Rámec života III.

Posolstvo troch posledných  nedieľ po Veľkej noci rámcuje náš život. To, aké dôležité posolstvo ich napĺňa, to dáva hodnotu nášmu životu. To, čo dáva hodnotu nášmu každodennému životu, to ho zároveň aj rámcuje. Jubilate, Cantate, Rogate  –  plesať, spievať, modliť sa. To je to troje. Ako to čítame v závere Hymny lásky:

„Zostáva nám to  troje – viera, nádej, láska, ale najväčšia z nich je láska.“ 

1 K 13,13

Láska rámcuje náš život nadovšetko. Láska k Pánu Bohu a duchovným hodnotám nás vedie, k plesaniu, spievaniu, k modlitbe. To, čo rámcuje náš život – nájdeme ešte aj na inom mieste Biblie: „Stále sa radujte, neprestajne sa modlitbe, za všetko ďakujte, lebo je  to vôľa nášho Otca nebeského.“  (1 Tes 5,16 -18) Aj o týchto slovách a „troch výzvach“ by sa dalo napísať, že ohraničujú náš život v každom našom novom dni.  Náš miniseriál zakončime tým, čo do tretice  rámcuje náš život – dnes modlitbou. Urobíme tak podľa témy poslednej nedele po Veľkej noci –  pred Vstúpením Pána Ježiša na nebesá. K tomu tak trochu netradične a inovatívne  som si vybral známy text príbehu prvého divu Pána Ježiša na svadbe v Káne Galilejskej (J 2,1-11). Ľudia v Starej zmluve  sa teda ozaj vedeli zabávať. Svadba netrvala iba jeden deň, ale celý týždeň, teda 7 dní.. Očakávalo sa, že práve tak dlho vydrží jedlo a pitie. Mária si robila starosti, možno bola niekde v „zákulisí“  –  dozvedela sa, že hostiteľom došlo akosi rýchlo víno. Pravdepodobne išlo o niekoho z jej rodiny – tak musela zasiahnuť. Uvažovala asi aj týmto spôsobom – zostanú v hanbe na 100 rokov – a tie  klebety, ktoré sa potom budú šíriť takmer kozmickou rýchlosťou. Zasiahla!  Nevieme, ako sa to stalo, že na začiatku svadby (alebo v jej priebehu)  sa im  víno už minulo. Neurobili   si potrebné zásoby, nepripravili sa? Netušíme, z akého dôvodu bola tá rýchla spotreba, vieme však, akým pričinením a Koho zásluhou sa ku vínu dostali! A nie ku hocijakému!  Mária o probléme jednoducho povedala Ježišovi. Jemu sa to spočiatku zdalo dosť neprimerané – a aj váhal, či im má pomôcť. Hodnotíme to na základe slova, ktoré jej povedal: „Žena, čo teba a mňa do toho. Ešte neprišla moja hodina.“ Cítime, ako povedal: Je to predsa ich vec, to  oni robia svadbu. Vzápätí si však akoby  uvedomil, že je to skvelá príležitosť zasiahnuť. Vzápätí prišiel pokyn „zhora“ a prišla Jeho chvíľa a Jeho hodina.. Mária povedala sluhom, aby všetko tak urobili, ako im Ježiš povie, či aj prikáže.  A sám Pán Ježiš, stojac na začiatku svojho verejného účinkovania sa „dal do práce.“  Nablízku bolo  šesť kamenných nádob, ktoré židia používali na očisťovanie a rituálne umývanie.. A tie sa k tomu veľmi dobre hodili.. 

     Keby som ja bol na svadbe, tak by som asi Márii povedal: „Takou maličkosťou obťažovať Pána? To určite nie“  Márii by sme asi povedali, alebo by sme si to určite pomysleli – Ježiš predsa neprišiel, aby sa zaoberal našimi bežnými každodennými záležitosťami a starosťami. Možno by sme sa v takej chvíli podobali práve na Jeho učeníkov.  Tí kedysi  odháňali deti od Neho, ktoré boli považované za menejcenné práve v tej dobe. Je možné, že si mysleli: „Ježiš sa predsa nebude zaoberať deťmi!“ My by sme si na svadbe pomysleli: „Ježiš predsa nebude riešiť nedostatok vína na svadbe!   Veď On predsa má vznešenejšie poslanie, ako venovať sa deťom, či riešiť problém nedostatku vína na svadbe..“  To ich sám napomenul tými známymi slovami:

„Dovoľte dietkam prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo Božie.. Veru vám hovorím: kto neprijme kráľovstvo Božie  ako dieťa, nikdy nevojde do neho..“  

Mk 10,13-16

Ježiš a deti. Krásny obraz známy z mnohých spracovaní.  Ježiš a naše všedné starosti. Ježiš a víno. Ježiš na svadbe v Káne  – obraz známy od mnohých maliarov klasikov.  Niekedy by sme si možno aj  pomyslel:  veď náš Pán  sám si musí „šetriť sily“ napr.  na kriesenie, pomáhanie, uzdravovanie a vyučovanie atď atď .. Ako dobre, že sme na tej svadbe neboli a také slová nepovedali.. Možno by sme to svojím uvažovaním a následným počínaním aj pokazili.. 

