame“ a prokrastinujeme na neskôr – niekedy sa to ale nedá. Smrť nás vždy dobehne a nájde nepripravených. Vždy a nanovo sa to potvrdzuje. A predsa – o posledných veciach uvažovať a premýšľať nemusí byť vždy iba morbídne. Milan Lasica len tri mesiace pred smrťou nahral album, ktorým sa možno aj pripravoval na druhý svet a druhý breh. Bol udržiavaný v tajnosti a teraz uzrel svetlo sveta – po dvoch rokoch. Média to zverejnili 1. novembra, čo nebolo určite náhodné. Je tam text aj o jeseni. Započúvajme sa do textu piesne: „Píšem vám list do jesenného temna, aby ste neplakali do tichej noci pre mňa. Odchod je plachý vták, zľaknutý z vlnobitia, odchod je stretnutie na druhom konci žitia, odchod je iba dážď. Napadá nepoznane do srdca, do srdca a poviete len: Pane! Ďakujem za lásku. Mal som jej príliš mnoho. Človek je pre všetkých a nie je pre nikoho.“ „List do vetra“ je názov skladby, ktorú keď počúvate a pozeráte videoklip, tak vami prechádza zvláštne vlnenie. Text básne pochádza od skvelého básnika Miroslava Válka. Je celkom možné a pravdepodobné, že sa s témou smrti sa nezaoberal len tak okrajovo.
„Posledné veci“ je aj názov posledného hudobného albumu Miroslava Žbirku. Akoby bol aj on tušil. Akoby to bol aj jeho testament a odkaz pre nás všetkých. Posledné veci človeka sa ako téma pomerne často vyskytuje aj vo vedomostnej súťaži Duel na RTVS. Pokiaľ to sledujete, tak budete súhlasiť, že ste sa s tým už stretli. A možno vás to aj prekvapilo, že práve takáto téma je aj vo vedomostnej súťaži. Gregor Mareš, ktorý je vyrastal na Vyšných Hágoch, sa vždy k Tatrám prizná a prihlási, pretože aj takáto téma našich veľhôr sa tam pomerne často vyskytuje. Posledné veci človeka – to dnes už patrí do prehľadu a všeobecnej inteligencii. Možno aj táto téma môže niečomu napomôcť. Aspoň sčasti, keď sa človek môže niekedy aj nečakane nad tým zamyslieť. Stále platí, že aj smrť má svoj zmysel. Smrť nie je niečo nezmyslené. To, čo dáva životu zmysel, dáva zmysel predsa aj nášmu umieraniu a aj našej smrti.
Začiatkom novembra sme spomínali na tých, ktorý nás predišli do večnosti. Ale nespomíname iba po tieto dni. Bolo by to skutočne málo. Ak sme niekoho skutočne milovali, tak ho máme v srdci aj naďalej v každom novom dni, aj keď už tu nie je. Naši mnohí blízki už odišli, lebo tu nemali trvalého ani mesta, ani miesta (Žid 13,14) a nemali v moci ani svoju cestu, ako o tom píše Jeremiáš 10,23:
„Viem, Hospodine, že človek nemá v moci svoju cestu a ten, čo chodí, neurčuje svoje kroky.“
Nemať v moci svoju cestu – znamená nemať v moci svoj život. To je jeho pokorné vyznanie. To „viem“, to je jeho osobná skúsenosť. Už mnohokrát sa o tom vo svojom vlastnom živote presvedčil. Aj my s ním, zúčastniac sa mnohých a mnohých pohrebných rozlúčok. „Smrť má vždy pohotovosť, smrť nikdy neodpočíva“, tak to zasa čítame v inej básni. Nemáme v moci svoj život. Nikto z nás neovplyvnil svoj príchod na tento svet. Naše narodenie nie je výsledkom našej skvelej marketingovej prípravy. Nie sme na tomto svete z vlastného rozhodnutia. A náš odchod je tiež zahalený veľkým tajomstvom. Tak to platilo aj o známom mužovi menom Steve Jobs (1955-2011), ktorý bol priekopníkom v oblasti informačných technológií. Keď mu v roku 2005 diagnostikovali rakovinu pankreasu, mal práve 50 rokov. Hneď sa podrobil operácii, po ktorej žil ešte šesť rokov. Čo asi o ňom ani nevieme, je to, že prednášal študentom o pripravenosti a o bdelosti. Dosť často prízvukoval: „Keď som mal 17 rokov, čítal som, že by bolo potrebné každý deň žiť tak, ako keby to bol náš posledný deň. Vtedy to na mňa urobilo veľmi silný dojem. Ďalších 33 rokov som sa každé ráno pozeral do zrkadla a pýtal som sa: keby tento deň bol môj posledný, robil by som to, čo sa dnes chystám urobiť? A keď viacero dní po sebe som odpovedal: nie, tak som vedel, že sa musí niečo zmeniť.“ Blízkosť smrti bola pre neho veľmi dôležitým nástrojom jeho životne dôležitých rozhodnutí. Blízkosť smrti môže byť ozaj veľmi účinným nástrojom zmeny aj pre nás. Blízkosť smrti, ktorá sa ešte viac priblížila kvôli nedávnej pandémii. Povedal: „Zoči voči smrti sa všetky veci rozplynú. Zostane len to, čo je skutočne dôležité. Až sa takto povyzliekate zo všetkého, čo máte, nebude dôvod nepočúvnuť hlas svojho srdca.“
