Tretia adventná pieseň
Kňaz Zachariáš po 9. mesiacoch konečne prehovoril. Jazyk sa mu rozviazal. A…čo ako prvé povedal pod svojej dlhej odmlke? Čo by ste ako prvé povedali vy? Čo by z nás a aj z vás vytrysklo? Ako napr. pre porovnanie – v istých pravidelných intervaloch vytryskne gejzír v Herľanoch. Toľko toho chcel povedať svojej manželke Alžbete počas celého jej tehotenstva.. Tak dlho jej ale nemohol povedať žiadne dobré a povzbudivé slovo. Mohol ho iba napísať na tabuľku tak, ako neskôr, po narodení svojho syna Jána na tabuľku napísal jeho meno (Lk 1, 57-66). Všetci sa tomu veľmi čudovali, aj keď meno Ján sa vôbec nevyskytovalo v ich rodine – ani na jednej, ani na druhej strane. Čo by ste ako prvé povedali vy po takom dlhom čakaní a mlčaní? Je veľmi zaujímavé, že trvalo ohraničene – iba deväť mesiacov. . Krátko, či dlho? Aj to prvé, aj to druhé.. Svoju nevieru o príchode a narodení svojho syna určite potom aj oľutoval. Ponoril sa do ticha a dlhého mlčania. To bol jeho skvelý a originálny „advent“ v čakaní na príchod jeho dlho vytúženého potomka. Aj v ňom, v hĺbke jeho duše sa určite niečo pozoruhodné „počalo“. Čím všetkým prešiel počas svojho mlčania, môžeme iba domýšľať.. Určite aj tá doba 9. mesiacov má istú výpovednú hodnotu, ako aj čas trvania celého tehotenstva. Čoho všetkého sa stali tí dvaja v pokročilom veku účastnými?! Ako ich Pán Boh v jeseni života prekvapil, či priamo až zaskočil? Ako Pán Boh na nich rozhodne nezabudol. Ani na ich mnohé a mnohé modlitby. A ako ich navštívil cez svojho posla Gabriela.
Podotýkame, po dlhom čase Božieho mlčania. Zachariáš musel mlčať iba deväť mesiacov. Boh neprehovoril k svojmu ľudu oveľa dlhšie. Tušíte, asi po akom až dlhom Boh prelomil svoje mlčanie? Tipnite si, pokiaľ by ste mohli mať nejaký odhad. Bolo to po dobe – približne 400 rokov. Pán Boh tak dlho mlčal. Doby Božieho mlčania Boží ľud prežíval veľmi ťažko. Áno, boli aj také časy. Ľud duchovne hladoval a strádal. Počas dlhého obdobia nepovstal žiaden prorok s aktuálnym posolstvom k Izraelu. Z viery sa pravdepodobne možno stala tradícia. Kedy nás už Boh konečne navštívi? Kedy naplní všetky svoje sľuby? Tak asi to bolo a aj vyzeralo na začiatku nášho letopočtu. Všetko má svoj ale čas, píše múdry Kazateľ (3,1). To sa vzťahuje aj na to, keď Pán Boh mlčí. Práve v 3. kapitole sa konštatuje, že je čas mlčať, aj čas hovoriť. A Boh naozaj dlho mlčal. A Jeho mlčanie bolo ťaživé – bolo prejavom prípravy na veľké veci. Božie mlčanie je však aj prejavom Jeho súdu. Žiaden nový prorok, žiadne nové inštrukcie. Žiadne posolstvo. Nič.. Ticho.. Očakávanie, ale aj sklamanie. Viera, ale aj pochybnosti. Ľudia čakali na vyslobodenie z rímskej nadvlády. A ono dlho neprichádza. Tak, ako my dnes možno čakáme na zázrak, ktorý ukončí vojnové besnenie na Ukrajine. Čakáme – a nič sa nedeje. Ako to dlho ešte potrvá? Veď na Štedrý večer to bude presne plných 10. mesiacov nezmyselnej vojny. Božie mlčanie v prípade Božieho ľudu sa však po dlhom čase prelomilo. Pán Boh cez svojho popredného anjela prichádza ku dvom starším ľuďom. Stanú sa svedkami úžasných Božích mocných činov. Neplodná porodí. A aj púšť zakvitne. To sú vskutku veľké divy u Boha, u ktorého je všetko možné (Mt 19,26).
