Októbrové slávnosti II. 

Počas tohto mesiaca sa venujeme jesenným, teda aj septembrovým, ale najmä  októbrovým sviatkom. Je ich nemálo. Je ich neúrekom. Venovali sme sa už pamiatke posvätenia chrámu, na konci mesiaca to bude naša tradičná Pamiatka reformácie. Našou októbrovou slávnosťou, za účasti viacerých cirkevných zborov spod Tatier –  je aj už tradičné stretnutie pri Skale  –  vždy v poslednú októbrovú nedeľu. (Ľahko si to môžeme zapamätať podľa nedele, keď končí letný čas).  Skúšali sme toto stretnutie  preložiť aj na skorší termín (kvôli počasiu), ale neujalo sa to. A to aj z tohto dôvodu, že od začiatku to bolo reformačné stretnutie pri Skale.  Mesiac október je aj mesiac úcty k starším,  konajú sa rôzne „podporné“  stretnutia  pre našich seniorov v jeseni  ich života. Určite aj to patrí do nášho života  –  venovať pozornosť pre tých skôr narodených. Ja si však starších ozaj uctím celý rok, v každom novom dni života.  V zbore máme väčšinou starších, tak viem, že títo naši členovia si zasluhujú našu celoročnú priazeň a podporu – a najmä modlitby.  „Pred šedinami povstaň, ucti si osobu starca a svojho Boha sa boj.“ (3 M 19,32) Tak to čítame v Písme..   A stále to platí.  

     Poďakovanie  za úrody zeme je teda sviatok, ktorý sa  niekde  konal už v septembri,  my sa mu venujeme  tradične v Tatrách v októbri  – v  spojení s Večerou Pánovou. Je to naše vďakyvzdanie, je to naše dobrorečenie Pánu Bohu, je to naša eucharistia. Aj z tohto dôvodu to spájame s Večerou Pánovou  –  ako vďakyvzdanie na „druhú“..  Ako naša znásobená a umocnená eucharistia.  Vedie nás k tomu aj slovo žalmu 103: „Dobroreč, duša moja Hospodinu a celé moje vnútro Jeho svätému menu. Dobroreč duša moja Hospodinu a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia.“     Žid mal povinnosť ďakovať, nebolo to nejaké  nezáväzné, či nebodaj formálne  odporúčanie, ktoré k nemu prichádzalo najmä zo Starej, ale aj z Novej zmluvy. Viac, ako na 100 miestach čítame o výzve k vďačnosti. Mnohé výzvy sú nám známe a mnohé poznáte aj vy osobne. Biblický príkaz ďakovať je položený na tú istú úroveň ako napr.  príkaz milovať Pána Boha a blížneho, ako seba samého (Mt 22,34-40).  Vďačnosť je na mieste – nám nie je potrebné  prikazovať  ďakovať. Vďačnosť vyviera z našej podstaty vnútra, bytia a srdca. Mne osobne je veľmi blízka, aj keď si uvedomujem, že mám ešte stále mnohé  rezervy. V liste Židom čítame v poslednej 13. kapitole  rôzne výzvy. Aj túto: „Skrze Neho prinášajme vždy Bohu obeť chvály, to jest ovocie pier, vyznávajúcich Jeho meno.“  (13,15)  Obete chvály  – to je naše dobrorečenie, to je naša: „Chvála, chvála, chvála Ti Darca v daroch bohatý  (ES 343).  A Chorvát by tomu rozumel po svojom: „Vďaka, vďaka, vďaka Ti darca v Daroch bohatý.“   Ďakujeme Pánu Bohu  za mnoho a mnohé. On je náš Hospodin a zároveň aj náš láskavý Hospodár. Estónci majú skvelé príslovie: „Vďačnosť nič nestojí a predsa je milá Bohu aj ľuďom.“  Neurobíme z toho aj naše slovenské príslovie? Čo vy na to..  

     Vďakyvzdanie  –  je zároveň eucharistia  –  dobrorečenie. Máme dobrú reč o Pánu Bohu  –  to je ovocie našich pier, vyznávajúce Božie meno a Jeho veľkosť nado všetko. Dary Kristovho  tela máme pri Večeri Pánovej, sprítomňuje sa nám Jeho obeť na dreve golgotského kríža  – On dal svoj život ako výkupné za mnohých. Dary priniesť však  môžeme aj my!  Čo môžeme teda  Pánu Bohu priniesť? Ktosi raz takto skonštatoval predo mnou: „Pán farár, čo my už len môžeme  Pánu Bohu dať a darovať?  Môžeme  – a čo všetko  –  a je toho určite nemálo!  V jednej vianočnej piesni spievame : „Tu máš dary, tu máš nás.  (ES 66,3) Iste  –  aj naše hriechy,  previnenia a priestupky. Aj naše starosti a trápenia. On sám nás k tomu pozýva! Prečo by sme sa mali trápiť nad všetkými našimi starosťami, bolesťami a trápeniami? Môžeme ich odovzdať Bohu  –  a On sám si s nimi najlepšie poradí. Aj podľa slova, ktoré máme: „Na Neho uvaľte všetky svoje starosti, lebo On sa stará o Vás.“  (1 Pt 5,7) V doslovnom preklade: „Na Neho uvaľte..“   je uvedené v gréckom origináli: „.. na Neho „pregúľajte“ všetky svoje trápenia.  Netrápte sa s tými vy sami, veď máme Otca v nebesiach, ktorý nás miluje. Nie ste a nie sme  sami,  tak Ho zoberte konečne za slovo. Nielen človeka –  to robíme asi najradšej, ale Pána Boha.. 

