Jesenná inflácia listov

„Milujem tie chvíle leta, keď slniečko lúče vplieta do zlatistých detských vláskov, keď si motýľ letí lúkou plnou farieb, plnou zvukov za kvitnúcou lúkou.. Milujem šum, tôňu lesa – veľkú dobrú náruč, keď sa zdravím s kmeňmi stromov, keď si vo večernom vánku vtáci nôtia uspávanku a nechcú ísť domov.. Milujem chuť letnej búrky, keď sa z neba spustia šnúrky strieborného dažďa.. A keď dúha príde k slovu, dobre viem, že potom znovu zmizne, ako každá.. Milujem tie okamihy vyčítané z veľkej knihy, v ktorej leto býva.. Bohato ich sype z dlane a vidí ich, kto sa na ne čarokrásne díva..“ Slovo básne od neznámeho autora nám príde možno aj vhod, ako spomienka na požehnané, aj napriek korone leto 2020. „Je letné ráno.. Náruživo ďakujú vtáci za svoj život. Za slniečko i za dar stromu.. I vediac, i nevediac Komu.. A ja tiež modlitbou zvoním, ako viem.. A za všetko ďakujem..“ (M.Rúfus) V jednoduchosti je krása, potvrdzujú to slová nášho slovenského básnického velikána. Spomeňme si na tie mnohé letné júlové a augustové rána počas prázdnin. Leto bolo v mnohom požehnané a tropické. Trávili sme ho na rôznych miestach. Pri mori, na horách, už menej v exotických krajinách zo známych dôvodov. Zaujal ma opis leta aj v zmysle týchto slov: „Vlasy sú svetlejšie.. Pokožka je tmavšia.. Voda je teplejšia.. Drinky sú studené.. Hudba je hlasnejšia.. Noci sú dlhšie.. Život je lepší..“ Tak sme to aj zažili a máme byť ozaj za čo vďační. Horúce dni nám v lone hôr boli znesiteľnejšie. V horách sa tropické teploty ozaj ľahšie zvládajú. Mnohí práve z tohto dôvodu a nemožnosti cestovať inde – pricestovali do Vysokých Tatier.  Voľnejší letný režim sme však vymenili už za ten školský. Prechod nie je vždy jednoduchý, ale prichádza vždy v pravú chvíľu. „Leto je na konci, na konci s dychom. Odchádza pomalým krokom a ticho. A keď sa vytratí z mysle a očí, to ticho zostane..“ (V.Ševčík) Na rozlúčku s letom nám môže poslúžiť aj tento citát: „Čím je krajšia spomienka, tým je ťažšia rozlúčka. Ale vďačnosť premení trýzeň spomienky na tichú radosť.“ Túto myšlienku vyslovil D. Bonhoeffer v celkom inej súvislosti. My si ju však môžeme vztiahnuť aj na poďakovanie za požehnanie leta. Vždy v prvú septembrovú nedeľu máme v našom cirkevnom zbore ďakovné služby Božie práve pri tejto príležitosti. V tomto roku práve téma vďačnosti rezonovala až o týždeň neskôr, v 14. nedeľu po sv. Trojici v zmysle slov: „Vďačnosť je ovocím Ducha.“ Nový školský rok otvárame až v tú druhú septembrovú nedeľu.  Je tu najpestrejšie ročné obdobie. Nemá vskutku obdobu. Predvádzajú sa tie najrozličnejšie farby – najčastejšie zlatistá.. V tomto ročnom období vždy a pravidlene sledujem jeden strom na ceste medzi Starým Smokovcom a Tatranskou Lomnicou. Počas leta je stále rovnaký. Ale na jeseň sa mení každým dňom. Nedávno listy ešte celkom zelené, už sú sfarbené. Ono je to tak trochu až bolestivé vidieť nielen tú zmenu farieb, ale vlastne pozorovať to odumieranie. Zožltnuté listy padajú zo stromov. Listy nám však chodia aj poštou. Obraciame ich aj pri čítaní kníh. Akoby nám aj jeseň doručovala svoje „jesenné listy“ a zo stromov k nám dole prichádzali s nejakým konkrétnym posolstvom. Ale akým? Nič na nich nie je napísané. Namiesto slov je pestrosť farieb. Leto sa skončilo. Všetko má svoj čas (Kaz 3,1). Priprav sa na jeseň svojho života aj ty, milá duša slovami piesne: „Čas náš ako krásne leto, minie niet ho, zima nájde každého..