   Tento príbeh nám veľmi jasne ukazuje, že pre nášho Pána žiadne naše modlitby nie sú nikdy primalé. Stane sa nám, možno aj pomerne často, že sa chceme za niečo konkrétne modliť, uvedomíme si vzápätí, či Pánu Bohu môže záležať na takomto detaile v našom živote?!  Vtedy si spomeňme na známy príbeh na svadbe v Káne Galilejskej. A potom všetko z nás opadne.. Žalmista Dávid celkom na záver vyznáva: „Požehnaný Boh, ktorý neodmietol moju modlitbu a neodňal mi svoju milosť.“ (66,20) Nevieme za čo konkrétne prosil a modlil sa, ale jeho osobná skúsenosť je tá, že Boh jeho modlitbu neodmietol. Pán Ježiš v Káne  spočiatku aj váhal. Svojej matke odpovedal príkro: „Žena, čo teba a mňa do toho?“ Potom akoby si to rozmyslel a dal sa do práce. Začal konať, začal pracovať. Videl vhodnú príležitosť zasiahnuť, prišla Jeho chvíľa od nebeského Otca. Práve evanjelista Ján zaznamenal Ježišove slová: „Môj Otec pracuje až dosiaľ, aj ja pracujem.“  (J 5,17) A potom prišiel až „nadbytok“ požehnania – do tých šiestich kamenných nádob.  Každá bola na dve alebo tri miery (80-120 litrov), do ktorých  prišlo až 720 litrov kvalitného Božieho nového vína. Kvalitatívne na vysokej úrovni než to, čo pili hostia na svadbe predtým.  A ap. Pavel, keď končí modlitbu za cirkevný zbor v Efeze, tak dodáva to veľmi dôležité: „Tomu však, ktorý môže nad toto všetko učiniť oveľa viac, ako my prosíme, alebo rozumieme, a to podľa moci, ktorá v nás pôsobí..“  (Ef 3,20) Nezabudnime na tú šifru a heslo  –  Ef 3,20 pri všetkých našich modlitbách a chválach.   Je aj také okrídlené slovenské príslovie: „Keď je núdza najväčšia, pomoc Božia je najbližšia.“  To zažili na svadbe v Káne v priamom takmer prenose. Ešte že pozvali  na svadbu aj Pána Ježiša. Viete, si predstaviť tú situáciu a dôsledky, keby Ho neboli pozvali. A sme opäť pri vete, ktorá je „okrídlená“ už aj medzi nami: „Pozvanie je vážna vec.“  (Ján Grešo) 

     V tomto príbehu čítame teda o tom, že na Pána sa môžeme obrátiť s čímkoľvek, čo nás postihne a prekvapí, čo nás nečakane  zaskočí. Na Pána sa môžeme obrátiť v akejkoľvek núdzi a nedostatku.  A toho nedostatku je pomerne dosť aj medzi nami, v našej spoločnosti. Čo konkrétne? Tak napr. nedostatok kultúry v našej krajine, nedostatok mentálneho zdravia a uvažovania, nejakého zdravého gazdovského rozumu. Je tu aj akútny nedostatok pokoja, lásky a porozumenia. Je tu deficit odpustenia. Nedostatok tolerancie a aj trpezlivosti.. Máme málo lásky aj v cirkvi medzi sebou.. Máme málo lásky v rodinách, aj v manželstvách. Aj láska sa vytratí z manželstva, ako bublinky zo šampanského. Vyšumí. Kde sa to všetko stratí? Už sú mnohé páry rozvedené, ktoré som aj ja sám sobášil.. A je to pre mňa dosť bolestivé.  Kde sa to všetko podelo? Aký máme ešte nedostatok? Zoznam je pomerne dlhý. Mária nás učí – obráť sa na Ježiša! Mária nás učí – volaj na Ježiša!  Aj to, čo sa Ti bude zdať ako veľmi malicherné, povedz to Ježišovi. Neváhaj! Boh neodmietne Tvoju modlitbu, pokiaľ vychádza z Tvojho  úprimného srdca. Pre Neho žiadna modlitba nie je určite primalá, ani zanedbateľná, aby si ju nevšimol a nepočul ju.. 

   Rogate – volaj! Modli sa. Buď aktívny. V cirkvi nebuďme len nedeľní poslucháči slova, ale aj jeho plnitelia. Počas nedele Rogate ma zasiahlo slovo z jej epištoly – keď sme iba poslucháči, tak sa podobáme mužovi, ktorý si v zrkadle pozeral svoj obličaj, svoju tvár, odišiel od zrkadla a ihneď zabudol, aký je. (Jk 1,22-27) To až takto je možné, zabudnúť na svoj výzor?  Áno, tak šokujúce je to slovo – ak sme iba poslucháči.. Evanjelium tejto nedele nás povzbudzuje, keď nám sám Boží Syn tlmočí: „Keď budete prosiť Otca o niečo, dá vám to mojom mene. Proste a vezmete, aby vaša radosť bola úplná.“ (J 16,24). A na záver by sa hodil citát a osobne vyznanie, čo sa týka modlitby.  Je tu od bývalého ateistu, ktorý sa stal kresťanom:

„Keď sa nemodlím, bývam ľahostajný a chorý.. Keď sa modlím, získavam nerušený pokoj. A nemôžem prestať. Nikdy sa nesmiem prestať modliť.. Keď sa prestanem modliť, bolí to.“ 

Thomas Merton