Čo všetko prehodnotil? Z čoho všetkého sa vyzliekol! Blízkosť smrti mu k tomu veľmi dopomohla. Smrť sa stala priamo jeho osobnou skúsenosťou. Keby nebol ochorel, asi by sme v tomto článku pravdepodobne o ňom nečítali. Mnohí neraz povedia, že zapodievať sa smrťou je pre človeka veľmi morózne. Tí, ktorí počúvali jeho prednášky, boli však veľmi obohatení, pretože dokázal pútavo hovoriť nielen o informačných technológiách, ale aj o tajomstve života a smrti. Pre neho to neboli len nejaké „intelektuálne pojmy.“ Rozprával pútavo, zaujímavo, až strhujúco. Steve Jobs s obľubou dokonca hovoril: „Smrť je tým najlepším vynálezom života! Nikto nechce zomrieť, dokonca ani tí, čo chcú prísť do neba!“
V tejto úvahe by bolo hodno spomenúť aj významného človeka menom Marcus Aurelius (121-180). Bol to jeden z najobľúbenejších rímskych cisárov, ktorý sa na brehu rieky Hron vysporiadaval so svojou vlastnou smrťou. Mal aj prezývku: Filozof na tróne. Takých v minulosti nebolo veľa. Ak poznáte dejiny kresťanskej cirkvi krátko po jej vzniku, tak viete, že práve mnohí rímski cisári prenasledovali kresťanov – napr. Nero, Trajan, Dioklecián. Marcus Aurelius toleroval kresťanov v Rímskej ríši a jeho myslenie nebolo od ich učenia až tak veľmi vzdialené. Dielo, ktoré napísal, zaznamenáva jeho myšlienkové pochody, je dostupné aj u nás a volá sa: „Myšlienky k sebe samému.“ Vrelo ho odporúčam. Je to taká ľahšia filozofia, ktorá by nám nemusela byť až tak celkom vzdialená. Nebol teda kresťanom, ale mnohé cenné myšlienky, blízke kresťanstvu v nej nájdete. A možno si ich aj obľúbite. Je to vcelku motivačné pre náš život a ďalší zápas, ktorý nás čaká. Božie slovo nás pozýva tým známym:
„Buďme vytrvalí v zápase, ktorý máme pred sebou. Hľaďme na Ježiša, Pôvodu a Dokonávateľa viery..“
Žid 12,1-2
Bol síce predstaviteľ stoicizmu, ale aspoň niekoľko jeho myšlienok môže nám vcelku dobre padnúť: „Keď ráno vstaneš, mysli na to, aké vzácne privilégium je byť nažive – dýchať, myslieť, užívať si a – milovať.“ Alebo ďalšia: „Šťastie tvojho života závisí od druhu tvojich myšlienok.“ A ešte: „Život je krátke otvorenie zatvorenie očí. Je len na tebe, čo za tú chvíľu uvidíš.“ Pre zaujímavosť, pred dvoma rokmi sa v istých kruhoch spomínalo na jeho 1.900 výročie narodenia. Asi nie celkom náhodou. Tak som si povedal a pousmial sa pre seba (pokiaľ svet bude svetom a dovtedy nepríde náš Pán) – kto si na mňa po dvoch tisícročiach spomenie? Na Marca Aurelia áno – a plným právom. Ak sa budete chcieť o ňom dozvedieť viac, nájdite si ho. Motivuje nás jeho citát, aby sme si nezúfali, keď sa nám niekde zatvoria dvere – otvorí sa nám určite okno (ten citát si nájdite). Nič nie je stratené – len pozdvihnime naše hlavy.
Posledné veci pre človeka – to je téma pre november. Nechce pridávať a zaťažovať nás ešte viac, ale myšlienky na našu pominuteľnosť a ohraničenosť nášho života sú potrebné. Nechcú pridávať na stavoch úzkostí a pridávať ešte viac depresívnych myšlienok. Peter Nagy v jednej svojej piesni s takou ľahkosťou spieva: „Spievaj tak, jak poslednýkrát, miluj tak, jak poslednýkrát, skús žiť tak, jak poslednýkrát , veď možno dnes si tu poslednýkrát..“ Mnohí si túto pieseň pohmkávajú, bol to kedysi veľký hit, ktorý má svoju výpovednú hodnotu v texte. S akou ľahkosťou sa dá spievať aj o posledných veciach človeka. Tak to spieval aj Lasica, tak o tom prednášal Steve Jobs, písal Marcus Aurelius.. A mnohí ďalší..