Októbrové slávnosti I.
Veľmi účinnou pomôckou k našej októbrovej téme nám môže byť v Nemecku tzv. Octoberfest, ktorý sa pravidelne koná vždy v Bavorsku, začína ale už v septembri. Spomínam si, ako som ho presne pred 30-timi rokmi zažil, keď som sa zúčastnil jazykového kurzu v meste Erlangen, nemeckom sídle Martin Luther Bundu – počas celého septembra. V druhej polovici septembra 1993 začal onen Fest – teda sviatok, či slávnosť, ale niesla názov – Octoberfest. Celkom som tomu vtedy nerozumel, dnes už však viem, že „Octoberfest“ je teda už aj istá dlhoročná značka a známka kvality. Toľko zo zahraničia, pre úsmev. Prenesme sa ale do našich slovenských reálií a pouvažujme, čo by nám to mohlo povedať – v tomto mesiaci, jednom už z posledných v tomto roku. Máme teda október, prvá polovica je už minulosťou. V októbri máme tradične (niekde už aj v septembri) Pamiatku posvätenia chrámu, Poďakovanie za úrody zeme, na konci je tradične Pamiatka reformácie. To sú naše tradičné októbrové slávnosti aj v našom, aj vo vašom cirkevnom zbore. A u nás špeciálne v Tatrách máme vždy v poslednú októbrovú nedeľu – stretnutie pri Skale v Tatranskej Polianke. To je tiež slávnosť, na ktorú sa tešíme a na ktorú prichádzajú naši priatelia aj zo širšieho okolia, dokonca aj z Bratislavy. V tomto roku o niečo viac budeme spomínať na J. Wolkra pri príležitosti 100-stého výročia (1923) jeho liečebného pobytu v Polianke. Venujme im teda pozornosť – tým všetkým aj septembrovým, ale najmä októbrovým sviatkom. Na niektoré sa aspoň chceme viac zamerať. Sú hodné našej hlbšej pozornosti.
Pamiatka posvätenia chrámu je jednou z nich. Sú to vlastne narodeniny nášho chrámu, ktorý pravidelne navštevujeme. Prirástol nám k srdcu. Vyrástli sme vlastne v ňom – v tom našom. Obľúbili sme si ten, do ktorého sme prišli – tam, kde sme sa nasťahovali. Mám milú skúsenosť z nášho chrámu v Tatranskej Lomnici (pod Lomnickým štítom. Mnohých hostí očarí svojou jednoduchosťou a krásou. A stalo sa mi to už nie raz – či dvakrát, že mi hostia povedali: „Pán farár, keby sme taký kostol mali doma, aj by sme do neho chodili.“ Úsmevné, že?! Ja by som si tak prial, aby to povedali a si aj osvojili napr. domáci Lomničania. Ak máme narodeniny, vieme niekedy urobiť narodeninovú párty pre našich blízkych, či radi na ňu prijmeme aj pozvanie. Ponúka sa nám však aj takáto duchovná párty – aj v našej duchovnej rodine. My máme takúto slávnosť väčšinou na jeseň, Židia mali takúto slávnosť tiež a mali ju v zime. Veď naše korene sú práve tam. Pán Ježiš sa takejto slávnosti priamo aj osobne zúčastnil. Opisuje to evanjelista Ján 10, 22-42 – je teda nanajvýš biblické sláviť tento sviatok. Máme sa teda na čo rozhodne odvolať – máme to v Biblii a je to veľmi dôležité. Bola zima, ako to čítame v tejto kapitole. U nás sú tieto slávnosti najmä na jeseň – po všetkých mnohých prácach počas leta – aj počas niekoľkých rokov – vyvrcholili práve v tomto období. Spomínam si, že počas zastupovanie v Spišskej Belej (1990-1997) sme túto slávnosť mali v januári, keď sa chrám dokončil práve v tomto ročnom období. Dosť netradičná doba, ale museli mať k tomu nejaký konkrétny dôvod. Zima pod Tatrami je tuhá, obzvlášť január. Pán Ježiš bol v dome svojho Otca podľa biblickej zmienky v zime, no určite nebola to taká, ako tá naša – tuhá. Aj keď už aj tie zimy sú dnes o niečo miernejšie, s mnohými prudkými a náhlymi výkyvmi teplôt. Čo všetko asi aj prežíval náš Pán, čo prechádzalo cez Jeho srdce, keď bol v Jeruzalemskom chráme a prechádzal sa v Šalamúnovej sieni.. Uvažujte – uvažujme spoločne..
