Zrodenie zo smrti?

V pašiách na Veľký piatok sme čítali o takmer nenápadnej udalosti, ako Pán Ježiš Kristus krátko pred svojou smrťou opätovne zvolal silným hlasom a vypustil ducha (Mt 27,50). Stalo sa tak po vyslovených Jeho siedmich pamätných výrokoch z Golgoty. Tesne pred smrťou vyšiel z Jeho vnútra veľký výkrik. Ak zaznel, má byť počutý, vypočutý a neprepočutý. Ak zaznel, nemá nami zostať ani nepovšimnutý. Ten výkrik naozaj opakovane zaznel. Smieme nad ním aj teraz spoločne meditovať. Onen takmer záhadný mohutný výkrik a zvolanie v evanjeliu – je samotným priam evanjeliom – dobrou správou. Hodno sa nám nad ním zamyslieť, pretože akoby až doteraz nami prehliadaný prechádzal stáročiami až do tejto chvíle. Slovo, či doslovný text nie je zaznamenaný, evanjelista podčiarkuje silný, či mohutný hlas. Napriek jeho mohutnosti sme ho prepočuli. Čo nám chce tlmočiť?

Z Ježišových úst krátko pred jeho skonom zaznelo zvolanie silným hlasom. Posledné vypätie síl! Niečo do istej miery aj tajomné, čo predchádzalo Jeho smrti na dreve golgotského kríža. Zo skúsenosti poznáme rôzne výkriky a zvolania. Sú to výkriky radosti, prekvapenia, ale aj smútku, bolesti a zdesenia. Poznáme výkriky bojové a aj vojnové. Ale aj pri pôrode – výkrik rodičky a matky. Je to výkrik aj bolesti, ale aj následnej radosti. O tom niečo vedia povedať takmer všetky ženy – matky, ktoré si tým všetkým prešli. Ak sa rodí niečo nové, je to vždy veľmi bolestivé. Je pozoruhodné, ako o tom píše apoštol Pavel v liste Galatským (4,19): „Deti moje, pre ktoré znovu trpím pôrodné bolesti, dokiaľ Kristus nebude sformovaný vo vás..“ Medzi čitateľmi listu sú isté problémy, apoštol všetko veľmi prežíva spolu s nimi. Zmienka o pôrodných bolestiach je opisom ťažkého  rodenia sa všetkého nového aj v Galácii, vtedajšej provincie Malej Ázie. Stalo sa tak zakrátko po smrti a vzkriesení Božieho Syna Ježiša Krista.

A práve na tento druh výkriku, či zvolania by som chcel upriamiť vašu pozornosť. V tomto smere má nám čo povedať nasledovný skutočný príbeh. Mladá žena čakala svoje prvé dieťa. Počas tehotenstva však u nej zistili rakovinový nádor. Ak by sa hneď podrobila chemoterapii, nádor by sa mohol zastaviť. Ale lekári ju upozornili aj na to, že môže prísť o svoje dieťa. A tak stála pred veľmi ťažkou voľbou. Ale len zdanlivo. Jej rodičia, manžel a najbližšie okolie jej radili, aby zachránila seba s tým, že dieťa bude môcť mať aj neskôr. Ona sa však veľmi rýchlo rozhodla. Pre ňu voľba vôbec nebola nijak zložitou dilemou. Odmietla liečbu. Z tohto dôvodu sa z nej rýchlo stála veľmi známa osobnosť, o ktorú sa začali zaujímať všetky média v jej okolí. Ona sa utiahla do samoty a s médiami vôbec nekomunikovala. V samote s Bohom a na modlitbách prežívala svoje položenie. Keď nastal jej čas, porodila krásne zdravé dievčatko. Za niekoľko dní po pôrode však veľmi rýchlo zomrela. Veľmi zvláštny skutočný príbeh, ktorý sa udial na našej modrej planéte.

Ako nás tento príbeh chce osloviť? Nás môže zaujímať napr. aj to, ako bude reagovať neskôr jej dcéra, keď vyrastie? Keď sa dozvie, že jej matka krátko po pôrode zomrela. Ako bude reagovať, keď sa časom dozvie, že odmietla zachrániť samú seba. Za každých okolností práve chcela zachrániť ju – svoje vytúžené a milované dieťa! Takých ľudí neraz aj stretávame, ktorých matky zomreli pri, alebo po pôrode. Títo ľudia majú v sebe isté tajomstvo. Nosia ho v sebe. Nesú v sebe a na sebe zvláštnu pečať. Smrť je priamo vpísaná do ich bytostí. Zo smrti na vlastne narodili a prišli na tento svet. Aj takúto podobu má zrodenie zo smrti. Je to stigma, ktorú títo ľudia nosia vo svojom vnútri po celý svoj život.