     Aj to málo, čo máme, môžeme Pánu bohu dať k dispozícii.  Chlapec, ktorý mal desiatu  – dal ju k dispozícii Pánovi Ježišovi  a On to rozmnožil (Mt 14,13-21). Neboj sa Pánu Bohu dať aj to málo, čo máš –  a On to zázračne rozmnoží.  Mnoho je Jeho požehnania, ktoré  náš reformátor v Malom katechizme pri výklade Modlitby Pánovej,  4. jeho prosby:  „chlieb náš každodenný daj nám dnes“  vysvetľuje takto: „Dal nám obuv, pokrm a nápoj, dom a dvor, manželku, dietky, pole role, dobytok“.. To všetko nájdeme v tejto prosbe. Božie dary sú pestré. Máme strechu nad hlavou, máme chrám, ktorý stojí, nemusia ho zbúrať, ako na východe po zemetrasení,  ale aj mnohé rodinné domy. Máme všetko od Pána. Zemetrasenie nám dalo zabrať a poriadne nás všetkých prekvapilo svojou intenzitou. Pocítili sme ho aj v Tatrách. Myslel som si totiž v ten večer, že sa mi točí v hlave, ale v ten  pondelok 9. októbra  to bolo zemetrasenie  – večer o 20.30. Pomyslel som si sám pre seba: „To sa ti točí v hlave, už máš nárok, máš svoj vek!“ (s úsmevom), ale bolo to práve ono zemetrasenie. Apropo  –  zemetrasenie bolo aj v Tatrách,  hneď po víchrici  na jeseň,  po 19. novembri  2004. Pokiaľ sa nemýlim a dobre si to pamätám, bolo to na Ondreja, teda 30. novembra  2004. Zemetrasenie bolo  už aj dávnejšie, ešte  v 17. storočí, keď sa Slavkovský štít znížil o niekoľko pravdepodobne aj sto  metrov.. 

    Je taká jedna priam legenda o tomto štíte, že mohol dosahovať výšku takmer až 3.000 m. nad morom. Túto legendu podporuje aj fakt, že vyzerá úplne inak, ako ostatné štíty, nie je  špicatý, ale oblý a  –  má iba 2. 452 m. n.m.  V roku 1662  sa v historických záznamoch spomína prírodná katastrofa. Zo začiatku augusta tohto roku sa spomína silný lejak a je zmienka aj o zemetrasení a páde veľkých skál. Podľa povestí žulová koruna Slavkovského štítu padala aj  do Veľkej studenej doliny, kde dodnes nájdeme obrovské skalné bloky a bariéry. A práve to bol evanjelický farár Juraj Buchcholtz st. starší  (1643-1724), ktorý  išiel po stopách tejto katastrofy o dva  roky neskôr  –  v roku 1664. Opis tejto cesty a turistiky uverejnil až o niekoľko rokov neskôr, spomína v ňom už oblý tvar Slavkovského štítu  a veľké polia popadaných skál. Toľko historické okienko, s dovolením, ale  vráťme sa k našej téme. 

    Aj napriek všetkému, čo sa deje – prinášame Bohu obeť chvály a vďačnosti. Pán Boh nám dáva lekcie aj so zemetrasením, aj všetkými udalosťami, ktoré sa dejú okolo nás, aj v našej bezprostrednej blízkosti, či dokonca aj v rodine.  Takúto lekciu dostal Martin Luther od svojej manželky Kataríny z Bóry. Mal dlhšie nejaké ťažšie obdobie, ktoré sa nepríjemne podpísalo a prenieslo pravdepodobne aj do celej jeho rodiny. Keď to už bolo  neúnosné, tak jeho manželka si ráz ráno obliekla čierne šaty. Martin si to hneď všimol pri raňajkách a opýtal sa jej: „Kto zomrel?“ Ona odvetila: „Pán Boh zomrel!“ Zostal zaskočený: „Ako niečo také môžeš tvrdiť, že Boh zomrel?“ A Katarína mu pohotovo odpovedala: „Ja len tvrdím to, čo Ty žiješ!“ To ho veľmi oslovilo a napomenulo. Do jeho života sa opäť vrátila radosť a vďačnosť.  

     Takú lekciu potrebujeme – neraz aj od našich najbližších v našom okolí. Pán Boh ju aj nám dáva. Prijmime ju. Veľmi ju potrebujeme, ako napomenutie a „nakopnutie“. Aj my sa neraz tak tvárime, akoby Pán Boh už zomrel.  Máme málo radosti v živote, len si ťažkáme takmer na všetko a na všetkých. Ale pritom by ste sa mohli sťažovať na dážď v dažďovom pralese? Kresťan neraz prechádza cez mnohé utrpenie. Tak to čítame v Božom slove: „Skrze mnohé súženia musíme  vchádzať do Božieho kráľovstva.“  (Sk 14,22)  Potrebujeme lekcie, ktoré sú v konečnom dôsledku len a len prospešné pre nás. Boh nezomrel!  Je živý, prítomný a súčasný! Jeho Syn Ježiš Kristus  o sebe povedal a veľmi originálny spôsobom sa nám predstavil na úvod poslednej biblickej knihy: „Ja som prvý a posledný  –  a živý, bol som mŕtvy a hľa, som živý na veky vekov a mám kľúče smrti a podsvetia.“ (1,18) Nech nám aj tento reformačný mesiac október prinesie aj túto, tak potrebnú radosť do nášho  života viery, lásky a nádeje.. O tom viac v ďalšom pokračovaní októbrových slávností..