Dajme si aj malé historické okienko. Chrám chcel stavať už kráľ Dávid. On býval v cédrovom dome, truhla Božia bola však v stane (2 S 7,2. Tá truhla, ktorá sprevádzala Boží ľud počas 40-ročného ich putovania na každom kroku. Symbolizovala Božiu blízkosť a prítomnosť. Veľký nepomer! Bolo to veľmi nedôstojné, to si uvedomoval aj kráľ Dávid – ten protiklad mu takmer nedal spávať. Jeho palác bol honosný, prepychový – vila s nadštandardom – povedané napr. dnešnou rečou . Dnes to možno vidíme na mnohých miestach – krásne vily na dedinách, v lokalitách, kde je čulá výstavba – a chrám v centre dediny – je v zlom technickom stave, ak nie už celkom ruina. Tiež veľký nepomer! Je to svedectvo a vizitka aj ľudí, aj keď vieme, že niekedy sú to dôvody objektívne, ale aj tie subjektívne. Pre Dávida to bolo obviňujúce, jeho svedomie ho usvedčovalo, že chrám Božím – dom Boží – by bolo dôstojné miesto, ako „strecha nad hlavou“ aj pre Pána Boha. Viem však, že chrám nakoniec postavil jeho syn Šalamún (1 Kr 8,19). Keď bola celá stavba dokončená, tak vyslovil modlitbu, ktorú nájdeme v 1. knihe Kráľov 8. Kapitole, od verša 22. do konca. Čítajte ju prosím celú, čítajte aj medzi riadkami – čo všetko v nej vyslovil a precítili tento kráľ. Odvoláva sa na svojho otca Dávida (1Kr 8,14-21) – nie raz, ani nie dvakrát. Vyslovuje tie možno najznámejšie slová z tejto modlitby:
„Nebesá nebies Ťa nemôžu obsiahnuť, o to menej tento chrám, ktorý som Ti postavil, Hospodine.“
So zdvihnutými rukami, s otvoreným srdcom: „.. keď ju Hospodine vyslyšíš, tak odpusť..“ Cíti aj previnenie, ale vie, že celým srdcom Boží ľud miluje Hospodina, čo spomína aj v modlitbe. Bez celého srdca by to jednoducho nešlo. V tejto modlitbe je mnoho – nedá sa všetko vysloviť. Aj na dr. Szontagha a dve maďarské grófky Jolanu a Katarínu Pejacsevisch, ktoré celým srdcom stavali naše tatranské chrámy (Nový Smokovec 1887, Tatranská Lomnica 1902), ako aj samotný Samuel Weber, farár v Spišskej Belej , ktorý „do tretice“ staval chrám vo Vysokých Tatrách – v Tatranskej Kotline začiatkom 20.storočia (1906).
Ktorý chrám bol ale prvý evanjelický? Už vás napadla takáto myšlienka? Dovtedy boli iba katolícke – cirkev bola jednotná. Náš reformátor ju ale nechcel trieštiť a deliť, ale reforma nebola prijatá a bola jednoznačne odmietnutá. To si pripomíname práve v októbri – na jeho konci, keď zobral do rúk klince a kladivo a pribil 95. výpovedí proti odpustkom na dvere chrámu vo Wittenbergu. Prvý chrám posvätil Martin Luther v Torgau, (kde je aj múzeum piva), až roku 1544. Dá sa povedať, že s istým až časovým odstupom od roku 1517. Vo svojej posviacajúcej reči vtedy okrem iného povedal aj tieto slová: „V tomto chráme sa nebude nič iné diať – než len to, že Pán Boh bude hovoriť s nami skrze svoje sväté slovo – a my s Ním budeme tiež hovoriť vo všetkých našich modlitbách, piesňach a chválach.“ Podľa týchto slov už náš prvý chrám potvrdzuje, že ide o „Dom modlitby“, dom vzájomnej komunikácie. V každom chráme teda prebieha komunikácia zhora smerom nadol a zdola smerom nahor. Boh hovorí s nami a my s Ním. Vieme, že nášho Pána veľmi nahnevalo, keď v chráme v Jeruzaleme bol hluk a výmena peňazí – tých všetkých peňazomencov vyhnal bičom z neho a povedal:
„Môj dom je domom modlitby a vy ste z neho urobili peleš lotrov“.
