Dobrotou svojou korunuješ rok

  Na prelome rokov nás akosi vždy zaujme fenomén času. Možno viac, ako inokedy.. Opakuje sa náš pravidelný rituál pri výmene kalendárov. Poznáte to z vlastnej skúsenosti. Staré vyhadzujeme a nové „zakladáme“  na miestach, ktoré máme doma pre ne  špeciálne vyhradené. Od bývalého amerického prezidenta Ronalda Regana vraj pochádza citát: „Nič nie je staršie, ako včerajšie noviny.“  Minulosť, prítomnosť a budúcnosť.. Tri dimenzie času. Čo sa vám všetko vybaví pri týchto kategóriách času? Mne napríklad aj to, že o mnohých ľuďoch z nášho okolia už hovoríme iba v minulom čase. Donedávna tu boli a už ich niet. A príde nám to niekedy veľmi smutné a tragické, že o tých našich najbližších hovoríme tak, že tu boli.. A spomíname.. A hovoríme o nich už iba v minulom čase. Veľa sme ich odchodom stratili, ale nestratili sme úplne všetko. Zostáva nám to troje, ale najväčšia z nich je láska. (1 K 13,13)  A tá zostáva aj napriek všetkým stratám.  Minulosť už teda  nie je, budúcnosť ešte nie je. A čo je prítomnosť?  Je to len krátka chvíľka, výdych, momentka, úzke rozhranie, slovo, čin..  Prítomnosť je – len ako krátky dotyk motýľa o kvet.  Prítomnosť je aj fragment minulosti, ktorý sa prenáša a prevalí aj do budúcnosti. Je to chvíľa, ktorú nezastavíš. Môžeš sa akokoľvek brániť, čas plynie, čas nezastavíš. Panta rhei..  A my veľmi dobre poznáme ten okrídlený,  priam básnický výraz, či zvolanie: „Postoj chvíľa, si krásna!“ A ona rozhodne nepostojí. A na nič nepočká. Nemá na čo. Beží svojím rytmom stále dopredu a ďalej.  Dcéra Alžbetka sa ma bezprostredne po svojej konfirmácii v roku 2010  opýtala: „Oci, prečo tom, čo je krásne, trvá tak veľmi krátko! “ Rád sa vraciam k tejto  otázke. A pomerne často. Odpovedal som jej: „To preto, aby sme sa tešili na ďalšie chvíle a momentky, ktoré ešte prídu.“  Aj počas posledných Vianoc, ale aj na prelome rokov  sme v rodine vlastnej, aj v  tej duchovnej prežili mnohé požehnané chvíle a momentky, ku ktorým sa v náročnej novoročnej realite budeme pomerne často vracať. A tešiť sa na tie ďalšie, ktoré spolu s nimi prežijeme.

     Najväčšou hodnotou pre čas, pre prítomnosť, aj budúcnosť je láska. Cirkevný otec Augustín vyznáva:

„Milovať znamená chcieť, aby si bol.“ 

A ja sa pýtam (celkom oprávnene):  chce ešte vôbec niekto, aby som tu bol? O kom z ľudí to môžem povedať? Kto chce naozaj, aby som bol?  Doplňte si prosím ten „pozemský“ zoznam všetkých tých, ktorí ozaj chcú, aby ste tu boli. Ten zoznam je aj u vás pomerne dlhý.. Bohu vďaka.   Je to však aj  Boh, ktorý rozhodne chcel, aby som tu bol aj v roku 2021. Po mojej pomerne ťažkej korone vo februári 2021 chce, aby som tu bol ešte aj naďalej.  Dal mi šancu pre lásku. Ďakujem za túto jeho lásku, aj lásku ľudí v mojom okolí. Za lásku v rodine vlastnej, aj tej duchovnej cirkevného zboru – za tých viac, ako 30 rokov nášho spoločného putovania. Ľudí blízkych, aj vzdialených. Našich priateľov, priaznivcov a podporovateľov. Tú lásku nebeskú, aj tú pozemskú. Mnohých sme už z nášho zboru vyprevadili do večnosti. V roku 2021 ich bolo sedem z nášho zborového spoločenstva. A po mnohých, napriek ich odchodu, tu zostali stopy lásky.  

     A tak na prelome rokov vyznávame spolu so žalmistom:

„Dobrotou svojou korunuješ rok..“

Ž 65,12

Napriek všetkému smutnému a tragickému, mnohým pretrvávajúcim obmedzeniam – Boh nás na našej ceste obdaril svojou dobrotou, láskou a hojnosťou. U Pána Boha obmedzenia nie sú. On je neobmedzený Boh v mnohých možnostiach. U Neho je všetko možné. Tak to počula aj Mária pri návšteve anjela Gabriela, keď prišiel za ňou do Nazareta –  tými známymi slovami: „Lebo Bohu nič nebude nemožné.“  (Lk 1, 37) Ku koncu roka mi prišla jedna sms s textom od istej sestry, že vo svojom takmer 70-ročnom živote zažila rok 2021 ako najhorší zo všetkých doterajších. Neviem presne, čo ju viedlo k takému tvrdeniu. Predpokladám – aj zdravotné ťažkosti, aj problémy  so synom, ktorého si ešte ako malé bábätko adoptovali spolu s manželom. V tejto spojitosti ma napadla otázka, možno niekedy už aj vás – ktorý rok bol v dejinách najhorší? Boli to vojnové roky 1. či 2. svetovej vojny, bola to epidémia španielskej chrípky pred  vyše 100 rokmi?  Bol to temný stredovek a nejaký konkrétny rok aj v spojitosti s naším reformátorom Martinom Lutherom, ktorý morovú epidémiu  tiež zažil? Je vôbec  taký rok, ktorý sa dá označiť, ako najhorší zo všetkých doterajších? Dá sa  vôbec takto pýtať? Je táto otázka legitímna?  Na moje prekvapenie som Vygoglil  jeden zaujímavý fakt,  že rok  536 po Kristu takým v dejinách bol.. V tomto roku neboli však  žiadne epidémie, žiadne iné pohromy. Na Islande vybuchla sopka, po opakovaných erupciách takmer celý rok nebolo vidieť slnko. Najhorší rok sa spája v dejinách (a potvrdzujú to aj odborníci) s nedostatkom slnka. To by bol ozaj koniec, ak by sme mali žiť bez neho.  V danom roku sa z leta  stala takmer zima.  Teploty v lete boli maximálne 1,5  a 2,5 stupňa. Sopečný popol vo veľkom mraku zatienil slnko na veľmi dlhé obdobie. Prejavilo sa to v neúrode, následne v hladomore a o päť rokov neskôr prišla aj morová epidémia.  My sme, vďaka Pánu Bohu, slnka aj v roku 2021 mali dostatok. „Hospodin Boh je slnkom a štítom, milosť a slávu udeľuje“,  vyznáva  Kórachovec  v žalme  84, verši  12.  S vďakou za  slnko Božej lásky to duchovné – v narodení Pána Ježiša Krista. V jednej piesni spievame: „Božia láska je ako slnko, všade svieti a hreje  jej lúč.. Haleluja..“  Pán Boh nám v hojnosti požehnal úrody zeme, ak máme žalm 65, v ktorom sa táto vďačnosť odzrkadľuje. Na konci roku starého ďakujeme aj  slovami litánie Karola Kuzmányho a prosíme a zároveň  ďakujeme za požehnanie polí a úrod zeme. V roku minulom bola mimoriadna úroda jabĺk, čo ma ako milovníka jabĺk veľmi potešilo. Bol to však aj v mnohom ťažký rok, ako  aj ten  predchádzajúci 2020. Napriek mnohým obmedzeniam, Boh je v láske neobmedzený. To nám dokázal, keď dobrotou svojou korunoval aj rok, ktorý vstúpil už do histórie. Hovoríme o ňom už len a len v minulom čase. 

      Tak, ako v advente, tak aj počas prelomu rokov bol čas a priestor na počúvanie hudby a  na čítanie.    K Vianociam som dostal najnovšiu knihu od Maxa Lucada: „Nie si sám“. Začítal som sa –  a čo som tam  našiel? Hneď v prvej kapitole, kde autor vysvetľuje jemu vlastným spôsobom príbeh premenenia vody na víno (J 2, 1-12), konštatuje: „… všetkým sa nám míňa čas. V deň nášho narodenia sa nezvratne otočili presýpacie hodiny nášho života a odvtedy sa nám stenčujú zásoby. Dnes už nemáme to, čo sme mali včera. Naša spotreba prevyšuje vklady.. Neviem prečo sa im minulo víno. Vieme však, ako sa im zásoby doplnili..“  Ako s vínom na svadbe, tak je aj s časom v našom živote. Míňajú sa zásoby, čas beží svižným tempom. Panta rhei. Pán Ježiš však dopĺňa to, čo život vzal. Na záver svadby dáva lepšie víno. Úvaha nad časom, nad rýchlo sa míňajúcim aj vínom na svadbe v Káne Galilejskej bola pre mňa veľmi inšpirujúca. Dostali sme  nový prídel milosti, ako v tom príbehu podobenstva o neplodnom figovníku. Neprinášal ovocie a tak prišla výzva odstrániť ho. Vinohradník však prosí a prihovára sa: „Pane, ponechaj ho ešte za rok, až ho okopem a pohnojím, či by azda potom nepriniesol ovocie. Ak nie, vytneš ho.“ (Lk 13, 6-9) To je naša realita. Dostali sme ešte rok, nevieme, či celý. Ale spolu sme ho začali. Nech nám je požehnaný aj v tom slove, ktoré sme dostali ako heslo 2022: „..a kto prichádza ku mne, nevyhodím ho.“ (J 6,37) 

     Hospodine, dobrotou svojou korunuješ rok.. Nádejame sa, že to slovo je aj pre tento rok..  Koruna je vždy na vrchu, teda na hlave.. Kráľ nosí korunu na svojej kráľovskej hlave. Dobrota Božia je  ako „koruna“ každého, nami doteraz prežitého roku aj nášho osobného života..  Nádejame sa, že aj toho nového, roku Pávovho 2022..  Nech je v ňom požehnaný každý náš nový krok.. V odvahe viery..