Počas 9-tich mesiacov Zachariáš neprehovoril. Boh ho umlčal predivným spôsobom, pretože neuveril anjelovmu posolstvu. Aj meno svojho syna Jána napíše na tabuľku. Tak chcela aj Alžbeta. Tak chcel predovšetkým Boh. Aj mená našich protagonistov v príbehu odzrkadľujú dôležité posolstvo. Zachariáš znamená: Boh pamätá alebo rozpamätá.. A Boh sa naozaj rozpamätal na svoj ľud. A to meno Ján znamená – Boh je milostivý. Aj tie mená potvrdzujú veľkosť mocných Božích činov a skutkov. A čo povie Zachariáš konečne – po dlhom mlčaní? Mohol by aj takto zareagovať: „Teraz buďte prosím všetci ticho – musím vám všetkým povedať niečo veľmi dôležité..“
Zachariášova reč vskutku vytryskne, ako gejzír v Herľanoch – a on nádherne spieva (Lk 1,67 – 79). Jeho pieseň nemá žiadne rušivé tóny. A to, čo hovorí v nej, môžeme nazvať ako jeho adventnú pieseň. V našej sérii v poradí už tretiu. Plný Ducha svätého prednáša chválospev. Chváli Boha za to, ako On koná. Ako to nesie aj jeho vlastné meno. Konečne – po dlhom čakaní a odmlčaní – navštívil svoj ľud. Minulý čas používa pravdepodobne zámerne. . Ale v našom príbehu sa má Ježiš ešte len narodiť. Ten čas však už nastal, aj keď sa to ešte nestalo. Tak tomu rozumel starozmluvný človek, kňaz Zachariáš. Mária, príbuzná jeho manželky Alžbety čaká tiež dieťa. A počala za veľmi pozoruhodných okolností! To je veľká vec. Prichádza do tohto sveta tiež zázrakom aj jeden, aj druhý. Ján Krstiteľ – a Ježiš Kristus. Ten zachráni svoj ľud z mnohej biedy.. Mesiáš bude statný vojvodca, ktorý ich konečne vyslobodí z okupačnej moci Ríma. Ešte vtedy nevedel, že to vyslobodenie bude mať úplne inú podobu. Nepovalí moc Ríma, ale povalí moc hriechu. Tá je ešte väčším okupantom, ako rímska nadvláda. Zachariáš pri svojom speve ešte nevedel a ani netušil, že potrebujú oslobodiť predovšetkým a prioritne od moci hriechu. Zachránil svoj ľud, spieva o tom v minulom čase, aj keď sa to ešte len stane. Zachránil ľud, ale aj oboch manželov pred opovržením od svojho okolia. Nebol to určite trest, ale Boží plán záchrany. Boh zachraňuje nie tak, ako my by sme chceli. Záchrancu si vieme predstaviť tak ľudsky, možno trochu aj vyfantazírovať. Boh však zachraňuje tak, ako to On chce! Nie podľa našich predstáv, ale podľa svojej vôle. Nie od politickej moci, ale od smrti večnej a moci diabolskej. Pamätá na svoju zmluvu, už od čias Abraháma. Rozhodne na ňu nezabudol.
Zachariáš spieva aj o slobode. Po dlhoročných skúsenostiach s mnohou neslobodou vieme, že sloboda nikdy nie je zadarmo. Ľudí slobodných chce vždy niekto zotročiť. Moc ovládať je stále veľmi veľká. Boh nám dal slobodu už pri našom stvorení, keď nás sformoval ako slobodné bytosti. A my sme z darovanej vnútornej slobody padli do zajatia hriechu. Boh v láske dal nám slobodu, nie sme ako naprogramovaní roboti. Pán Boh nám daroval aj vonkajšiu slobodu, aj za tú sme veľmi vďační.. My ľudia sme túto slobodu zneužili. Áno, ponajprv sa to stalo pri prvých ľuďoch. A odvtedy bolo už nespočetne mnoho repríz.. Akútne sme potrebovali vyslobodenie. Čas k tomu pomaly prichádza. Prichádza čas k veľkým Božím činom. Zachariáš a Alžbeta sú pri tom. My sme však vo výhode – my to hodnotíme už so spätnou platnosťou.
Zachariáš spieva o svojom synovi ako o Pánovom predchodcovi. Jeho syn Ján pripraví cestu. To je ozaj proroctvo len a len z moci Ducha Svätého. Všetko pripraví, cesty budú „voľné“. Pri vzácnych návštevách výnimočných ľudí sa neraz znižovali kopce, zvyšovali sa aj údolia – to všetko pre kráľa, aby mal voľnú cestu. A aby videl, že sa jeho ľud na jeho návštevu aj náležite pripravil. Spomeňte si na minuloročnú pápežovu návštevu na Slovensku. Možno to nie je celkom najvhodnejší príklad, ale ako ilustrácia nám môže poslúžiť. Takým pripravovateľom cesty pre Kráľa kráľov a Pána všetkých pánov bude Ján. Posledný prorok, ktorý túto cestu a jej prípravu – prijal ako svoje celoživotné poslanie. Často „ukazoval“ na Toho, ktorý je väčší ako on sám (J 3,30). A z väzenia aj zapochyboval, keď sa dostal do izolácie. Aj napriek tomu Pán o ňom povedal, že medzi narodenými zo žien niet väčšieho (Mt 11,2-19). Po 400. rokoch sa ľudia v Izraeli dočkali. Na to čakali.. A na čo v tomto čase čakáme my? Iba na darčeky? Na vianočné jedlo? Či aj na slobodu – aj pre susednú Ukrajinu ? Ľudia sa vtedy dočkali. Ako dlho čakáme, že Boh splní svoje sľuby aj pri nás? Dočkáme sa aj my! Svetla pribúda na adventnom venci, na to nezabúdajme..
List Židom (1,1) začína tak slávnostne a majestátne slovami: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh voľakedy otcom skrze prorokov, na sklonku týchto dní prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a Ním stvoril aj veky.“ Ďakujem za Boží príhovor k nám – v plnosti časov (G 4,4).. Aj za dnešnú, už tretiu adventnú pieseň.. Budú ešte minimálne dve v tomto adventnom, už predvianočnom čase..