Rozradostnený šiel svojou cestou
Tento príbeh mám veľmi rád (Sk 8,26-40). Ako tie mnohé ďalšie a ďalšie – ako ste si to mohli prečítať už nie pri jednom príbehu, nad ktorým sme sa spoločne zamýšľali. Tento je veľmi originálny jedinečný a – hodný, aby sme si ho zamilovali. Hovorí o Božej réžii, jedinečnej a priam exkluzívnej. Aj o tom, že niet žiadnych náhod v živote. Onen Filip sa na pustej ceste nezjavil len tak náhodou. Ako často používame slovo náhoda. Možno až príliš často. Albert Einstein o náhode povedal: „Náhoda je len výrazom našej neschopnosti prísť veciam na kĺb.“
Osobne na náhody neverím, verím v Pána Boha, ktorý riadi aj môj život. Aj môj život znamená, že Pán Boh so mnou počíta a má aj so mnou svoj plán. Často si pripomínam citát D. Bonhoeffera: „Život – to je Boží plán so mnou.. Zmysel života sa naplní tam, kde je láska.“ Ale nie tak, aby som bol bábkou v Jeho rukách. Aj mne posiela mnohých ľudí do môjho života, ktorých potrebujem. A On vie, že ich potrebujem. Som vďačný za tých všetkých, ktorých mi už do cesty poslal. Tento príbeh je aj o pustej ceste, na ktorej sa človek môže cítiť veľmi osamotený, ale v konečnom dôsledku ani na pustej ceste človek nie je nikdy sám. Boh posiela človeka do môjho života, aby som nebol celkom sám. Tento náš príbeh je aj o radosti, ktorú človek objavil a našiel vo svojom živote. Zapadá aj do našej jesennej série, v ktorom sa zamýšľame nad radosťou v našom živote, jej pomerne častým nedostatkom. Apoštol Pavel napísal, že radosť je ovocím Ducha a hneď ju dal na druhé miesto: „Láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť,, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť.“ (G 5,22-23) Na prvom mieste je láska a hneď po nej je radosť. Patrí na druhú priečku, tým je povedané veľmi veľa. Príbeh o mnohom a bohatom posolstve, ktoré by sme radi rozmenili na drobné. Toto je možno zopár myšlienok na úvod, ale poďme po poriadku.. A nevyhneme sa ani pásmu Gazy, ktorá sa dnes tak často spomína v médiách.
Onen dvoran bol z Etiópie, bol v Jeruzaleme vzývať Boha. Na ilustráciách v obrázkových Bibliách je znázornený ako černoch. Spravoval poklad kráľovnej kandáky. Bola to veľmi zaujímavá a v mnohom aj netradičná činnosť. Aká bola jeho pracovná náplň? Čo asi robil celý deň, ako vyzeralo spravovanie pokladu? Mal nejakú účtovnú knihu, s viacerými položkami, či viedol si aj nejaký denník – napr. príjem a výdaj? Jeho osobnosť je v mnohom zahalená rúškom tajomstva. Nič o ňom vlastne nevieme, len to, čo je o ňom zaznamenané v Biblii. Vynorí sa na scénu, ako mnohé iné biblické postavy a potom sa „stratí“, ale už celkom iný – šťastný a radostný. A po návrate domov si to určite všimne aj kráľovná a položila mu aj otázku: „Čo sa to s tebou stalo, si naozaj ako vymenený! Akoby si to nebol ani ty!“ A on sa mohol iba pousmiať a pomyslieť si svoje a spomenúť si na pustú cestu z Jeruzalema do Gazy. A možno dal aj výpoveď, pretože našiel už iný poklad – poklad srdca, ktorým sa pre neho stal Pán Ježiša Kristus. Dal sa pokrstiť a jeho život nabral celkom nový smer a kurz. Tento príbeh si musíte zamilovať, ak viete čítať aj medzi riadkami. Je to príbeh, ktorý by sa dal nazvať aj takto: „Od pokladu pozemského – ku pokladu duchovnému.“ Čo sa medzi tým udialo, čo sa odohralo v srdci onoho človeka – možno ozaj aj tmavej pleti.
