Žráč a pijan vína IV.
Pokračujeme v naše jesennej téme. Prichádzame opäť a nanovo k Zacheovi. Jeho príbeh je nevyčerpateľný. Má mnoho rovín a dimenzií (Lk 19,1-10). Je možné sa k nemu opätovne vracať – a nikdy vás nesklame. Sme teda opäť pri ňom. Nie tak dávno sme sa ním zaoberali (napr. pri téme – Ježiš v strede života). Ježiš sa dostal do stredu jeho života. A tým to všetko začalo, jeho pokánie, ktoré mu nikto nenanútil a ani nepredpísal. Sám a dobrovoľne sa k nemu priznal. Ak oklamal (čo oklamal), tak bude splácať dlhy, niekoľkonásobne, teda aj s úrokmi. S ich vyplácaním nemá žiadne problémy. Dokonca bude vracať štvornásobne. Pri menších sumách, ktoré znásobíte x 4 – je to celkom únosné. Ale dajte si tam väčšie čiastky a hneď vám vyskočia pomerne vysoké cifry. Dosť si toho nahanobil a aj nakradol – to uznáva. Nemá s tým najmenší problém. A veľmi rád sa aj takýmto spôsobom „vysporiada“ so svojou minulosťou colníka. Začína celkom nová etapa a je potrebné urobiť za ňou hrubú čiaru. Jeho pokánie tak urobí a on sa bude môcť posunúť dopredu. Čo nás posunie dopredu – je to osobné pokánie v moci Ducha Svätého. Rámec príbehu myslím veľmi dobre poznáme, – dnes sa však sústredíme na samotnú hostinu, pretože Pán Ježiš Kristus miloval spoločenstvo, priam ho vyhľadával. Ponúkol sa mu sám do jeho domu a povedal mu:
„Zacheus, zostúp rýchlo, lebo v tvojom dome musím dnes zostať. A zostúpil rýchlo a prijal Ho s radosťou.“
Pán chcel mať s ním spoločenstvo priamo v jeho dome, s jeho rodinou a blízkymi. Ako sa asi aj všetci aj ponáhľali do jeho domu. A tam bola radosť, tam bol festival radosti, až im to prudko závidíme. Čo bolo dôvodom k tejto radosti na hostine? Iste, nechýbalo dobré jedlo, aj víno – a k tomu veselý duch a dlho sa tak hostili a radovali zo života. Určite to nebolo len a len to „pozemské“, aj keď aj to patrilo na hostinu, bohatú najmä na radosť..
Nezdá sa vám často, že žijeme v nejakej neradostnej dobe, zdá sa nám, že máme nejaký neradostný život? Samé povinnosti, leto sa skončilo, prišli pracovné mnohé, aj rutinné povinnosti, niekedy máme smolu, inokedy leje, raz je chladno, raz veľmi horúco. Výkyvy počasia tiež nejako ťažko, či ťažšie znášame, ako kedysi predtým. Čakáme na nejaký zázrak, čakáme, čo sa udeje, aby tá radosť už konečne prišla do nášho života. Kladieme si otázku – čo sa musí stať, aby som sa radoval? Čo sa musí stať, aby som sa cítil dobre? Vidíme – samá katastrofa okolo nás. Pribudol ďalší vojnový konflikt v krajine nám srdcu veľmi blízkej. Výsledky volieb v našej krajine na konci septembra niekoho potešili, niekoho menej. Niekto hlasno oslavoval a spieval na balkóne, iní trúchlili. Uvažujeme spoločne – čo je to radosť? Prečo sa radoval Zacheus, prečo bolo toľko radosti v jeho dome? Prišli aj ďalší, možno u Zachea to bolo nejako tak, ako to predtým vyzeralo v dome Matúšovom (Mk 2,13-22), keď ho Pán Ježiš pozval za učeníka za colnici – teda priamo na jeho pracovisku?
Čo je to radosť – napr. z hľadiska psychológie? Pozrime sa na to bližšie – aká by mohla byť na túto otázku odpoveď? Asi aj takáto – je to naša odpoveď na niečo, čo príde „zvonka“.. Je to naša odpoveď na podnet „zvonka“, ktorý je mimo nás. Áno, súhlasíme, je to tak. Je to vždy len a len naša odpoveď. Ale závisí to na našich prioritách – niekto má radosť z výhry milióna, niekto z pobytu v prírode, v horách. Niekto z jesenných farieb, z prechádzky po šuchotajúcom lístí. Môže to byť radosť z chutného jedla, či pohľad na naše majestátne Vysoké Tatry. A práve nedostatok takýchto zážitkov, či podnetov zvonka môže priniesť depresiu. Meditujeme, čo teda je potrebné k pravej radosti – čo musíme všetko splniť, aké podmienky, aby sme zažili pravú radosť zo života? Ako prežíval radosť Boží syn Pán Ježiš Kristus? Aj On musel splniť nejaké podmienky? Ako sa On radoval napríklad na spomínanej svadbe v Káne, ako sa radoval v dome Zacheovom a pri iných príležitostiach. V písme, teda v Novej zmluve čítame , že sa „rozveselil sa v Duchu Svätom (Lk 10,21-24) a povedal: „Chválim ťa Otče, že si toto skryl pred múdrymi a zjavil nemluvňatám..“ Bez Ducha Svätého to nepôjde. Bez Ducha Svätého sa to ani nedá. Ak si čítame o ovocí Ducha Svätého (G 5,22-23), tak hneď po láske je na druhom mieste spomínaná radosť.
