4 kroky k Vianociam
Počet nedieľ v advente je vždy stabilný. Na každom adventnom venci sú vždy štyri sviece. Stáva sa približne raz za sedem rokov že 4. adventná nedeľa je zároveň aj Štedrým dňom. Kvôli všetkým tým prípravám, spojeným s Vianocami si práve počas nej nestihneme vychutnať posolstvo poslednej adventnej nedele s výzvou: „Radujte s v Pánu vždycky! Opakujem: radujte sa. Vaša dobrotivosť nech je známa všetkým ľuďom. Pán blízko!“ (F 4,4.5) Vtedy má advent iba 22 dní. To je ten najkratší množný čas trvania adventu v počte 22. dní. A nedávno zosnulý spevák Miroslav Žbirka v jednej piesni spieval: „ Už iba 22 dní..“ Adventu som ako dieťa celkom dobre nerozumel. Nevedel som sa dočkať Vianoc. Tak, ako vlastne všetky deti. A teraz? Po rokoch? Advent si vychutnávam každou chvíľou, každým dňom a zároveň aj večerom.. Znie nám Bachova hudba, veľa kvalitného čítania.. Lockdown nás všetkých akosi zastavil. Chceme sa teda každou adventnou (aj nedeľnou) chvíľou a momentkou čo najlepšie pripraviť na slávenie Vianoc. Ja som ich nazval „Štyri kroky ku správnemu prijatiu Vianoc.“ Vo Vianociach sa chceme nájsť, aby popri nás neprešli a my by sme si to ani nevšimli. Teda myslím najmä vnútorne duchovne. Pán Ježiš Kristus je to to najlepšie, čo môže k nám prísť na konci kalendárneho roku. Základný textom je odsek z Lukášovho evanjelia:
Keď anjeli odišli od nich do neba, povedali si pastieri: Poďme až do Betlehema a pozrime sa, čo sa to stalo, čo nám oznámil Pán. Poponáhľali sa teda a našli Máriu a Jozefa i nemluvniatko uložené v jasliach. Keď to videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o dieťatku. A všetci, ktorí to počuli, divili sa tomu, čo im pastieri hovorili. Ale Mária zachovala si toto všetko a premýšľala o tom v srdci. Potom sa pastieri vrátili, oslavujúc a chváliac Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané.“ (Lukáš 2, 15 – 20)
1. krok môžeme nazvať – hľadať.
V 1. adventnú nedeľu počujeme výzvu a zároveň pozvanie k hľadaniu. Pastieri si vypočuli zvesť od anjelov a povedali si: „Poďme až do Betlehema a viďme, čo sa tam stalo.“ Neostávajú sedieť na lúke. Vydali sa na cestu, možno neraz zaklopali aj na nesprávne dvere. V Betleheme idú hľadať to miesto, kde sa tak udialo. Chcú sa o tom osobne presvedčiť. Sú v plnom nasadení hľadania. A akú podobu má to naše dnešné hľadanie? Nie sme príliš pasívni v prijímaní evanjelia Pána Ježiša Krista? Síce prídeme, vynaložíme aktivitu v tom, že sa rozpohybujeme, ale to je neraz asi tak aj všetko. Ján Hus nám odkazuje, že byť kresťanom znamená predovšetkým – hľadať pravdu. Prorok Ámos nás vyzýva: „Hľadajte Hospodina a budete žiť!“ (5,5.6) Hľadať Ho v tejto dobe je naliehavé – o to viac! Rozmohli sa nepravdy, polopravdy, ktoré sa vydávajú za pravdu. Sme pozvaní hľadať pravdu aj o korone. Kresťan smie byť aktívnym človekom v plnom nasadení, ako napr. hľadač pokladov. Je to priam dobrodružná cesta hľadania. Kedy objavím ďalšiu biblickú pravdu, myšlienku, ktorá má bude niesť počas celého dnešného dňa. Hovoríme tomu „nosná“ myšlienka, ktorá nás môže niesť vo chvíľach radostných, ale aj tých smutných. Na vrchole tohto všetkého hľadania je slovo nášho Pána: „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto (ostatné) bude vám pridané.“ (Mt 6,33) Karel Čapek nám odkazuje, že každý človek by mal niečo hľadať. Pozývam vás k tomuto prvému dôležitému kroku. Tie ďalšie sú nie menej dôležité. Aká je skutočná pravda o Vianociach? Kde sa v ich posolstve nachádzam práve ja? Pán Ježiš zasľubuje všetkým hľadajúcim: „Kto hľadá, nájde..“ (Lk 11,10) Môj švagor, brat biskup Marián Čop z Prahy odmieta tú známu nálepku pre Čechov, že je to najateistickejšia krajina sveta. On ich nazýva, že sú „hľadajúci“.. A určite má v mnohom pravdu.