Vracal sa z Jeruzalema – domov, do Etiópie, ktorá susedí s Egyptom. Mal náležitý sprievod, aj keď to tak vyzerá, že išiel celkom sám. Viezol na parádnom konči, hintove – veď bol správcom pokladu. Aj jeho dopravný prostriedok musel odzrkadľovať jeho status Prešiel mnoho km, aby mohol v Jeruzalema vzývať Boha. Ak Židom nebol, tak mohol byť hľadajúcim. Toľko km prešiel a prekonal, prekonal sám seba, svoju komfortnú zónu, len aby sa dostal do epicentra duchovného diania judaizmu, do Jeruzalema. Kto vie, ako dlho sa tam zdržal, nemáme o tom žiadnu informáciu (napr. akých výročných sviatkov sa zúčastnil), ale keď sa vracal, tak prežil niečo mimoriadne. Určite na to do smrti nezabudol. Vyzeralo to spočiatku ako na náhodu, ale o nej nemožno nijak hovoriť. Príbeh vlastne začína slovom: „Tu anjel Pánov hovoril Filipovi a riekol: Vstaň a choď na juh, na cestu čo vedie z Jeruzalema do Gazy a je pustá.“ Iniciátorom je sám Boh. Ani nás to neprekvapuje. Boh je prvý vo všetkom: „My milujeme, lebo On prv miloval nás.“ ((1 J 4,19) On je prvý úplne vo všetkom, Jemu záleží na takejto malej osôbke, lebo vie, že po návrate do Etiópie bude tam mocne vydávať svedectvo. A my vieme, že táto krajina je dnes kresťanská. Je to krajina s najrýchlejšie rastúcim množstvom kresťanov. A na úplnom začiatku bol onen správca pokladu, ako pravdepodobne prvý kresťan v Etiópii. Tým, ktorí Pána Boha hľadajú sa On sám dáva aj nájsť. Veď poznáme: „Kto hľadá, nájde, kto prosí, ten dostane, ten, kto prosí, dostane.“ (Lk 11,10) To sú slová nášho Pána – takto hľadať a klopať je vždy veľkým dobrodružstvom. Sme hľadajúci aj my: „Hľadajte Božie kráľovstvo a Jeho spravodlivosť a všetko toto vám bude pridané.“ (Mt 6,33) Dnes som mal veľmi milý telefonát priamo zo Stockholmu volal mi pán Ján, pôvodom Slovák, katolík, ktorý mi o sebe povedal, že je „hľadajúci“.. A ja som mu povedal, že práve píšem článok o hľadajúcom eunuchovi, správcovi pokladu kráľovnej kandáky. Povedal mi: „Budem rád, keď mi ten článok pošlete.“ A ja mu na to: „Budete prvý, kto ho dostane..“ (včera večer sa tak urobil) Môj švagor Marián Čop, pôsobiaci v Prahe, ako zborový farár a zároveň biskup pre evanjelikov v Českej republike s obľubou o Čechoch hovorí nie ako o ateistoch, ale ako o hľadajúcich. Sme aj my hľadajúci, našli sme Ho – ale hľadáme ho v každom novom dni, v súvislostiach života, okolnostiach nášho života – v tých mnohých a častých „náhodách“ života, ktoré nie sú náhodami. Nemôžeme povedať, že sme Ho už celkom našli. Úplne a vo všetkom a raz a navždy..
Je pozoruhodné, že na voze čítal zvitok Izaiáša, využíval teda čas. Mohol sa kochať krajinou, okolím, výhľadmi a pohľadmi, no on si čítal zvitok proroka Izaiáša. Nebola to taká klasická kniha v jeho rukách, ale zvitok. „Vykupoval čas..“ (Ef 6,16), ja by som povedal – využil cestu na čítanie a zahĺbenie. Múdre to počínanie. Nepremárniť ani minútu svojho života, ale investovať ho aj do toho, čo je nadčasové. Zrejme ho to všetko dianie v Jeruzaleme oslovilo, nejaký ten zvitok si už zadovážil. A potom to prišlo – cez Božie slovo. To je ten bod nadviazania, tzv. Anknüpfungskpunt, o ktorom nám tak s láskou hovorili naši profesori na fakulte. Tu sa stretli ich osoby, ich vzájomné pohľady – a Filip mu mohol zvestovať Krista. Apropo – onen Filip nie jeden z 12-stich, ale Filip diakon, o ktorom je reč hneď v úvode 6. kapitoly knihy Skutkov apoštolov, ako jeden zo 7 diakonov (6,1-6). Viera je teda z počutia a počutie skrze slovo Kristovo – aj tu sa potvrdzuje to biblické posolstvo (R 10,17). Viera nie je z videnia, ale z počúvania a eunuch počúva v plnom priam nasadení. Sediaci na voze – a tam znie to mocné Kristovo evanjelium. Bod nadviazania je veľmi dôležitý – keď sa s ľuďmi stretneme v jednom bode, či na jednej spoločnej platforme – potom je všetko oveľa ľahšie. Čo nás v danej chvíli spojí a prepojí – je nadmieru dôležité a my môžeme v danej chvíli vysloviť Božie slovo – tá chvíľa je jedinečná a tiež je v Božej réžii..