“ (ES 660,1) A predsa! Každý padnutý list zo stromu má svoje posolstvo: „Usychá tráva, vädne kvet, ale slovo nášho Boha zostáva naveky.“ (Iz 40,8) Posolstvo pominuteľných listov je v nepominuteľnosti mocného Stvoriteľa, Boha a Jeho slova. Tej večnej mocnej pravdy. Francúzky matematik, filozof a prozaik Blaise Pascal (1623 – 1662) povedal túto veľmi aktuálnu myšlienku: „V tejto dobe je pravda taká zatemnená a lož taká zavedená, že pravdu môže poznať iba ten, kto ju miluje.“ Aká je to úžasne aktuálna myšlienka aj pre naše 21. storočie polopravdou a lžou zatemnené. Ak sa aj v jeseni často ocitáme v prírode, tak nemôžem obísť citát v tomto znení: „Nájdi si svoj strom a prenes na seba jeho kľud a pokoj.“ Máte aj vy svoj strom? Ja mám pri fare brezu a pod ňou lavičku. Listy aj z nej padajú dole a majú jasné posolstvo. Vieme ho už dešifrovať a prečítať. Rozumieme tomu nepísanému slovu na jesenných listoch. Brat farár Štefan Dlháň (1921-1986), keď mu bol odobraný štátny súhlas a nemohol zostať na fare v Piešťanoch, tak sa s rodinou presťahoval do Pribyliny. Vo svojej horlivosti nemohol kázať slovo Božie ľuďom, keď mu to vtedajšia moc zakázala, tak viete, komu ho kázal? Kázal ho stromom! Z úst jeho syna odznelo to silné a emotívne slovo na Dištriktuálnom dni v Poprade v nedeľu 16.09.2018 v popoludňajšom programe. Bol to pre mňa veľmi silný moment! Tak si to živo viem predstaviť.. Láska k Božiemu slovu a Jeho pravde ho priam vypudila do lesa a tam ho počúvali tie jeho stromy. Mám v očiach nasledovnú scénu – na jeseň listy zo stromov padali a on tomu všetkému veľmi dobre rozumel. Brat farár z  nich na seba prenášal ich pokoj, ten Boží pokoj a on im za to dával slovo Božie, ktoré sa k nemu nikdy nevrátilo prázdne (Iz 55,11) . A.S. Puškin mal veľmi rád jeseň. Najviac tvoril práve v tomto ročnom období, keď dopísal román Eugen Onegin. Majster slova nemecký básnik Rainer Maria Rilke má pozoruhodnú báseň o jeseni a o čítaní dlhých jesenných listov. Je mnoho diel venovaných tomuto obdobiu po lete. Veľmi známym a obľúbeným dielom sú Vivaldiho 4 ročné obdobia. Autumn je jeseň. Fascinuje ma, že isté tóny priradil k zime, isté k letu a k jari, isté aj k jeseni. Azda za najpozoruhodnejší jesenný citát považujem v tomto znení: „Jeseň je inflácia listov.“ (V.Butulescu) Úplne presne a trefne vystihuje to množstvo listov pod našimi nohami, ktoré vyvolávajú istý ľúbivý zvuk nielen našim ušiam, ale najmä srdcu. Je ich mnoho, je to riadna „inflácia listov“, ale máme túžbu ich ozaj prečítať všetky s posolstvom o tom všetkom, čo podlieha zmenám a čo je nadčasové. Jesenné prechádzky v prírode a v parkoch sú na to ako stvorené. Z vlastnej skúsenosti odporúčam park pri kaštieli v Strážkach. Navštívite galériu s možnou prechádzkou v parku na brehu rieky Poprad. Príjemné s užitočným. Konečný efekt je skvelý. A najmä vo váš prospech. Náš slovenský textár K. Peteraj napísal: „V jednom záchveve jesene je milión smrti leta.