Jeseň ako druhá jar?
„Jeseň je druhá jar, kde každý list je kvetom.“ (Albert Camus). Aj táto myšlienka odznela v Tatranskej Polianke pri našom výročnom stretnutí pri Skale. Aj v októbri môže teda opäť všetko zakvitnúť, ako na jar. Ponuka farieb je z Božej palety tá najpestrejšia. Kocháme sa rozptylom farieb.. Takto to možno aj vy prežívate, keď pohľad na každý, aj keď zožltnutý list vám môže pripomenúť kvety jari. Tie jesenné kvety všetky kvitnú do zlatista a hrdzava. Hore modrá blankytná obloha kontrastuje so zlatistou krásou Vysokých Tatier a ich prírody. V nej všade navôkol kvitnú kvety jesene. Každý list je vlastne kvetom, ktorý hýri farbami v tomto jesennom čase. Jeseň, ako druhá jar – prečo nie!? Je tu možnosť opäť zakvitnúť. Človek naberá pri prechádzke týmto rozkvitnutým sadom pokoj v duši. Smrekovec postupne opadavá a aj vás pri prechádzke posype svojím dosluhujúcim ihličím. Pravdu má prorok Izaiáš:
„Usychá tráva, vädne kvet, ale slovo nášho Boha zostáva na veky.“
Iz 40,8
Prejavy pominuteľnosti sú všade navôkol, je tu však niečo, či Niekto, kto nás absolútne presahuje. Veľa sa toho opäť míňa, ale iba Láska zostáva. Podľa záveru a vyvrcholenia Hymny lásky: „Teraz však zostáva viera, nádej, láska – to troje, ale najväčšia z nich je láska.“ (1 K 13,13) Toto najpestrejšie ročné obdobie prebudí možno aj vo vás „básnické črevo“ a vy začnete veršovať. Inokedy dlho nič a potom to príde. Po prečítaní týchto slov máte aj vy skvelú inšpiráciu pre básnenie: „Srdcia láskou precitnuté, veleba pre Pána vzlietne hore nad, majestátne tatranské končiare.. Zo stromov padá farebná to listov zbierka, babie leto otvorilo svoje dvierka. Príroda na oddych pomaly sa chystá. Taká iná a predsa stále tá istá. Ráno nás prebúdza lúč slnka a jeho jasu, v blankyte oblohe vnímaš tú krásu. Tú silu prírody, čo rytmus svoj zachová, v tom raji Otcovom je žitia nášho obnova.“
Reformačný jesenný mesiac, ktorý je už minulosťou, prišiel k nám s bohatou ponukou duchovných kvetov. Naše stretnutie „Pri Skale“ bolo opäť veľmi požehnané, nielen počasím, ale aj slovom a celkovým programom a ešte dokonca aj občerstvením pre telo, o ktoré sa postarala rodina Wenzelova. To všetko – podčiarknuté jesennými pestrými obrazmi tatranskej prírody a atmosférou pohľadu na Gerlachovský štít. Bol to v poradí už 16-ty ročník našich reformačných zastavení vždy v poslednú októbrovú nedeľu. Iniciátorom týchto stretnutí je brat Pavel Povec z Gerlachova, ktorý sa o náš „prírodný kostol“ v Tatranskej Polianke aj celoročne stará ako horlivý a svedomitý „kostolník“. Prvé stretnutie sa konalo v nedeľu 28. októbra 2007. V spolupráci s bratom Jánom Matisom sme vždy pripravili krátky duchovný program, ktorý vždy mal tú silu osviežiť a na ceste viery povzbudiť všetkých prítomných. Všetkými doterajšími stretnutiami sme položili základy dobrej tradície, v ktorej rozhodne budeme pokračovať. Veď dobré zvyky je dobré pestovať..
Stáva sa to pravidelne, že vietor nám v našom „kostole“ vždy dobre vyvetrá. V minulom roku Pamiatka reformácie pripadla na nedeľu 31. októbra, v tomto roku o deň skôr. Slnko opäť žiarilo v plnej sile, ale pomaly sa aj končil utešený pred-reformačný deň. Keď sme končili o 15.00 hodine, bolo to už pomaly klesajúce slniečko, pretože práve v tú nedeľu končil letný čas. Bola to ozaj ako takmer jarný deň. Do našich otvorených spevníkov nám padalo žlté ihličie zo smrekovca opadavého, ktoré nám v najbližšiu nedeľu pripomenie požehnané stretnutie v lone tatranskej prírody. Práve tento moment bol veľmi zaujímavý, keď to padajúce ihličie aj na našom oblečení a našich hlavách spôsobovalo ozaj prírodný melír. Tieto stretnutia sú vlastne jedinými službami Božími v roku, ktoré máme v prírode. V nej sa vždy dobre a pravidelne „vetrá“, žiadna zatuchnutosť, plesne, či nezdravý vzduch a pod.. S tým máme mnohé skúsenosti v našich kostoloch, ale (obrazne povedané) aj v cirkvi. Spomínam si, ako jednej našej spolusestre z Gerlachova sa (aj kvôli nemoci) ťažšie dýchalo na dopoludňajších službách Božích, poobede v otvorenom chráme Božej tatranskej prírody už bola celkom fit, z čoho sa veľmi tešila.. Všetkým nám bolo veľmi „čerstvo a sviežo“, pretože nám všetkým Pán Boh veľmi dobre „vyvetral“.. Tak dobre je nám aj v našej cirkvi, v našich murovaných kostoloch, v ktorých sa stretávame v nedeľu, čo nedeľu. So sviežim a živým slovom nášho Pána nám nikdy ani zle byť ani nemôže! To zažila Mária pri nohách Pána Ježiša, keď počúvala Jeho slovo a tým si vyvolila dobrý podiel, ktorý jej nikdy nebude odňatý (Lk 10,38-42). Niečo z tohto podielu sme zažili v tú nedeľu a myslím, že nikto neoľutoval, že prišiel. Práve 505. výročie reformácie nás pozýva k niečomu, možno aj netradičnému.. Pán Ježiš veľmi rád kázal v prírode – aj o poľných vtákoch a ľaliách (Mt 5, 25-34). Toto slovo bolo súčasťou Jeho kázne na vrchu (Mt 5-6-7). Vždy a nanovo nám pripomína, že v jednoduchosti je krása. A tá krása patrí aj k jednoduchosti kázne, nie k jej zložitosti. „Keď videl zástupy, vystúpil na vrch a keď si sadol, pristúpili k Nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich..“ (Mt 5,1-2). A kto má rád niečo „netradičné“ v živote našich zborov, tak ten si vždy v poslednú októbrovú nedeľu priamo pod Tatrami príde na svoje. Možno by sme chceli aj ostatné zbory na Slovensku podnietiť, povzbudiť a inšpirovať k takým netradičným spoločným stretnutiam v lone našej krásnej malebnej prírody. Ku skúsenosti každého kazateľa v našej cirkvi by mala rozhodne patriť aj skúsenosť kázania Božieho slova v prírode, mimo klasický kostol.
