Ježiš v strede života
Veľká noc sa skončila, veľkonočné obdobie stále trvá – až do Pánovho vstúpenia. Ďakujeme za požehnanie, ktoré sme počas nej od Vzkrieseného Pána prijali a nanovo opakovane prijímame. Je to to najradostnejšie obdobie v rámci života v cirkevnom roku. Niet radostnejšieho v rámci celého liturgického roka. Pán Ježiš Kristus opakovane prichádzal medzi svojich. Dokazoval im, že je živý, vzkriesený, reálny a súčasný Pán. Tak to napísal ap. Pavel:
„Lebo vieme, Kristus, ktorý vstal zmŕtvych, viac neumiera a smrť už viac nepanuje nad Ním.“
R 6,9
V Novej zmluve, vo všetkých štyroch evanjeliách nie sú opísané všetky stretnutia so Vzkrieseným. Určite ich bolo mnoho. Čo všetko sa dá stihnúť počas 40 dní! Sú však zaznamenané iba niektoré, tak to potvrdzuje aj záver Jánovho evanjelia (J 21,25.26). Nie sú tam všetky stretnutia s učeníkmi, nie sú tam všetky Jeho reči, divy, zázraky, vyučovania. V Biblii nie je všetko, ale je tam všetko o Božej láske. Do Biblie by sa všetko nezmestilo, ale pre naše povzbudenie a posilnenie vo viere je tam všetko o Božej láske. Pozrime sa na niektoré stretnutia, ako k našej novej téme. Nazveme ju: „Ježiš v strede nášho života“ a to podľa nášho prvého príbehu v rámci našej série.
Pán Ježiš prišiel do stredu, prišiel medzi ustráchaných učeníkov, ktorí sa dokonca so strachu pred židmi možno aj zamkli. V tom známom príbehu čítame najmä o zatvorených dverách (J 20,19-23). A je celkom možné, že sa aj zamkli. Boli uzavretí od okolitého sveta. Sami sa izolovali od „zlého sveta“, ktorý im ukrižoval ich milovaného Pána. Pán Ježiš je už ale vzkriesený, už nepatrí do ríše mŕtvych. Je nedeľa večer, prvý deň po sobote – hrob je prázdny, ale oni ešte o tom vôbec nevedia. Koľko je takých situácii aj v našom živote, že sa umárame ťažkosťami a robíme si zbytočné starosti. Ako tie ženy idúce ku hrobu – celú cestu riešia, kto im odvalí kameň od otvoru hrobu a – keď prídu ku hrobu, kameň je už odvalený (Mk 16,1-8). A aby Marek čiastočne ospravedlnil ich obavy v texte poznamenáva, že kameň bol veľmi veľký. Mám takú milú skúsenosť z Veľkej noci spred niekoľkých rokov. Mal som túto tému: „zbytočné starosti“.. Pri východe z chrámu v Tatranskej Lomnici na 1. slávnosť veľkonočnú mi jedna sestra v spätnej väzbe povedala:
„Brat farár, dnes ste kázali o mne.. To ja som tá, čo si v živote robí často tie zbytočné starosti!“
Ona sa v tom vtedy našla, nájdeme sa aj my dnes v tom, že posolstvo Veľkej noci je o nás a pre nás? Je z nášho života a namierené aj do nášho života. To sme my – ako tie ženy – idúce ku hrobu. To sme my – ako aj tí učeníci – chvejúci sa od strachu pred zlým svetom. Pán Ježiš žije – a my sme na to akosi „pozabudli“.. Pripomína mi to aj tú udalosť, ako Jákob uteká pred svojím bratom Ézavom, po noci sa ráno prebudí v Bételi a povie: „Naozaj Hospodin je na tomto mieste a ja som o tom nevedel.“ (1 M 28,16) Kde všade je Hospodin a my o tom vôbec nevieme, alebo ani netušíme.
Pán Ježiš svojich učeníkov pozdravil tým svojim jedinečným pozdravom: „Pokoj Vám!“ A pre istotu to zopakoval ešte raz. Je to pozdrav pokoja „na druhú.“ Nikdy to tak neprecítili, ako práve vtedy, v nedeľu večer. Nevieme, či niekedy aj predtým použil Ježiš tento pozdrav. Pravdepodobne asi nie, ale o pokoji pred svojou smrťou hovoril v rámci svojich rečí na rozlúčku: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám nermúti srdce a nestrachuje.“ (J 14,27) V tej danej chvíli mal pozdrav pokoja pre nich cenu zlata – ešte umocnený zopakovaním. Nielen že ich takto pozdravil a upokojil – On sám im tento pokoj aj priniesol do ich sŕdc. Boli veľmi ustráchaní, pretože sa obávali židovskej majority, že si prídu aj po nich a že môžu skončiť celkom podobne. Strach ich sprevádzal počas týchto dní. Bol na dennodennom programe dňa ich života. Báli sa – čo im prinesie nový deň, čo im prinesie budúcnosť. Spomeňme si, ako sa aj nás strach zmocňoval po príchode vojny k našim východným susedom.. Ako nás často sprevádzal aj počas minulého režimu. Prežili sme to, boli sme len tam kdesi „opodiaľ“, ako aj ja na sviečkovej manifestácii pred 35-timi rokmi 25. marca 1988. Takto opodiaľ boli aj všetci Ježišovi známi, na Golgotu sa odvážili – ale len z „bezpečnej“ vzdialenosti (Lk 23, 49). Strach – ten má stále svoju silu a moc. Vieme, odkiaľ vietor fúka, keď sa tak často bojíme. A veľmi často sa bojíme. A aj preto je v Biblii výzva: „Nebojte sa!“ zaznamenaná 365x, teda na každý deň v roku. Dnes je častým strachom obava o budúcnosť. Najmä mladí ľudia sú veľmi dezorientovaní.
