Verila v málo, dostala veľa
Príbeh o vzkriesení Jairovej dcéry je veľmi pozoruhodný. Majú ho všetci traja synoptici (pre porovnanie – Mt 9, 18-26 a Lk 8, 40-56). V Markovom evanjeliu, ktoré je najkratšie, má svoju ale najdlhšiu a najpodrobnejšiu verziu (Mk 5, 21-43). V tomto príbehu je vsuvka, ktorú majú všetci synoptici. Je to predovšetkým evanjelista Marek, ktorý začína rozprávať príbeh, potom prejde na inú tému a neskôr sa vráti k tej pôvodnej. U Marka je to pomerne bežné. V tomto evanjeliu je takýchto „sendvič“ príbehov 12 a tento je štvrtý v poradí. Rámcovanie príbehu je známe, dovoľte len v stručnosti. Za Ježišom prichádza Jairos, predstavený synagógy. Napriek všetkému sa odváži prísť za Ním, pretože má doma veľmi nemocnú dcéru. Jej meno nevieme, tak ju menujeme len po jej otcovi – Jairova dcéra. Okolo Pána Ježiša je tlačenica, dav ľudí sa tlačí a tu zrazu pristúpi žena, ktorá sa len tak „okrajovo“ dotkne lemu Jeho plášťa. A tej dotyk je uzdravujúci, je to dotyk viery. Z Pána vyjde sila, On to hneď pocíti. Tak sa Ho v tejto chvíli nedotýkal nik iný. Práve na túto ženu sa viac menej chceme zamerať, pretože roky sme ju „obchádzali“, nakoľko jej mocný príbeh je „iba“ vsuvkou do príbehu o vzkriesení Jairovej dcéry. Keď sme tak robili, tak neprávom! Dlžíme jej veľa (cítim to osobne), túžim splatiť dlh, ktorý voči nej my všetci máme. Príbeh tejto ženy je veľmi oslovujúci. A priam strhujúci.
Táto žena trpí krvotokom už plných 12 – rokov. Veľa minula na mnohých lekárov, nič jej nepomohli, bolo jej stále horšie a horšie. Bola vylúčená zo spoločenstva, ako nečistá žena nemohla prichádzať na bohoslužby. Musela žiť v nejakom gete, ako napr. malomocní. Nevzdala sa ani po tak dlhom čase, nerezignovala. Verila, že keď len tak „okrajovo“ sa dotkne, to jej úplne postačí. Verila v málo, ale verila veľa! Aby ste mi rozumeli – neverila málo, ale v málo – v zmysle, že sa nemusí dotknúť ani Ježišovho tela (čo v tlačenici mohla ešte viac využiť). Rozhodne to nebol jej zúfalý čin, ktorý vykonala. 12 – rokov čakala, až sa dočkala. Je to veľa, či málo? Tých 12 – rokov je v texte pozoruhodných! 12 – rokov mala dievčina, ktorú Pán Ježiš vzkriesil z mŕtvych, 12 – rokov trpela žena na krvotok. A 12 je číslo Izraela – podľa 12 kmeňov Izraela. Tých 12 je tu viacero – je to ako červená niť, ktorá sa stiahne celým príbehom aj v skrytosti, aj v tých priamo dvoch pomenovaných a priamo označených 12-stok! Oplatí sa čakať v tej Božej škole, aj keď netrpezlivosti v každom z nás je pomerne dosť. Všetko má svoj čas. A ten čas príde raz aj nám. Prišiel aj pre tú ženu. Je pre nás príkladom, ako prekonávať prekážky, ktoré sa nám kladú na ceste za Ježišom. Svet nás v tom nebude podporovať. Naopak – svet nás chce odradiť a paralyzovať, keď neraz povie – Boh na teba zabudol, nestará sa o teba – čas strávený s Ním je úplne zbytočný. Môžeš ho lepšie ešte inak využiť! Božie slovo nás však motivuje – nevzdávaj sa, zabojuj ešte. Možno tentoraz to vyjde! Ako oná žena. Na ceste bližšie k Ježišovi musela vykonať dva dôležité kroky – odignorovať zákon a predrieť sa cez dav bližšie k Ježišovi, viac do Jeho blízkosti a len „okrajovo“ sa dotknúť „len“ Jeho plášťa.