“ Pozorujete tú pestrosť krásy a naše oči sa nevedia toho nabažiť. Aj z tohto dôvodu máme radi jeseň. K. Čapek konštatuje: „Aby boli oči plné obrazu, musí ním byť plné srdce.“ Oči sú plné obrazov tatranskej krásy, ktoré nás obklopujú zo všetkých strán. Ale je tu ešte aj iná, duchovná krása, volá sa modlitba. Od neznámeho autora pochádza tento citát: „Modliť sa neznamená niečo robiť, ale s niekým byť.“ Alebo: „Modlitba je ľudská krehkosť spojená s Božou dokonalosťou.“ K nej pridávame svoje vďačnosti plné srdce. Veď na modlitbe ide o „sväté dôvernosti.“ Do nej sa vkladáme, pretože ak dobrorečíme Hospodinu, mladosť naša sa obnovuje ako orol (Ž 103). Jeseň prináša do hôr inverziu. V októbri veríme, že príde ešte aj babie leto – aj po tom požehnanom slnečnom septembrovom neskorom lete. Pozemská neopísateľná inverzia je pre mňa obrazom tej nebeskej, „inverzie lásky.“ O nej píše apoštol Pavel tie známe slová: „ Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca človeku nevstúpil, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú..“ (1 K 2, 9)  V tomto ročnom období máme poďakovanie za úrody zeme. Je to jedinečná ďakovná slávnosť v cirkevnom zbore aj s možnosťou pristúpiť k Večeri Pánovej. „Plody dozrievajú vďaka slnku, ľudia vďaka láske.“ (G.J.Langhbehn). Na dozrievanie v prírode je potrebné slnko. Jeho svit je nenahraditeľný. Svieti všetkým bez rozdielu – zlým, aj dobrým a dážď z neba padá aj na spravodlivých, aj na nespravodlivých. To nám jednoznačne tlmočil Pán v kázni na hore (Mt 5,45). „Hospodin Boh je slnkom a štítom“ (Ž 84,12), máme dostatok duchovného slnka aj v cirkvi. Vďaka svitu Slnka Božej lásky skrze Pána Ježiša Krista určite! Svieti nám všetkým bez rozdielu. V tejto časnosti zrejeme pre večnosť. Láska Božia, aj ľudská je dôležitou súčasťou na prípravu na večnosť. Ponúkam vám konkrétny príklad z nášho cirkevného zboru. V septembri sme si pripomenuli 12. výročie od úmrtia sestry Anny Nahálkovej, našej bývalej kostolníčky a pokladníčky. Roky predávala lístky na železničnej stanici v Starom Smokovci. Po smrti jej manžela, horského vodcu Imricha Nahálku sa jej „duchovne“ ujal brat farár Ján Grešo. Mocou Ducha Svätého prežila znovuzrodenie a vstúpila do nášho zboru, kde našla svoje duchovné miesto. Veľmi si zamilovala aj biblické hodiny. Milovala Božie slovo a najmä list Židom 11. kapitolu. Túto kapitolu „Svedkov viery“ nazývala svojou „malou Bibliou.“ A jej najobľúbenejší verš v Biblii: „Zvábil si ma Hospodine a ja som sa dal zvábiť, premohol si ma a uchopil.“ (Jer 20,7) Vedela dávať veľmi cenné rady, bola to útla žena, ale veľká duchom. Zomrela krátko po svojej 70-tke. S ľudským životom je to ako s básňou, nezáleží na dĺžke, ale na kvalite. Platí myšlienka v tomto znení: „Žitie je najkrajšou vecou na svete. Väčšina ľudí, len existuje.