Myšlienka D. Bonhoeffera, na ktorého sme spomínali aj počas Veľkej noci, úplne vystihuje situáciu učeníkov: „Čím krajšia a bohatšia je spomienka, tým ťažšia je rozlúčka. Ale vďačnosť premení trýzeň srdca na tichú radosť.“ To zažívali učeníci na Veľký piatok. To bola pre nich nezávidenia hodná situácia. Zrútil sa im celkom ich svet. Pán Ježiš im síce predpovedal svoje utrpenie a smrť, ale aj to, že vstane z mŕtvych. Nemali vtedy pre to uši? Či ako? Ak by boli pozorne počúvali, tak do nedeľného ráno by mohli vlastne strihať meter, kedy sa konečne priblíži to nedeľné ráno a On bude živý. No nečakali vzkriesenie. Zabudli na to! Sprevádzalo ich – zúfalstvo, beznádej, bezvýchodiskovosť. Totálna prehra. Myšlienka, ktorú so použil aj na Veľkú noc, môžem citovať opäť aj teraz:
„Veľká noc je ako ľudská cesta. Nikoho z nás na nej neminú: Veľké piatky smútku, veľké soboty nádeje, veľké nedele radosti.“
Dnes pri pohľade do budúcnosti sa ľudí zmocňuje takmer panický strach. Zachytil som informáciu, že naše školy by pre deti potrebovali nový predmet: „Príprava na budúcnosť“.. Sú z nej mnohí zmätení, dezorientovaní, nevedia, kto má pravdu, ku komu sa pridať. Dajte si do vyhľadávača toto heslo a nájdete veľmi zaujímavý článok práve na túto tému. Je to veľmi zaujímavé „pojednanie“ o potrebe prípravy na budúcnosť, pretože mladá generácia nie je príliš optimistická pri pohľade dopredu. Začína, verím seriózna debata na tému: „príprava na budúcnosť“ ako povinný predmet na školách. Naši rodičia a starí rodičia neprežívali také turbulentné časy, ako my teraz. Mali dané istoty, aj keď tie režimy našich predkov boli tiež všelijaké. Spomínam si na jedného nášho člena, ktorý už pred viac, ako 10-15 rokmi vravel: „Pán farár, som rád, že som taký starý, pretože tento svet už nie je pre mňa. “ Doba, v ktorej nebolo toľko konšpiračných teórií a mnohého iného. Dnes sú mnohí – nielen mladí – dezorientovaní, nevedia, komu majú veriť. Čo nás v tejto situácii zorientuje a zachráni? No predsa Kristus v strede! Kristus medzi nami. Nie na periférii. Nie niekde na okraji! Kristus v centre našej pozornosti. Dnes by bolo veľmi riskantné Ho odsunúť a „dať bokom“ – to by sa nám život ešte viac skomplikoval a zamotal. Keď je Kristus v našom strede – tak sa nám zjaví Jeho pravda o nás, o svete, v ktorom žijeme, Jeho pravda o Ňom samom a o Jeho milujúcom Otcovi.
Ježiš v našom strede – uvediem aj konkrétny príklad. Zažil som to nedávno, pri Večeri Pánovej v domove pre seniorov v Tatranskej Polianke. Bol Tichý týždeň a ja som išiel k našim dvom sestrám zo zboru poslúžiť. Pripravoval som si scenár, že najprv pôjdem za jednou, potom za druhou. Myslel som na to, ako by to bolo ideálne, keby sa to dalo zrealizovať naraz. Jedna sestra bola už ležiaca, tá druhá už na vozíku. Po mojom príchode sa začali diať zaujímavé veci. V ten utorok popoludní, po príchode sestru Zuzku (na vozíku) práve sťahovali k sestre Márii. Pre ne samé to bolo veľké prekvapenie. Ale to nebolo všetko – tá samotná Večera Pánova (pre obe naraz) bola tak mocná, že za tých vyše 30 rokov mojej služby som nezažil tak mocnú prítomnosť Pána v našom strede – prítomného medzi nami. Sestra Mária je už vo večnosti, včera bola s ňou rozlúčka. Ak to tak aj ona tak cítila, tak to určite malo zmysel – a bolo to pre ňu veľké posilnenie na ceste v ústrety Pánovi. Bola to chvíľka premenenia, ako pre Pána idúc na ceste v ústrety utrpeniu, keď na vrchu Tábor bolo počuť mocný Boží hlas:
„Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo, Jeho poslúchajte.“
Mt 17,5
Bohu sa veľmi zaľúbilo v nás, byť medzi nami, byť s nami po všetky dni – až do konca sveta (Mt 28,20). Byť s nami v každom našom novom dni života, byť s nami pri Večeri Pánovej, byť nám tak jednoducho prítomný v tých najťaživejších okolnostiach nášho života, ale aj tých ostatných. S ponukou Jeho pokoja pre naše srdcia. S tým zároveň, že naplnení týmto Božím pokojom (Ef 4,7) sa staneme my sami zdrojom pokoja pre naše okolie.