Žráč a pijan vína lll.
Pokračujeme v našej téme a konečne prichádzame ku avizovanej téme, ku ktorej sme sa prihlásili už v 1. časti nášho seriálu – svadba v Káne Galilejskej (J 2,1-12). V našom príbehu čítame, že na svadbu pozvali aj Pána Ježiša Krista, Jeho učeníkov, bola tam aj Jeho matka Mária. Na tému pozvania na svadbu máme zaujímavý text v Lukášovom evanjeliu 14,7-11, v ktorom čítame okrem iného: „.. keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto..“ Pána pozvali na svadbu do Kány, šiel tam s ostatnými a je nanajvýš pravdepodobné, že tak urobil – sadol si na celkom posledné miesto – a nie za vrch stola (to len takto mimochodom) To, čo hovoril, tým aj žil a tak sa aj sám správal. U nášho Pána vidíme jednotu Jeho slov a činov! Mária si na svadbe všimla pohyb ľudí v „zákulisí“, ktorý prezrádzal nejaký možno problém. Ten tam aj bol – nedostatok vína! A na to upozornila aj svojho Syna. Ak bola súčasťou rodiny (čo je tiež celkom možné, tak sa to dozvedela prirodzeným spôsobom. Je pravdepodobné, že Jozef už v tom čase nežil, Ježiš bol najstarší v rodine – mal sa nejakým prirodzeným spôsobom postarať o to – a daný problém vyriešiť ku spokojnosti všetkých na svadbe – no najmä rodiny. Klasický výklad rím. katolíckej cirkvi je v tom, že práve Mária je tá, ktorá iniciovala Jeho božskú činnosť. Na prvý pohľad sa to tak môže zdať, ale nie je to tak. Je to veľmi „zjednodušený“ výklad a nejaká „skratka“.. Tak to ani byť nemôže a ani to takto rozhodne nemôže „fungovať.“ My máme na to celkom iný názor – na svadbu nešiel preto, aby tam urobil nejaký div – zrejme ani taký zámer vôbec nemal, veď to aj sám svojej matke povedal: „Ešte neprišla moja hodina.“ Na prvý pohľad ju zahriakol, keď jej povedal: „Žena, čo teba a mňa do toho!“ Čítal som však aj také možnosti výkladu, že to bolo celkom opačne, je to prejav úctivosti a priazne. Takže aj takýto možný pohľad sa nám ponúka.
Svojich učeníkov Pán Ježiš Kristus zobral do veľmi veselej spoločnosti, hneď zakrátko, ako si ich zrejme predtým aj vyvolil. Nebolo však Jeho prvoradou úlohou vyučovať? Uvážte. Veď bol na začiatku svojho verejného účinkovania a toľko práce bolo pred Ním. Práce je tak mnoho a pracovníkov málo: „.. polia sa už zabeleli k žatve..“ – to čítame v Písme na inom mieste, keď sa stretol so ženou samaritánkou pri Jákobovej studni (J 4). Pán Ježiš dobre vedel, že má vymedzený a ohraničený krátky čas – nemal sa práve preto rozbehnúť so všetkou vervou práve do tejto činnosti? Či ako? Veď mal vyhradený ozaj krátky čas. On to dobre vedel – čo by sme napr. robili my na Jeho meiste? Neboli by sme v strese? Pokiaľ si bol vedomý svojho poslania povolania – prečo práve zobral učeníkov na svadbu? Zamýšľame sa nad tým, ako asi sa aj bavil? Či aj tancoval? Aké viedol rozhovory? Akí to boli vtedy novomanželia, ktorí sa sobášili? Nenapadajú aj vás mnohé takého otázky? Mňa určite áno.. A takých otázok mám mnoho.. V tomto príbehu nie je všetko zaznamenané – tak si kladieme aj takéto, aj podobné otázky..
