Radosť z nájdenia I.

Ježišove podobenstvá podľa Lukáša

      Aj týmito slovami by sa dala nadpísať 15. kapitola Lukášovho evanjelia, známa ako kapitola troch veľmi známych podobenstiev – o stratenej ovečke, peniazi a o stratenom synovi.  Radosť je ústrednou myšlienkou celej kapitoly. Aj ostatní evanjelisti (synoptici) majú tieto podobenstvá, ale u evanjelistu Lukáša zvlášť do popredia vystupuje moment radosti.  Na to by sme nemali zabudnúť pri čítaní a vykladaní týchto podobenstiev. Štruktúra všetkých troch podobenstiev je totožná:  strata – hľadanie – nájdenie.  A v závere podobenstiev nejde o ich vrchol – nájdenie, aj keď je to tiež veľmi dôležitý akt a fakt, ale hlavne o radosť! Je to radosť veľmi špecifická, radosť z nájdenia „niečoho“ strateného. A je to celkom prirodzené, že sa radujú všetci – susedia a priatelia. Na tú sa zamerajme, pretože radosti nikdy nie je dosť. Je jej ako šafránu, akoby sa vytrácala a je jej stále menej a menej. Aj v týchto dňoch. Akoby sme sa dnes ani nevedeli radovať aj z bežných, teraz už po-dovolenkových všedných a pracovných dní v novom školskom roku. Zmocňuje sa nás takmer hrôza z toho všetkého prichádzajúceho, keď budeme musieť kúriť. Počas leta nám výdatne „vykuroval“  Najvyšší, prichádzajú dni, keď budeme musieť „prikladať“ my sami.  Nevieme sa akosi radovať ani z prítomnosti, ani  z toho, čo má raz prísť. Veď to najkrajšie príde na koniec.  A to ste už určite počuli!

     Podobenstvá Pána Ježiša práve z Lukášovho  evanjelia, to je naša nosná téma pre túto jeseň, pre nové pracovné obdobie – pre naše štvrtkové biblické hodiny. Už dávno sme sa nimi nezaoberali. Je hodno po nich nanovo siahnuť. Robíme tak v tejto chvíli a začíname nie podľa kapitol, teda od začiatku. Tak napr. to prvé by mohlo byť podobenstvo o dvoch staviteľoch (Lk 6,47-49). Začíname od tých najznámejších, aj „najjednoduchších“. Prídeme časom aj k ťažším podobenstvám, ktoré nám trochu výkladovo aj aktualizáciou dajú pravdepodobne viac zabrať. Pán Ježiš tieto podobenstvá povedal proti tým, ktorí sa neradovali, ale boli veľmi mrzutí a hnevali sa na Ježiša, že prijíma hriešnikov. To bolo takmer na dennom poriadku. Vo vtedajšej dobe Ježiš a hriešnici  boli  ako dva magnety, ktoré sa veľmi priťahujú. Prvé podobenstvo je formulované ako otázka, to znamená, že sa domáha  všeobecného súhlasu, že tak by to určite robili všetci.  Každý  by išiel za tým, čo sa stratilo.. A začal by to hľadať..  A to, čo sa nestratilo, necháva tak a hľadá to  „stratené“ –  aj ovečku, aj groš, aj nakoniec syna. Zaujímavý je ďalší rys tohto podobenstva – ten neznámy pastier stratil ovečku. Či ona sama sa mu stratila?  Ale ako to väčšinou hovoríme dnes my? Tak napr. ušiel mi vlak, stratili sa mi hodinky, stratilo sa mi pero, kľúče, rozbil sa mi hrnček. U nepríjemných vecí hovoríme v tŕpnom rode, že sa „stratili“, nie že som ich stratil ja sám.  A pri ovečke by to platilo obzvlášť, totiž, že sa stratila je predsa len a len jej vina. Mal sto ovečiek a jedna sa mu stratila.  Je to len a len jej vina.  Nestratil ju ale pastier? Dobre sa o ňu staral? Ale práve u Lukáša do popredia vystupuje fakt, že pastier je zodpovedný za sto ovečiek a jednu z nich stratil. Nie že sa mu stratila, ale on ju predsa stratil! On  ju mal na starosti a zodpovednosti  –  je to v tomto príbehu úplne jedno, či si to privodila ona sama. Na prvý pohľad to vyzerá ako detail, ale keď myslíme na Pána Boha, ako sa pozerá na hriešnikov, môže byť aj tento detail pre nás veľmi dôležitý a určite aj zaujímavý.