“ (O.Wilde) Myslím na jej prípravu na večnosť aj službou a životom v cirkevnom zbore. Dokážeme naplniť súčasnú galériu hrdinov a svedkov viery 21. storočia aj svojím vlastným menom? Najviac možno práve v tomto ročnom období si uvedomujeme, čo povedal Voltaire: „Mesiace a roky ubiehajú, sú stále vzdialenejšie, ale krásna chvíľa presvetľuje celý život.“ Čas beží svojím tempom a my sa obzeráme nielen za letom, ale aj za prežitým časom nášho života. Čas je jedinečný, každý deň nám dáva príležitosť dobre robiť aj pre svoje okolie.. Nedá sa stlačiť tlačidlo „return“, ani „delete“ a ani zopakovať život. Každý okamih je jedinečný, nestráca sa v toku minulého času a nepodlieha chaosu. Čas sa rozplynie, ale zachová to podstatné. Zostávajú nám vďačné spomienky, ale očakávajú nás aj nové výzvy.. „Skoro všetky najlepšie a najvzácnejšie veci na tomto svete dostanete za pár halierov.. S výnimkou slnka, mesiaca, zeme, ľudí, hviezd, búrky a podobných maličkostí. Tie dostanete úplne zadarmo..“ (G.K.Chesterton)  V tomto ročnom období prichádza stále veľa turistov do Tatier, pretože najlepšie obdobie pre turistiku je práve v tomto ročnom období. A hneď tu myslím na M. Rúfusa a na jeho opis vzniku hôr (možno aj Tatier) jemu vlastným spôsobom: „Každý deň vysypať za hrsť krásy na jedno miesto, zas a zas, až jej je kopec..Takto asi vznikali hory, Zemi stráž, postieľka zveri, domov hviezdam.. A načo sú? Môj milený! Aby Zem bola bližšie k hviezdam a hviezdy bližšie pri Zemi..“ (M.Rúfus). RTVS pred časom vysielala večer seriál „Na krok od neba“ práve z takého horského prostredia. A vždy doplnený nejakým v závere pozoruhodným citátom. Nedávno som si vypočul tento od Augustína: „Mierou lásky je milovať bez miery.“ To je tá najlepšia príprava v láske na večnosť. Počas leta boli naše najmenšie veľhory sveta úplne plné návštevníkov aj kvli kkorone, tak na prvú väčšiu tohtoročnú túru som sa s manželkou a dcérou vybral až 15.septembra. Cieľ bol na Kôprovskom štíte. (2.363 m.n.m.) Bol krásny ešte stále letný deň a pri putovaní smerom nahor som si uvedomil, že „Hospodin Boh je slnkom a štítom, milosť a slávu udeľuje.“ (Ž 84.12) Na túto tému však niekedy inokedy. Vystupujeme nahor, musíme zostúpiť aj nadol. Sú nám darované vrcholné zážitky, z ktorých duchovne žijeme za isté obdobie dole. Na vrchole zostať nemôžeme, náš Pán nám tam negarantuje trvalý pobyt. Náš Pán je nám verný na výšinách nášho života, ale aj v našich údoliach. Tam, kde sa nám zdá, že je to tak biedne, šedivé a pusté. Náš Pán nás vyvedie na výšiny, dáva nám pocítiť chvíľky vrcholného šťastia, ale potom nás môže pozvať, aby sme s Ním strávili nekonečné noci úzkostí. Hore je vždy tak skvele, ale to dole – je tak malé, všedné a úbohé v porovnaní s tým, čo sa deje hore. Anselm Grün konštatuje, že to je dráma aj nášho života.. Zostúpiť z kontemplácie do všedného virvaru so všedným zamestnaním, s obyčajným programom – bez nejakej vonkajšej glazúry. To je vlastne úvod už k ďalej reflexii, ktorá je už v procese tvorby a písania. Vychutnajme si aj toto ročné obdobie čítaním mnohých jesenných listov..