2. krokom (na 2.adventnú nedeľu) je – vidieť.
Po vzore pastierov – aj my hľadáme, v tomto 2. kroku smieme – vidieť. Pastieri si povedali: „Viďme, čo sa tam stalo..“ A v jasliach videli to, čo hľadali a našli. Videli Toho, o kom im bola tlmočená anjelská zvesť. Vidieť a hľadieť – neznamená pozerať iba očami. Mnohé duchovné piesne (a nielen adventné) nás k tomu priamo, či aj nepriamo pozývajú. Aj Exupéryho Malý princ tými známymi slovami: „Dobre vidíme iba srdcom, to najdôležitejšie je očiam neviditeľné.“ Lockdown nás telesne zastavil v mnohých aktivitách. Namiesto mnohých nákupov môžeme Dieťatu menom Ježiš venovať mnoho svojich duchovných pohľadov. Čím častejšie, tým lepšie. Takto pozerať znamená rozjímať, meditovať. Advent je veľmi príhodným časom. List Židom nás pozýva: „Hľaďme na Ježiša, Povôdcu a Dokonávateľa viery..“ (Žid 12,2) Ozaj čím častejšie, tým pre nás lepšie. Vianoce ponúkajú osobnú duchovnú skúsenosť, nájsť sa v nich. Bez nej budeme prešľapovať na mieste, ďalej sa nepohneme a nedostaneme ďalej. Tak vykročne, ako to spievame v poslednej adventnej piesni v úplne poslednom : „Poďme bližšie k Nemu, ku vínnemu kmeňu..“ (ES30,6)
3. krok je v 3. adventnú nedeľa – rozprávať.
Pastieri všetkým rozprávajú, čo zažili na betlehemských stráňach. Hovoria o tom aj Márii a Jozefovi. V našom odseku posledný 20. verš konštatuje, že chválili Boha za všetko to, čo počuli a videli. Za ich osobnú duchovnú skúsenosť. Sú plní úžasu a nadšenia nad tým, čo sa všetko udialo. Ešte to nie je misijný príkaz, aby činili učeníkov, ten príde neskôr od Vzkrieseného Pána (Mt 28,19.20). Teraz sú plní toho všetkého, čo im anjel Pánov oznámil a podávajú to v duchovnej štafete ďalej. Hovoria o tom, krútia sa okolo toho.. To je nosná časť ich dôvodu príchodu do Betlehema. Úžas – to je slovo, ktoré ich definuje. Či aj nás, po 2.000 rokoch ten známy biblický vianočný príbeh dokáže užasnúť a fascinovať natoľko, že o ňom rozprávame vo svojom okolí? Vianoce sú o mnohom pohybe, nie iba o sedení v obývačke, či za bohato prestretým stolom. Či nie sme ozaj iba pasívni v prijímaní biblickej zvesti. Iba prijímame a nič neodovzdávame.. Ako Mŕtve more. Ono iba prijíma, nič neodovzdáva. Zomrelo na svoju lakomosť. Nie sme takto „skúpi“ na dobré slovo? Iba pre seba, iba pre nás. Keď prišiel prvý sneh, tak som vtáčatám nasypal slnečnicové semiačka do kŕmitka na našom balkóne. A čakal som, čo sa bude diať. V ten deň sa neudialo nič. Občas som pozrel a nič. Bez odozvy. Bohatý pokrm, ale zatiaľ nikto neprišiel – nepriletelo žiadne vtáča. Až na druhý deň takmer celý kŕdeľ. Čo sa medzi tým udialo? Ako si to dali vedieť? Náhoda, či pozvanie aj od iných? Existuje nejaká vtáčia reč? Ako vedeli, kde sa dá dobre najesť? Ak k vám prídu priatelia, opýtajú sa, kde sa v Tatrách dá dobre najesť? A dáte im odporúčanie z vlastnej skúsenosti. To mi pripomína príbeh zo Starej zmluvy, veľmi pôsobivý z 2. Kráľov 7. kapitoly. Štyria malomocní muži, v dobe hladu sa rozhodli, že pôjdu do risku. Nič tým vôbec nestratia. Zomrú tak či tak – či od hladu, či v nepriateľskom tábore – ale za pokus to stojí preniknúť do tohto tábora. A na počudovanie, keď tam prídu, zisťujú, že je celkom prázdny. Hospodin im dal počuť zvuk a hrmot vojnových vozov, takže zutekali zo strachu. Najedia sa do sýta, oblečú sa, dokonca tam nájdu striebro aj zlato. Schovajú si to do skrýše, ale potom to príde – precitnú a uvedomia si, že nedobre robia. Povedia si: „Tento deň je dňom dobrých zvestí a my mlčíme. Nemôžeme čakať až do ranného svitu, dopustíme sa priestupku. Poďme to oznámiť kráľovskému dvoru.“ Veľmi zaujímavý príbeh, odporúčam prečítať si celý. Niekedy sa im podobáme. Myslíme iba na seba. Ale príde tá chvíľa, že to potrebujeme „podať“ ďalej. Neboli sme svedkami takého zjavenia, ako pastieri. Stali sme sa ale účastní mnohých Božích dobrodení, počas celého roka. Zamlčíme to, čo s nami a pre nás Boh vykonal? Príde chvíľa, keď to môžeme úplne spontánne odovzdať pri nejakej príležitosti. Určite každému jednému z nás takú príležitosť Pán Boh dáva. Prosíme so žalmistom: „Ó, Pane, Ty mi otvor pery, nech moje ústa Tvoju chválu zvestujú.“ (Ž 51,17)
4. krok na 4. adventnú nedeľu je to, čo konala Mária – zachovala a premýšľala vo svojom srdci.