     Pre zaujímavosť možno ešte uviesť, že sú vykladači, ktorí napr.  tvrdia, že pastier v tomto podobenstve koná nezodpovedne – že totiž kvôli jednej ovečke riskuje bezpečnosť celého stáda. Mnohí totiž poukazujú na to, že čo tie ostatné ovečky, ktoré zostali  –  tých 99?!  Istá podstatná väčšina vykladačov však tvrdí, že podobenstvo toto nemôže riešiť. Ak by to tak tomu aj bolo, tak by tento príbeh podobenstva  viac problémov pritiahol, než vyriešil. Podobenstvo je veľmi stručný príbeh, v ktorom je povedané len to, čo je dôležité pre jeho pointu. Ak by tam boli ďalšie údaje, tak by sa to už „drobilo“ a ďalej drolilo. Jednoducho sa predpokladá, že o ostatné ovečky je dobre postarané. Ale keby Pán Ježiš povedal, že o tie ostatné sa postará strážny pes, už by to vyvolalo mnoho ďalších otázok a možno aj problémov, napr. kto v podobenstve reprezentuje týchto strážnych psov?  Pastier je Kristus – to je jednoznačné. Kto je pes? Môže to byť inkvizícia, mohol by to byť apoštol Peter atď atď.  Pastieri, ktorí pasú ovečky v tých končinách konštatujú, čo je v našej spojitosti veľmi dôležité, že ešte nikdy nevideli, aby sto oviec strážil iba jeden jediný pastier. Predpokladá sa, že o ostatné je veľmi dobre postarané a nemusíme ich už vôbec ďalej riešiť. Ten ďalší pastier privedie ostatné ovečky domov, keď na to príde čas.

      Záchranná akcia nekončí tým, že pastier našiel ovečku (žena nájde mincu), je potrebné ju ešte dostať domov, k tým ostatným.. A to môže byť ešte fuška, môže sa stať, že ovečka spanikári a nebude schopná samostatného pohybu. Musí ju niesť – a najlepšie jej je na ramenách svojho pastiera. Veď každá ovečka tak dobre pozná hlas svojho pastiera (J 10, 27-30).  A v závere podobenstva sa dozvedáme, že v celom príbehu nie sú „iba“ ovečky, ale aj ďalší ľudia  – radujúci sa susedia a  priatelia.  Ich spoločná radosť je úplne prirodzená. A v nebi sa radujú z každého, kto bol stratený a  činí pokánie a je aj nájdený. 

    Po stratenej ovečke nasleduje príbeh o stratenej  minci. Išlo pravdepodobne o drachmu, striebornú mincu, za ktorú bolo možné kúpiť práve jednu ovečku.  V tomto podobenstve ide o podobný rozmer, pastier prišiel o jednu ovečku zo sto, žena stratila jednu mincu z  desiatich. Ani pastier, ani žena si nepovedali, že majú  ešte ďalších  99 ovečiek či ešte 9 mincí. Reakcia ženy na stratu je identická, ako pri pastierovi. Ide hľadať a pátrať! Celá záchranná akcia (pre zmenu) prebieha doma, v domácnosti. Tu teda celkom odpadá nebezpečnosť akcie, tu je väčšia pravdepodobnosť úspechu, stačí teda starostlivo hľadať.  Už oddávna sa vedie diskusia, či oná minca netvorila súčasť  nejakej čelenky, či dokonca náramku. To by len a len posilnilo ešte väčšiu motiváciu ju nástojčivo hľadať. V príbehu však o tom vôbec nečítame. A tiež čítame poučenie, ktoré je variantom toho prvého – pri pastierovi je radosť v nebi, keď je reč o žene, tak sa radujú priamo samotní anjeli.

     Tieto najznámejšie podobenstvá prijímame a vykladáme  kristologicky, mysliac na nášho milujúceho „Záchranára“.. Z tohto príbehu nám jednoznačne vychádza, že Boh je milosrdný a prijíma hriešnikov. Ale poznávame tiež  z obidvoch príbehov aj tú  skutočnosť, ako to dá veľmi záchranárovi zabrať. Práve keď sme tieto príbehy preberali na prvej po-prázdninovej biblickej hodine, tak svojím osobným svedectvom poslúžila sestra Andrea z Horných Salíb. Dlho vzdorovala, majúc zatvrdilé srdce. Ale potom prišla úľava a radosť z nájdenia.   Onen hľadajúci pastier sa možno v záujme záchrany vydá aj do ohrozenia vlastného  života. V tom druhom je potrebné svetlo, všetko vyzametať, takže taký hriešnik v podobe stratenej mince sa vie poriadne schovať. Pre úsmev  –  je to riadna potvora. O tom vlastne čítame na začiatku tejto kapitoly, komu sú určené tieto podobenstvá  –  no predsa hriešnikom! Neštíti sa ich, prijíma ich k sebe  ako plnoprávnych. Farizeji nadávajú, pretože ide ozaj o veľkých hriešikov. My všetci sme hriešnici a stále hrešíme, ale smieme si predstaviť  vtedajších hriešnikov a vyvrheľov spoločnosti, napr. známych zločincov, podvodníkov.  A aby sme ich trochu pochopili, že „reptajú“ tak trochu aj právom. Na ich mieste by sme reptali asi aj my. Práve vďaka týmto podobenstvám, ktoré nám nastavujú zrkadlo, si smieme uvedomiť, že reptáme neprávom. Všetci sa radujú, pretože radosť je ústrednou myšlienkou celej 15. kapitoly, len farizeji nie. Pripomínajú tak trochu Jonáša, ktorý sa na Pána Boha  hneval, že omilostil Ninive. Jonášovo zmýšľanie  bolo v tom, že by ich mal potrestať.. Ale Boh  sa nad nimi zmiloval (Jon 4, 1-3). A na Pána Boha sa neraz hneváme aj my, že je dobrý a milostivý. Tú milosť, ktorú sme dostali a prijali aj my sami, doprajme v hojnej miere aj iným v našom okolí.