Mt 21,13
Jeho kroky po vstupe do Jeruzalema na Kvetnú nedeľu hneď viedli do chrámu a to, čo tam našiel, Ho rozhodne nepotešilo. Dom modlitby – dom Boží – dom, ktorý nesie meno nášho Boha. Mal som raz ostrejšiu výmenu názorov, či aj konflikt s jednou sestrou z Bratislavy (z charizmatického prostredia), keď mi povedala, že: „Pán Boh neprebýva v domoch s vežičkami!“ To sme sa stretli pred chrámom v Novom Smokovci a toto mi skalopevne tvrdila a vo svojom presvedčení povedala. To ma trochu iste nadnieslo a odpovedal som otázkou: „Mária, máš nejaký meter na meranie Božej prítomnosti, či Jeho neprítomnosti? Ako môžeš niečo také povedať?“ A vieme, že to netvrdí iba ona..
Pán Boh je tak veľký, že Ho nebesá nebies nemôžu obsiahnuť. Tak to vyznával Šalamún – a dodal – o to menej chrám, ktorý som Ti postavil. A ten bol veľkolepý – bola to nádherná katedrála – môžete dohľadať na internete obrázky, ako asi ten chrám aj vyzeral. Boh je tak veľký, že sa nezmestí do ľudskej stavby. Iste – ale Boh má svoj dom, ktorý nesie Jeho sväté meno. Boh je veľmi veľký, ale zároveň aj tak malý, že sa zmestí do tvojho, aj môjho srdca. To je ten tvoj chrám srdca, v ktorom si Ho uchovávaš a opatruješ ako nejakú kvetinku. Staráš sa, zalievaš, aby tá kvetinka celkom nevyschla. Ap. Pavel napísal: „Či neviete, že ste chrám Boží a Ducha Boží prebýva vo vás? Kto kazí chrám Boží, toho skazí Boh, lebo chrám Boží je svätý – a tým ste vy.“ (1 K 3,16) Naše telo je chrámom, do ktorého sa zmestí veľký Boh. Aj náš pozemský murovaný chrám je miestom, kde sa zmestí Boh – Jeho mocné a sväté slovo tam znie. On hovorí k nám skrze svoje sväté slovo. V ňom sa schádzame, v ňom k nám hovorí Boh cez všetko to, čo sa v ňom za tú hodinku udeje. Predspev, piesne, epištola, evanjelium, slovo kázne, možno aj vhodne vybraná antifóna a na záver to mocné Áronovské požehnanie. Pán Boh k nám hovorí tak – cez to všetko, ako k nám nehovorí v našej komôrke na našej osobnej modlitbe. Spoločenstvo má svoj veľký význam – duchovná rodina má svoje miesto stretávania – a vždy sa oplatí prísť. A k tomu, aby sme prišli, netreba ani veľa, stačí prekonať sám seba, svoju komfortnú zónu a zatúžiť po slove Božom, zvestovanom nám v spoločenstve. A nemenej – zatúžiť aj po svojej duchovnej rodine, ktorá sa okolo tohto slova s láskou a s bázňou stretáva. Boh hovorí k nám a my hovoríme s Ním. Vzájomná komunikácia, ktorá nás tak veľmi obohacuje a veľmi veľa nám dáva do nášho každého nového dňa.. A tak sa tešíme na najbližšie stretnutie v tom našom chráme a na našu vzájomnú komunikáciu..