Mojžišov zákon ju na dlhé roky vylúčil zo spoločenstva – nemohla vôbec nič. Jej intímny problém jej dal poriadne zabrať. Žila s ním dlhé roky. Ale nie až do smrti. Bola to ozajstná pliaga. Krv znamená život, ale keď vyteká z tela – znamená takmer zánik života. Veľmi sa podobá Zacheovi, ktorý sa vyšplhal na divý figovník, takto prekonal sám seba (Lk 19,1-10). Bol vynaliezavý, inovatívny – povedali by sme dnešnou rečou. A aj ona sa v takomto móde priam predrala za Ježišom. Chcela byť len tak inkognito, taká nenápadná, stratená v dave. Veď nikto si nič nevšimne, ako sa Ho dotknem. Stačí len Jeho plášťa, len okraja a lemu. Zostanem v utajení, nikto sa o ničom nedozvie. Ale nie je to tak celkom. Ona sa Ho dotkla inak, ako sa ho dotkli tí všetci ostatní v onej tlačenici. To bol dotyk viery, iný, ako u tých všetkých ostatných. Učeníci Mu to vravia: „Čo sa čuduješ – veď je tu tlačenica!“ Aj iní sa „tlačili“, ale ona sa dotkla inak, dotkla sa dotykom viery – a ten je predsa iný. Pán Ježiš to musel v tej chvíli prudko pocítiť. Nie je dotyk ako dotyk. A potom to prišlo, v tej chvíli prameň krvi vyschol v jej živote.. Tak aj my sa dotýkame Pána svojou vierou. Hovoríme o dotykoch viery. Pán sa nás dotýka svojím svätým slovom, my sa Ho dotýkame vierou. Jeho sila prúdi do nás. Často to zistíme, že z chrámu odchádzame iní, ako sme do neho prišli. Čo to je za div, za zázrak?! A tak by to vlastne malo stále fungovať. Odchádzame iní, ako sme prišli, vyzbrojení novou silou do ďalšieho týždňa. Nielen v chráme, ale aj doma vo svojej komôrke. Novou silou nás nabíja aj modlitba – to je Božia sila v našej slabosti a krehkosti. Nejaký autor aj takto priamo podal definíciu modlitby. Sami si ozaj neporadíme, sami si ozaj nevystačíme. Potrebujeme sa Ho čím častejšie (aj modlitebne) dotýkať, čím častejšie naberať silu od Neho do všetkého tohto, čo je pred nami. Dotyky viery, ktoré sú až natoľko dôležité! Tá žena verila naozaj v málo, ale dostala veľmi veľa. Uzdravenie prišlo – nie samo od seba. Bolo to darované darom z neba, ale ako sa ona do toho vložila – jej podiel dotykov viery. Ak si všimneme pri čítaní evanjelií, ľudia sa s Ježišom stretávali hlavne vo svojej chorobe a v hriechu – práve choroba a hriech sú miestami, kedy môžeme stretnúť Boha, tak ako i táto žena trpiaca na krvotok. Choroba je časom, kedy sa učíme trpezlivosti, pokore môže byť pre nás časom, kedy sa stretneme s Kristom a On nás môže uzdraviť. Možno nezažijeme hneď uzdravenie na tele, ale určite zažijeme uzdravenie na duši, lebo každé stretnutie s Kristom prináša uzdravenie a nádej. Práve choroba môže byť pre nás časom, kedy môže rásť naša viera a hlavne dôvera k Bohu. Práve o tom mi po službách Božích v Novom Smokovci povedala sestra Katka, ktorá mi trochu aj vyrazila dych slovom: „Brat farár, ja som zažila niečo veľmi podobné!“ A bola veľmi ochotná vydať o tom aj svedectvo. Tak sme sa dohodli, že najbližšie, ak Pán dá..
