Milosrdný Samaritán
Je to opäť veľmi provokujúce podobenstvo (Lk 10,25-37). Je veľmi známe, ponúka nám aj netradičné pohľady. Skúsme.. Lukáš pracuje s podobenstvami trochu inak, ako ostatní synoptici, napr. Matúš. Evanjelista Lukáš sa snaží vždy navodiť situáciu, do akej je podobenstvo povedané. Ďalej nás už nechá, aby sme si príbeh podobenstva prebrali sami. U neho je veľmi dôležitý bezprostredný kontext – to, čo samotnému príbehu predchádza. Čo sa týka tohto príbehu, je to otázka zákonníka, ktorý vstal, aby Ježiša pokúšal. Tento text nájdeme aj u ďalších synoptických evanjelistov (Mt 22,34-40 a Mk 12,28-34), ale podobenstvo má iba Lukáš. Spomínaní evanjelisti ho časovo kladú na neskôr, na posedné Ježišove dni do Jeruzaleme. Lukáš ho má v štruktúre svojho evanjelia oveľa skôr.
Slovné spojenie: „..aby ho pokúšal“, nie je myslené negativisticky. Dotyčný znalec zákona prichádza, aby s Ježišom porovnal svoje názory. Aby otestoval, či sa vôbec zhodnú. Tento rozhovor (u všetkých synoptikov) končí vzácnou a ojedinelou zhodou – Ježiš a zákonník si dajú za pravdu. Prichádza s otázkou, že chce mať podiel na večnom živote. V novozákonnom myslení má toto slovné spojenie bližšie k tomu, čo neskôr formulovalo nicejsko-carihradské vyznanie – život v budúcom veku. Zákonník sa teda pýta, aké chovanie, či jednanie má podiel na očakávanom novom veku. Pýta sa osobne a zároveň: ako sa má s tým novým vekom konfrontovať on sám?
Ježišova odpoveď síce vyzerá ako jednoduchá protiotázka, ale je v nej zahrnuté mnoho vzácnych informácii. Na otázku zákonníka: „čo mám robiť?“ – Ježiš odpovedá: „Čo je napísané v zákone?“ To je Jeho zároveň aj prvá dôležitá odpoveď. Podiel na tom budeš mať už tým, čo hovorí zákon! Jeho dodržiavaním, jeho štúdiom, jeho výkladom (keďže ide o zákonníka) Pán Ježiš sa prihlásil k platnosti Starej zmluvy. Neučí nič nové, nič prevratné, neinovuje, nemá žiadny nový alternatívny recept, než len to, čo je napísané a zasľúbené už v Starej zmluve. Ježišova otázka je však zdvojená: čo je tam napísané, čo tam čítaš? Zákon je daný, je napísaný, ale čítať sa dá veľmi rôzne. A Ježiš sa ho pýta: ako ho ty čítaš, ako mu rozumieš? Ježišova zásadná otázka znie, že podiel na večnom živote, v budúcom veku sa dá vyčítať už zo Starej zmluvy. Teraz sa rozhovor má posunúť ďalej, aby ho zákonník sformuloval a Ježiš bude buď súhlasiť alebo nesúhlasiť. A to, čo povie onen zákonník je veta, s ktorou sa Ježiš úplne stotožní. To často prehliadame. Napriek všetkým polemikám s týmito ľuďmi a názorovým nezhodám, sa obidvaja úplne identicky zhodnú v tom. Na Ježišovu otázku odpovedá židovský teológ a – Ježiš s tým úplne súhlasí. A pritaká mu! Do tohto rozhovoru sa však dostane aj osobný motív. On túto svoju otázku formuloval osobne, nie teoreticky . Nie – čo je zmyslom zákona, ale čo je zmyslom môjho života? Položil osobnú otázku – čo mám robiť? A tu sa vlastne dostávame, už do ďalšieho, tretieho kola rozhovoru, pretože zákonník sa pokúsi obhájiť, že odpoveď, na ktorej sa zhodli, ešte stále nie je pre neho úplne jednoznačná. Ježiš prijal jeho otázku ako smerodatnú a odpovedá na ňu.
Potom však príde otázka všetkých čias:
„A kto je môj blížny?“
V Starej zmluve je blížny ten, kto je spoluveriaci – teda Žid. Ten, ktorý je „náš!“ Ten, kto patrí k nám a vyznáva identické hodnoty. Môže to byť aj príbuzný. Ide o človeka, s ktorým je možné mať nejaké puto. Môžeme sa navzájom na seba spoľahnúť. Židia rozlišovali ľudí – na Židov a na gójim (nežidov, pohanov), Gréci rozlišovali na Grékov a na barbarov. Takéto označenia zďaleka nie je dnes prekonané v kategórii: „my a tí druhí“ . My evanjelici – a tí ostatní, my katolíci a tí ostatní (napr. oddelení bratia), charizmatici delia ľudí na obrátených a tých ostatných. To však neznamená, že tých „druhých“ by sme mali hneď odstrániť, alebo priamo nenávidieť. Pamätáme si nie tak z dávnych čias označenie: „náš človek“, či „naši ľudia.“ To triedenie ide žiaľ ďalej, vlastne cez stáročia – až do najnovších čias.