Od pastierov sa posuňme a pozrime sa aj na Máriu. Zaslúži si našu pozornosť. V tej istej kapitole čítame, že Mária aj s Jozefom sa divili tomu, čo sa o ňom hovorilo, keď bol Ježiš predstavený v chráme na 40-ty deň po svojom narodení. Simeon a Anna o ich Synovi vraveli jedinečné slová. V tej chvíli nie všetkému rozumeli, ani potom, keď mal 12. rokov a povedal, že: „musí byť vo veciach svojho Otca.“ Nerozumeli, ale premýšľali. Mária k citu pridala aj rozum. Bola hĺbavým typom človeka. Pán Boh si ju pre matku svojho Syna určite nevybral náhodou. Mnohým veciam nerozumieme práve vtedy, keď sa dejú. Je neraz potrebný aj istý odstup od všetkého. Ktosi povedal, že životu porozumieme, keď sa obzrieme dozadu, ale žiť je potrebné s pohľadom upretým dopredu. Akoby sme málo rozmýšľali práve v tomto pandemickom období. Mnohým akoby chýbal rozum, zdravé uvažovanie. Súčasnú situáciu okomentovala jedna sestra, ktorá to vie vždy tak umne, jej vlastným a originálnym spôsobom: „Hlúpi sú takí sebavedomí, že múdri majú o sebe pochybnosti!“ Ako to, že neuvažujeme a nepremýšľame a neveríme zdravotníkom! Ako je vôbec možné, že boli toľké útoky práve na nich aj v tomto adventnom čase. Robia „iba“ svoju službu. Držia sa predsa Hippokratovej prísahy, ktorú dali. Spomínate – pred rokom sme im tlieskali z balkónov, dnes sú objektom a terčom mnohých útokov – a to žiaľ, nielen slovných. Prichádzajú mi na myseľ Pánove známe slová, ktoré citujeme viac-menej iba v pôste. Teraz musíme aj v advente: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ (Lk 23,34)
Štyri kroky k správnemu prijatiu Vianoc počas štyroch adventných nedieľ. Počas adventu bola na to vhodná príležitosť. Spravili sme ich počas adventného lockdownu? Všetky štyri? Izolácia môže byť v mnohom prospešná aj podľa tejto myšlienky: „Boh vie, ako má zmeniť naše okolnosti, aby nás izoloval. Keď sa Bohu odovzdáme a On nás prevedie cez zážitok izolácie, už viac nie sme závislí na ľuďoch okolo nás, hoci ich stále milujeme, ako predtým. Vtedy si uvedomíme, že On v nás vykonal nové dielo a naučil nášho ducha vznášať sa do nebeských výšin.“ (Pramene v púšti) Či sme to odložili na neskôr? Kedy inokedy, keď nie práve teraz? Prosím, premýšľajme a uvažujme o posolstve Vianoc a nájdime to svoje miesto v tomto príbehu. Hodno sa do neho opäť a nanovo zahĺbiť. Priam ponoriť. V múdrosti Ducha svätého nám od Boha danej. A slovo na záver nachádzam v aktuálnej výzve apoštola Pavla:
„Prísne teda dbajte, ako obcujete, nie ako nemúdri, ale ako múdri. Vykupujte čas, lebo dni sú zlé.“
Ef 5, 15.16