V našom dlhšom príbehu Pán povedal už mŕtvej Jairovej dcére: „Talitha kumi – dievčatko, hovorím Ti vstaň.“ Pán hovorí k mŕtvej, ozaj iba On môže. Ak dievčina symbolizuje dcéru Sion, ktorá duchovne zomrela, tak ju následne kriesi. A potom kázal dať jej jesť, aby zmocnela. Potrebujeme duchovný výživný pokrm na duchovné zmocnenie. Veľa inotaja je v tomto príbehu. Čím viac sa ponáram, tým viac poznávam. Rád a vďačne spomínam na môjho konfirmanda Michala – na skúške pred konfirmáciou v Novom Smokovci si pomýlil slovo „Talitha“ s kalikou. Povedal: „Kalika kumi!“ Vtedy to bolo veľmi úsmevné. A pomerne často ho citujem. Nie je to zvláštne pomýlenie? Nie je cirkev už kalika? Najmä po pandémii kovidu, aj teraz, keď vnútorné problémy nás ešte viac oslabujú. Nie je cirkev ako kalika (prepáčte za to prirovnanie), ktorá potrebuje povstať? Nepotrebuje skutočné duchovné vzkriesenie? Nie, nie! Cirkev nie je kalika! Zdanie klame! A často zdanie klame. Cirkev nie je postavená na nás. Cirkev stojí na Kristu, ako na pevnej Skale! (Mt 16,13-20)
Žena zo zástupu Ježišovi povedala celú pravdu. Nič nezamlčala, nič polovičné. Povedala všetko tak, ako bolo (u Lukáša – pred všetkými ľuďmi) . Iba Marek pridáva – celú pravdu. Prečo? Aký má dôvod? Úplne všetko – až sa Pán zdržal, pokiaľ mu povedala úplne všetko – a oná dievčina medzičasom zomrela. Ale nebolo to zdržanie (ako pri Lazarovej smrti). Bol to zámer! Celá pravda! V jednej prednáške odznelo:
„Pravda má vždy viac rovín a čím je hlbšia pravda, tým viac rovín má.“
Stále nad tým meditujem.. Aké je to slovné spojenie – celá pravda? Aká je celá pravda napr. o mne, o tebe, o svete, v ktorej žijeme. Celá pravda o našej cirkvi? Celá pravda! Nie polovičná! A zo skúsenosti vieme, že polovičná pravda sa neraz vydáva za celú pravdu. 100x opakovaná lož sa dokonca stáva pravdou. Isté polopravdy sa stále opakujú a ľudia im už celkom uverili. Potrebujeme Pánovi vždy povedať celú pravdu. Veď nás najlepšie pozná, pred Ním nič nezatajíme. Byť cele úprimní voči Pánovi. Potrebujeme Pána milovať celým srdcom, dušou, silou a mysľou (Mt 22,34-38). Dlho som nerozumel záveru tohto príbehu vzkriesenia, – Pán Ježiš povedal, aby jej dali jesť, aby zmocnela. Iste aj fyzicky, ale teraz tomu ešte viac rozumiem. Potrebujeme všetci duchovne zmocnieť v celej Kristovej pravde. Biblia je celá Božia pravda. Utvrdzovať sa v nej vždy znova a znova, aby vietor učenia s nami nehádzal sem a tam (Ef 4,14). Máme Bibliu, vieme čítať, pár generácii dozadu to ešte všetci nevedeli. Videli iba ilustrácie na freskách v našich krásnych, aj gemerských kostoloch. Máme doma Bibliu. Je v nej celá Božia pravda – komplet – k nášmu duchovnému uzdraveniu a vzkrieseniu. Tak po nej siahnite a siahnime – čím častejšie , tým lepšie pre nás pre všetkých.