A prichádza na rad samotné podobenstvo. Nejaký muž – v Ježišových príbehoch je to pomerne časté.. Napr. nejaký človek usporiadal hostinu, nejaký človek mal dvoch synov, nejaký človek vysadil vinicu. Pomerne častý motív, ktorý kontrastuje s tým, že všetci ostatní niekam patria, sú „zadelení“, ešte aj tí zlodeji a lupiči. A k nim patrí aj kňaz, levíta a Samaritán.. Len ten, ktorý je prepadnutý na ceste – nepatrí nikde! A to môže byť ktokoľvek z nás! V tom verši sa všetko akosi zhustilo a nakopilo. Na začiatku verša mu ešte nič nebolo a mohol normálne kráčať. Prepadli ho však banditi a odišli. A zanechali polomŕtveho. Tí povstalci, zbojníci, urobili polovicu práce a o zbytok sa postarajú tí, ktorí ho tam nechajú ležať. Urobia tak svojou ľahostajnosťou. Kto vie, čo to bolo za človeka, možno nejaký bezdomovec. Veď predsa slušnému človeku by a niečo také nestalo.
Ďalšia postava je už charakterizovaná svojou príslušnosťou, bol to kňaz. Uvidel ho a odišiel. V gréčtine je použité participium – „spatriac, či zhliadnuc“, ale aj to stačí na to, že ho musel na nejaký spôsob zaregistrovať. A je tu ešte jedna dôležitá poznámka, nielen pocestný, ale aj kňaz zostupoval – po grécky: anabaino. To je „terminus technikus“ pre cestu z Jeruzalema – znamenalo to vždy zostupovať, teda ísť dole. Takže musia odpadnúť všetky tie obľúbené výklady a interpretácie, že kňaz sa ponáhľal, pretože išiel do služby, či veľmi dbal, aby sa kulticky neznečistil atď atď. Bola to vždy zaujímavá diskusia – čo má prednosť pred čím. Všetko odpadá, pretože jemu sa „týždňovka“ v Jeruzaleme vlastne skončila. Ide z mesta preč a „dole“ a preto to už nemá nič spoločné s jeho kultom a s jeho kňazstvom. To isté urobil aj levíta. Tiež má do činenia s chrámom, ak by sme mu chceli dať nejakú súčasnú podobu, tak by to mohol byť laik, veľmi angažovaný presbyter, kostolník. Aj on nie je „ nejaký“ človek, ale tým, čo vykonával, je „zadelený“. A mohli by byť aj mnohí ďalší, ktorí už nie sú v podobenstve menovaní, aby samotný príbeh nebol príliš dlhý. A nakoniec je menovaný až ten Samaritán, ktorý konečne prinesie nejakú zmenu do celého príbehu. A oná postava je tiež veľmi provokatívna. Z 10-tich malomocných prišiel poďakovať iba jeden, bol to Samaritán. Ježiš sa pýta – kde sú ostatní deviati? (Lk 17,11-19) A on nie je z „našich“ ľudí, ani vieroučne. Neboli to ani židia, ale neboli ani gójim, ale tá najhoršia možnosť – niečo medzi tým. A práve on sa zmiluje! Oproti tým predchádzajúcim – uvidel a vyhol sa a obišiel – je tu: uvidel a zmiloval sa. Ozaj, konečne priniesol zmenu! Nie preto, že by mal na to nejaký špeciálny dôvod. Proste mu toho ležiaceho prišlo ľúto. Zliezol zo svojho osla, vydenzifikoval mu rany. Robí pre neho veľmi veľa, nakoniec aj to, čo by vôbec nemusel. Nejaký Samaritán urobí omnoho viac, ako „ich človek!“ Oni prešli bez povšimnutia, cudzinec urobí omnoho viac. Je to detailne popísané na potvrdenie toho, ako mu na ňom veľmi záležalo! V tej chvíli sa mu stáva blížnym. Preukázal mu milosrdenstvo. Ten, ktorý je spoluveriaci, ktorý pre mňa nepohne ani prstom, ten nie je môj blížny – aj keby to bol kňaz, či levíta. Ježiš tú otázku zúži: blížny je ten, ktorý tomu prepadnutému pomôže. Aj keď je to na potvoru – práve Samaritán. Pokiaľ na začiatku príbehu znelo: miluj svojho blížneho, tak na konci to má podobu – miluj Samaritána. To ale neznamená, že všetci sme si blížni, ale urob niečo, aby si pre niekoho bol blížnym.
V tomto podobenstve (ako ste určite postrehli) sa veľa chodí – a slovesom chodiť je tak veľa vyjadreného. Na nich je vlastne vystavený celý príbeh – kňaz prišiel, a obišiel ho, levíta podobne, Samaritán šiel a pristúpil. Opozíciou k týmto slovám je zanechať – a odviezť. Banditi ho zanechali, Samaritán ho odvezie do bezpečia. Stotožniť sa s milosrdným Samaritánom je dnes veľmi lákavé, ale znamená a aj vyžaduje sa niekomu maximálne priblížiť. Výklad podobenstva je christologicky dobre známy – Kristus je milosrdný Samaritán. Zachraňuje, skláňa sa.. Ošetruje.. Tento výklad je v duchu Pavlovskej teológie ešte rozvinutý ďalej, že kňaz a levíta predstavujú zákon, ktorý nepomôže, zatiaľ čo Kristus áno. Ale je tu možná ešte aj takáto aplikácia – Ježiša je možné nájsť aj práve v tom zranenom na ceste. S týmto vysvetlením sa tak často nestretávame, ale má paralelu u Matúša v podobenstve o poslednom súde (Mt 25,31-46). Je to známe slovo, ktoré počujeme ku koncu cirkevného roku:
„Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“
Skúsme sa pozerať na tento príbeh aj z tohto (menej frekventovaného) uhľa pohľadu..