Na Veľký piatok sa rodí niečo nové. Keď sa rodí niečo nové, je to vždy veľmi bolestivé. Pán Ježiš vo svojich rečiach na rozlúčku, ktoré budeme už čoskoro počúvať v posledné nedele po Veľkej noci, spomína pôsobivý obraz pôrodu (J 16,21): „Žena, keď rodí, má zármutok, pretože prišla jej hodina. Ale potom viac nespomína na úzkosť pre radosť, že sa človek narodil na svet.“ K našej téme do týchto dní sa to veľmi hodí. To nové sa rodí za veľmi ťažkých okolností a podmienok. Útoky Pokušiteľa boli prudko namierené proti Ježišovi. Chcel to všetko prekaziť v poslednej chvíli tak, aby Ježiš na kríži zachránil iba seba. Ten výsmech: „Iných zachraňoval a seba samého nemôže zachrániť“ (Mt 27,42) je práve v kontexte tejto dramatickej udalosti. Ježiš často pripomína v rôznych súvislostiach, že neprišiel zachrániť samého seba, ale nás – celé človečenstvo.. Diabol aj z tohto dôvodu neuspel. Nemal šancu prekaziť zrod nového. Práve zrodenie toho nového stálo nášho Pána a Majstra život. Musel zomrieť, ako to povedal svojím učeníkom (Mk 8,30-33), aby sa z Jeho smrti zrodila naša záchrana a spasenie. To je to nové, čo tu doteraz nebolo. Tak to aj sám povedal pred svojou smrťou On sám: „Veru, veru vám hovorím, ak zrno pšeničné, ktoré padlo do zeme neodumrie, ostane samo, ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ (J 12,24). Svet po Veľkom piatku dostáva novú dimenziu: narodila sa naša záchrana a vykúpenie! Je tu niečo celkom nové, čo tu doteraz nebolo. Sme stigmatizovaní smrťou Božieho Syna, bez ktorej by sa nebola zrodila naša spása. A pre nás je to výzva pre naše znovuzrodenie. Po roku pandémie, keď píšem tieto riadky, je na Slovensku už vyše 10.000 obetí, ktorí neprežili a korone podľahli.. Je mi to veľmi ľúto. A nielen mne.. Dnes, v 2. nedeľu po Veľkej noci nemecká verejnoprávna televízia ponúkla ekumenické bohoslužby (spomienku) na obete pandémie v ich krajine. Pripájame sa aj my.. Spomíname s láskou a vďačnosťou.. A nielen na Hvožďarovcov. Zároveň si kladieme otázku, či sa môže aj z tohto tragického umierania niečo nové narodiť? Som presvedčený, že – áno! Z mnohej smrti pandémie sa rodí nový vzťah a úcta k nášmu jedinečnému životu a každému novému dňu v ňom. Je možné aj v tomto kontexte prísť k zrodeniu niečoho nového z toľkej smrti? Áno – v duchovnom znovuzrodení, ktoré nie je v našej réžii, ale v moci Ducha svätého. Platí, že „ten totiž, kto sa narodí iba raz, zomrie dvakrát. Ten kto sa narodí dvakrát, zomrie iba raz.“

My všetci sme duchovne zrodení z Ježišovej smrti. Odumrel, aby Jeho smrť priniesla veľkú úrodu. Na kríži Kristus trpel „pôrodné“ bolesti, keď z Jeho úst na kríži zaznel mohutný výkrik. Tak bolestne a ťažko, ale predsa sa zrodilo Jeho víťazstvo a naša osobná spása. Za cenu Jeho neopísateľných fyzických bolesti.. „Ajhľa, zvíťazil lev z kmeňa Júdovho“ (Zj 5,5) čítame v poslednej biblickej knihe. Zvíťazil si na Veľký piatok! Zvíťazil si, Nazaretský! Vybojoval si za nás víťazstvo. A potvrdenie toho prišlo v to slávne a mocné veľkonočné ráno vzkriesenia. Z posolstva Veľkej noci žijeme dodnes. A to je viac, než len obyčajná história a spomienka na Veľkú noc. Viac, než len dávna minulosť. Vtedy to bol poriadny šok – prázdny hrob, ktorý nikto nečakal. Prekvapenie, ktoré prišlo po veľmi ťažkých dňoch. Na otázku: „Čím je dobrá kniha dobrou?“ istá odborníčka na literatúru odpovedala takto: „Tým, že v sebe skrýva prekvapenie!“ Biblia je knihou mnohých prekvapení. To „prekvapenie z prázdneho hrobu“ prišlo pre ženy v skoré veľkonočné ráno. Biblia je veľmi dobrou knihou.. A nielen preto.. Boli sme zrodení zo smrti – do plného a radostného života.. Napriek všetkých ťažkým okolnostiam! Ak je v nadpise tohto článku otáznik, ten tam v závere rozhodne neplatí. Z Ježišovej smrti sa zrodilo niečo nové, čo tu doteraz vôbec nebolo! Jeho smrťou, ale aj vzkriesením sme aj my znovuzrodení a vzkriesení k plnému životu! Sme znovuzrodení pre živú nádej (1 Pt 1,3-9).