V našom príbehu čítame: pozvali Ho. To je veľmi dôležité. Pozvali Ho a On so sebou berie svojich učeníkov a matku. Nepatrí ešte medzi nejaké miestne celebrity. Bol na začiatku svojho účinkovania. Ešte nebol vôbec populárny. Neočakávali, že by nejaký div vykonal, veď ešte predtým nevykonal práve žiaden. Prečo Ho pozvali? Mohlo ísť o rodinné príbuzenstvo. To nevylučujeme. Prostý a jednoduchý dôvod – mali Ho veľmi radi. V tej Galilei, kde vyrastal – bol obľúbený. Chceli byť s Ježišom. Ľudia sa dobre cítili v Jeho blízkosti. Nepovyšoval sa nad nikoho. Mohol, ale nikdy to nerobil a neurobil. Ten, ktorý bol Svätý sa nevydával za svätejšieho. Poznáme príslovie, ktoré sa u nás dosť často používa v našich slovenských pomeroch, že sú: „pápežskejší, ako sám pápež.“ Pán ježiš Kristus bol Svätý, ale ako človek žijúci na zemi sa nikdy nerobil ešte „svätejší“.. Skôr naopak – robil sa viac „hriešnym, keďže vyhľadával „pochybnú spoločnosť.. A preto dostal hanlivé označenie: „žráč a pijan vína“
Ten, ktorý vedel úplne všetko, Ten, ktorý učinil hviezdy – sa nad ľuďmi nikdy nevyťahoval. Ten, ktorému všetko na Zemi patrí, sa nikdy pomedzi ľudí nepremával, ako namyslený páv a horenos. A mal k tomu iste aj viacero príležitosti. Mohol len tak medzi rečou utrúsiť – a určite by sa toho mnohí chytili: „Mohol by som vám rozprávať o Mojžišovi, o dobe v ktorej žil. Mohol by som vám rozprávať, ako som sa ním stretol na hore.“ Alebo im pomohol povedať: „Chcete , aby som vám niečo povedal o 21. storočí, ako bude život potom vyzerať – o umelej inteligencii, o mobiloch, ipedoch, smatrfónoch.“ Alebo mohol svojím neprajníkom, ktorí Ho ohovárali a nazvali žráčom a pijanom vína povedať: „Nemyslite si, že neviem, čo si práve v tej chvíli myslíte.“ Mohol sa prejaviť ako skvelý intelektuál: „Patrí mi Jupiter a viem, aké sú na ňom podmienky.“ Takto sa Boží Syn nikdy nesprával. Túžil byť čo najbližšie a najtesnejšie k ľuďom. Tak preto tá svadba a prijatie pozvania.. Na uliciach sa zoznamoval s ľudskou mnohou bolesťou. Nepotreboval sa učiť a predsa chodil do školy, aj do synagógy, ktorá bola so školou spojená. Nepotreboval si zarábať peniaze a predsa fyzicky pracoval v dielni so svojim nevlastným otcom Jozefom . Vedel, aké je to žiť v spoločenstve s anjelmi a načúvať nebeskej hudbe – a predsa sa znížil k tomu, aby sa stretával s opovrhovanými ľuďmi na okraji spoločnosti.
Čo Mu to prinieslo? Ľudia Ho milovali, ľudia Ho často vyhľadávali. Našli sa aj takí, ktorí vraveli, že sa rúha, keď Boha nazval svojím Otcom (J 10,29-31). Obvinili ho z „kacírstva“, z čoho všetkého – ale ako ste určite postrehli – nikdy Ho neobvinili z toho, že sa vyťahuje a chvastá. Alebo aj z toho, že je arogantný. Občas povedali, že je radikálny, ale nikdy Ho nepovažovali za uzavretého a neprístupného – za introverta. Naopak – bol extrovert – bol na svadbe, zabával sa, s mnohými sa rozprával a celkom ľudsky aj bavil. A aj takáto myšlienka ma napadne – akú podobu mala Jeho zábava? My často zdôrazňujeme len a len Jeho božskú prirodzenosť, ale oveľa menej hovoríme o tom, aký to bol človek. Tak napr. pri Lazarovom hrobe plakal (J 11), vedel si zobrať bič a vyhnať z chrámu peňazomencov atď atď..
Nikde v Biblii nečítame, že by Ježiš svoje nebeské postavenie bol využil, nebodaj zneužil vo svoj vlastný prospech. Jeho viera ľudí neodpudzovala, ale naopak – priťahovala. Odkiaľ sme teda vzali tú predstavu, že kresťan musí byť vážny človek – že by sme museli byť v zmýšľaní a uvažovaní ťažkopádni? Nešiel Pán Ježiš na svadbu, aby sa fakt zabavil a rozveselil? Nepotreboval to? Uvedomme si, čo mal za sebou – bol na púšti 40 dní. Bol možno aj vyhladovaný. Po celý čas odrážal útoky diabla. To Ho v mnohom vyčerpalo. Chcel byť s obyčajnými ľuďmi (bez po-volebnej reklamy). Teraz toto pozvanie na svadbu mu prišlo veľmi vhod. Chutné jedlo, príjemní ľudia – to predsa znie tak dobre. Nešiel tam so zámerom premeniť vodu na víno – to bola skôr láskavá pozornosť, ktorú preukázal svojim priateľom a známy, či aj rodine. A asi ani pravdepodobne nepomýšľal na to, že všetkým tam ukáže, akú má moc. Správca svadby, či starosta do poslednej chvíle nevedel do poslednej chvíle , čo Ježiš urobí. Tiež tam nemal v pláne kázať – a aj mohol. Nemáme však zmienku o tom, aby tam predniesol nejakú reč či nejaký pozdrav pre novomanželov.
Zostáva len a len jeden dôvod – išiel tam na to, aby sa potešil s ľuďmi, pretože mal ľudí veľmi rád. A možno aj chutné jedlo – preto ten žráč.. A mal rád víno – o ktoré sa aj sám na svadbe nakoniec postaral. Tak preto ten pijan.. A možno chcel vytancovať nevestu. Veď On pre nás pripravuje nebeskú svadbu a nechcel sa inšpirovať aj tou našou pozemskou ľudskou? Napadá ma toho veľmi veľa. Pomohol mi aj môj obľúbený autor Max Lucado svojimi postrehmi. Niečo inovatívne – nie žeby Ježiš sedel niekde na svadbe a bol po celý čas veľmi vážny. Tak uvažujme, ako my dnes prejavujeme svoju kresťanskú radosť ? A či ju prejavujeme?