Stále to máme v sebe, že čakáme na radosť, kto nám ju urobí. ? Niečo, čo príde zvonku.. Ale uvažujme aj takto – nemá to byť práve naopak? Urobiť niekomu radosť! Sme ľuďmi dobrej zvesti, evanjelium znamená radostná správa – a vidno to na nás? Úsmev na našej tvári? „Úsmev je šťastie, ktoré nájdete priamo pod nosom.“ (T. Wilson) Od známej českej herečky Heleny Růžičkovej pochádza tento brilantný citát: „Nezabudni na úsmev, je to svetlo, ktoré pri pohľade do očí prezradí, či je srdce doma.“ Je naše srdce naozaj doma? Ponúkam vám skutočný príbeh o úsmeve v čínskom obchode. Ten spomínal jeden cestovateľ, ktorý videl v jednom veľkom obchodnom dome rodinku s malým dieťaťom. Bolo zabalené a overale, noštek mu trčal a tie jeho šikmé tmavé oči vnímal okolitý „šikmý“ svet. On sa na nich usmial – veľmi sa mu to páčilo a ten pohľad si vychutnal. Venoval im milý úsmev. To bolo všetko – takýchto situácii môžete zažiť mnoho. Počas dňa až na druhú, či až na tretiu. Tento príbeh však má aj svoje pokračovanie a onen cestovateľ to spomínal tlmočníkovi, že keď bol už vonku na ulici, tak niekto ho potiahol za kabát – bola to tá čínska rodinka, poklonili sa mu – a niečo mu vraveli, čomu on sám vôbec nerozumel. Povedal to tlmočníkovi a on dal jasné vysvetlenie – tá rodinka prišla spätne sa vám poďakovať za úsmev, ktorý ste im venoval v obchodnom dome. Nie je to úžasné?! Je krásne urobiť radosť niekomu vedome, cielene, ale ešte krajšie a hodnotnejšie, keď to urobíme nevedome. A potom má človek z toho radosť celý deň – a to je pomerne dlhá doba – či nie? A nezabúdajme, že čo človek rozsieva, to bude aj žať (G 6,7).
Podľa Biblie radosť nie je emócia, ale vlastnosť – a tá vyviera priamo z Boha. Ponúkam niekoľko biblických veršov, ktoré sú pozvaním k radosti. Tak napr. 16-sty žalm v závere konštatuje: „..pred Tvojou tvárou je sýtosť radosti a v Tvojej pravici je večná blaženosť..“ V liste Rímskym čítame:
„Boh nádeje, nech vás naplní všetkou radosťou, aby ste sa mocou ducha svätého vždy rozhojňovali v nádeji.“
Rim 15, 13
V 1. Petrovom čítame: „Nevideli ste Ho a milujete Ho, ani teraz Ho nevidíte a veríte v Neho a radujete sa nevýslovnou radosťou plnou slávy, dosahujúc cieľ svojej viery – spasenie duší.“ (1,8.9) Keď končíme naše služby Božie, tak počujeme pravidelne výzvu: „..s radostným srdcom.“ Sestra Majka mi po službách božích v nedeľu v Novom Smokovci poslala veršík na doplnenie do zbierky mnohých citátov o radosti: „Radostné srdce je dobrým liekom, ale zronený duch vysušuje kosti.“ (Pr 17,22) Dokonca až takto to prežíval autor týchto slov, ktorým mohol byť sám kráľ Šalamún.
A mám veľmi rád príbeh, v ktorom sa spomína eunuch, správa kráľovnej kandáky, po krste Filipom v rieke Jordán, sa vracal domov rozradostnený (Sk 8,26-39). Od pokladov tohto sveta – k pokladom tým duchovným. Takáto radosť nám neraz a často chýba. Boli sme pokrstení – prijali sme tú Božiu milosť. Ak sme v októbri, tak si pripomeňme, že práve Martin Luther v ťažkých chvíľach svojho života si kriedou na stôl písal: „Baptisatus sum“ – som pokrstený, čo znamená, že som teda začlenený do „systému“, do veľkej rodiny Božích detí. Sprítomnime si svoj vlastný krst, ako tí, ktorí cestujú do Izraela, kde počas pobytu pri rieke Jordán sa koná a deje – sprítomneniu krstu. V marci 2009, pri tejto rieke som ho aj ja zažil. Nepamätáme si ho – boli sme malé deti – o to viac si ho potrebujeme sprítomňovať, aby sme mali radostnejší a veselší život. Ako tú radosť prejaviť aj navonok?! Ako k nej prísť, keď ju nemáme v srdci? Ako sa Pán Ježiš radoval v spoločenstve hriešnikov? Aj z toho dôvodu máme túto jesennú tému, ktorá nás môže povzbudiť k radostnejšiemu životu – napriek všetkým nepriaznivým okolnostiam. Podľa Biblie radosť nezávisí od vonkajších okolností, ale od stavu nášho srdca. Nad tým budeme ešte uvažovať ďalej. Na našej tvári by nemal chýbať úsmev na tvári aj v tomto období. Ten je sprievodným javom radosti v srdci a jeho stavu.