Eunuch hovorí: „.. hľa voda – čo mi prekáža dať sa pokrstiť?“ Ozaj nič už neprekáža, ak naozaj verí. A on verí ozaj celým svojím srdcom. Tak ho Filip pokrstil ako dospelého. Je dobre si pripomínať svoj vlastný krst, keďže si ho vôbec nepamätáme. Martin Luther to robil veľmi často – najmä v ťažkých chvíľach svojho života, že si kriedou písal na stôl: „Baptisatus sum“ (som pokrstený) – a to mu veľmi pomáhalo. Pri návšteve Izraela v marci 2009 sme si symbolicky pripomenuli krst pri návšteve rieky Jordán. Vtedy som bol dosť sklamaný, ako táto rieka vyzerá. Pripadala mi ako tá naša Svinka, ktorá tečie cez moju rodnú obec Kojatice. Iste, mal som celkom inú predstavu. Aj napriek tomu som si do malej fľaštičky zobral vodu Jordána – a za istý čas som ju používal pri krstoch. Bolo to ozaj originálne – čomu sa dotyčné rodiny veľmi potešili.
A nad celou udalosťou, celým príbehom korunuje radosť – ako koruna na hlave kráľa. Radosť, ako čerešnička na torte celého príbehu. Radosť – to nie sú len Vianoce na konci roku, ako nejaké wellness pre dušu. Istý kazateľ práve počas adventu nevedel, o čom ma kázať – tak sa vybral na trhy a tam videl, ako rodičia kúpili svojmu dieťaťu cukrovú vatu. To ho v danej chvíli veľmi oslovilo a povedal si: „Budem kázať o radosti!“ Skoro na ňu už zabudol. Nezabudli ste na ňu aj vy? Pripomeňme si ju týmto príbehom! Onen eunuch rozradostený šiel svojou cestou. To nie je biblická fráza! Táto veta predsa o niečom svedčí. Túto radosť si nemohla nevšimnúť aj samotná kráľovná. A určite svojho správcu zaplavila množstvom otázok. Čakáme, kto alebo čo nám urobí radosť. Čakáme na zázrak, ktorý by nám ju privodil. Einstein aj nám odkazuje: „Nečakaj na zázrak. Celý svet je plný zázrakov.“ Urobme niekomu radosť, aj keď nepatrnú. Mali sme hostí z Topoľčian na fare, ktorí si u nás zabudli jednu rastlinku v črepníku, ktorú kúpili na trhu v Poľsku. Oni ju aj oželeli, vďačne tlmočili nám, nech si ju zasadíme my v Tatrách. Aj to bolo gesto. Mne to ale nedalo a žiadalo sa mi urobiť ešte väčšie gesto. Pred viac, ako týždňom som z kancelárie videl auto na parkovisku oproti s TO ŠPZ, tak som za nimi priam vybehol z fary, či by neboli tak dobrí a doručili do Kovariec nejakú „drobnosť“. Boli veľmi ochotní, chceli v tej chvíli zaplatiť parkovné, ale nemali drobné. Chceli ísť rozmeniť peniaze a do toho som práve vstúpil, tak som im navrhol, že môžu „grátis“ zaparkovať vo dvore na fare. A ako to všetko dopadlo? Asi tušíte.. A ten moment prekvapenia prišiel, keď im to bolo doručené a oni mi hneď poslali sms s textom: „Pán farár, spravili ste nám radosť.“ A vlastne o to ide v živote – urobiť niekomu radosť.. Deň je dosť dlhá doba na to, aby sme mali radosť a vďačnosť v srdci. Spolu s eunuchom môžeme aj my kráčať rozradostnení svojou cestou. Dôvodov máme oveľa viac, než by sme mysleli..