Mária, sestra Marty a Lazara v tom známom príbehu sedela pri nohách Pána, my vždy stojíme. Ale raz v roku sa to dá a „stojí to za to!“ Počas tých predchádzajúcich stretnutí sme mali kazateľov slova Božieho aj z okolia. Spomínam si na jeden výklad z textu Izaiáša 62. kapitoly. Bol venovaný hradbám Jeruzalema, jeho strážcom, s poverením nemlčať, ale vydávať svedectvo po príklade Martina Luthera, ktorý nemlčal, ale prehovoril jasnou rečou 31. 10. 1517. Zápas o obnovu Jeruzalema bol prirovnaný k nášmu zápasu o obnovu hradieb aj našej cirkvi, na ktorej nám tak záleží. Na naše reformačné popoludnie sa zíde pomerne veľká skupina účastníkov (30-40) z troch cirkevných zborov (Mengusovce, Batizovce a Vysoké Tatry), pacientov z Guhrovho sanatória, ale aj hostí, ktorí trávili v Tatrách jesenné prázdniny. Prišli dokonca aj Kežmarčania, ale aj takí, čo pri Skale boli vôbec po prvýkrát! Pravidelne odznie príležitostná báseň od sestry Balogovej z Batizovicec. Všetci sme ocenili jedinečnosť, originalitu miesta našich reformačných stretnutí práve tým miestom, kde sa konajú. Naše výročné stretnutie vždy vyvrcholí hymnou Hrad prepevný je Pán Boh náš, ktoré slovo piesne bolo umocnené kvitnúcou pestrosťou jesennej prírody. Naša sestra Lenka Mlynarčíková z Tatranskej Polianky pripravila pre všetkých účastníkov spomienkové kartičky. Okrem ihličia, aj tieto záložky nám budú pripomínať výnimočnosť tohto stretnutia mimo murovaného stánku Božieho.
Stromy na jeseň už cítia, že dni plné slnka sa skracujú. Vplyvom chladu, dĺžky dňa, počasia nastávajú chemické zmeny, rozkladá sa zelené farbivo chlorofyl, vystupujú pigmenty oranžových až bordových odtieňov – karotenoidy, flavonoidy. Najmä betakarotén vstrebáva zelenú a modrú zložku viditeľného svetla a odráža červené a žlté svetlo. Padanie listov je následok chemických zmien v listovej stopke a prerušenie cievnych zväzkov. Posledný let listov, to sú piruety, kedy listy prúdom vzduchu obratne vytvárajú postavy, mávajú naposledy s vďakou za splnenú svoju rolu, predvádzajú udivujúcu farebnú škálu, padajú na zem, kde zvýrazňujú šuštením kroky šťastia. Sfarbenie pretrváva dlho, betakrotén sa rozkladá pomaly. Väčšina odtieňov listov je výsledkom zmiešania zvyškov chlorofylu a iných pigmentov. Sme zvyknutí na zelené stromy, počas roka sa farby listov, kvetov a plodov zmenia od červenej, modrej fialovej až purpurovej. Na jeseň sa tvorí pigment antokyan, spôsobuje modrú, červenú farbu kvetov a plodov brusníc. Aj toto nám ponúka Božia príroda, nad čím ľudská duša, plná vďaky nemo od údivu žasne. Jeseň je naozaj druhá kvitnúca jar. A kde nás Pán Boh zasadil, tak tam máme kvitnúť. V tomto našom, ale aj každom inom, aj v tom vašom prostredí. Aj v novembri – a počas celej zimy možno zakvitnúť. Aj toto „prenádherné“ stretnutie (podľa svedectva našej spolusestry) nás môže priviesť k zvrúcneniu našej osobnej viery a k ešte väčšej vďačnosti za to, že sme súčasťou obnovenej cirkvi, v ktorej zápas o osobnú reformáciu v zmysle slov „semper reformanda“ pokračuje aj naďalej..