Divy okolo nás a v nás

„Na prítomnosti je príjemná činnosť, na budúcnosti nádej a na minulosti spomienky“, to skonštatoval už kedysi dávno Aristoteles. Tri dimenzie času – každá je niečím špecifická. Fenomén času je vždy fascinujúci. Beží stále svojím tempom aj počas leta. Nedá sa zastaviť. Iba hodiny, ktoré máme vo svojom byte, či dome. Leto je v plnom prúde. Tak sme na neho dlho čakali. Teraz je ten správny čas (Kaz 3,1) pre oddych a „letovanie.“ Dnes (10.08.) je dokonca medzinárodný deň leňošenia.. Keď sa bude však blížiť  záver prázdnin, tak sa opakovane, ako každý rok, bude konať jedno veľmi pozoruhodné podujatie. Na jeden z posledných augustových dní pripadá spomienka na jednu veľmi zaujímavú udalosť. 29. augusta 1954 v malebnej morskej zátoke pri obci Fruttuoso di Camogli, neďaleko talianskeho Janova sa tiesnili stovky zvedavcov. Na štyroch oceľových lanách držal mohutný žeriav sochu Krista, napoly ponorenú do mora. Kto by výjav zahliadol v tom momente, logicky by si domyslel, že sochu z nejakého dôvodu vyťahujú z vody. Ale mýlil by sa! To lano sa len na moment zaseklo a za pár sekúnd 250 kg bronzový Kristus opäť klesal pod hladinu. Od spomínaného dátumu je tam osadený, 17 m pod hladinou, ako pútnicky cieľ mnohých potápačov. Pôvodcom tejto, dá sa povedať, svetovej rarity je Talian Duilio Marcante, ktorému pri jednom potápaní zahynul kamarát. Po tejto smutnej udalosti prehlásil: „Mne, ako veriacemu v istej chvíli napadla jedna myšlienka, aby som ticho vodnej ríše vyžil ako miesto sústredenia sa a modlitby a nainštalovať na morské dno sochu Ježiša Krista.“ Jeho zámer sa uskutočnil a zrealizoval s mimoriadnym úspechom. Od 29. 8. 1954 sa k „podmorskému“ Ježišovi ponorilo už vyše 3. miliónov potápačov, rybárov, rekreantov, dovolenkárov a rôznych výskumníkov. Dobový svedok o tom napísal: „Tento Kristus zobrazuje žehnajúceho Krista, ktorý dvíhajúc tvár k nebesiam otvára svoje náručie na znak pokoja.“ A naozaj, kto sa spúšťa pod hladinu k Ježišovi, má pocit, akoby ho Jeho vystreté ruky chceli privítať, zachytiť, podržať, či usmerniť. Každoročne sa na pláži pri spomínanom Fruttuoso di Camogli slávi jeden z posledných augustových dní ako deň „Krista v hlbinách“. Po večernej bohoslužbe a po fakľovom sprievode slávnostne osadia na hlavu podmorského Ježiša vavrínový veniec na znak úcty, oddanosti a viery v Jeho víťazstvo. V modlitbe, prednášanej každý rok, ďakujú Bohu za jedinečnosť podmorskej krásy, spomínajú zároveň na tých, ktorí sa utopili a vyprosujú odvahu pre tých, ktorí zachraňujú topiacich. Ak sme už v „polčase“ prázdnin, myslíme s vďačnosťou na všetko to, čo sme na dovolenkách už videli a zažili. Aj napriek obmedzeniam sme ich mohli realizovať. Niektorí sú už doma, niektorí sa ešte len na cesty chystajú. Počas leta zažívame mnoho neopakovateľných chvíľ. Mnoho z toho sa nám takmer natrvalo vrýva do našej pamäti. Možno si pamätáte, že od 7. júla 2007 máme nových 7 divov sveta, o ktorých rozhodlo pri hlasovaní vyše 100 miliónov ľudí na celom svete. Ten zoznam je veľmi zaujímavý. Dostala sa tam aj socha Krista Spasiteľa postavená v r. 1931 nad mestom Rio de Janeiro. Je umiestnená na 710 m vysokom pahorku Corcovado. Jej šírka a výška je 30, čo je asi ako 10-poschodová budova. Celá socha váži 1.145 ton. Len hlava Krista meria 4 m a váži 30 ton. Do roku 1944 bola táto socha najvyššou na svete, potom bola prekonaná inou sochou Ježiša Krista v bolívijskej Cochamambe o 4 m a v poľskom Swiebodzime o 6 m. Túto sochu by bolo možné nazvať „Kristus na výšinách“, slúži aj ako maják v prístave. Unikátna je aj „Olympia Tower 2016“, ktorá využíva solárnu energiu na čerpanie morskej vody. Táto veža mala svoju premiéru počas olympiády v Riu v roku 2016. Čo všetko smú vidieť naši oči počas leta. Na čom všetkom smie naše oko spočinúť. Je mnoho toto, čo naše oko ale vôbec nikdy neuvidí a nezhliadne na tomto svete. Uvažujme „o divoch“ okolo nás ešte aj v takomto kontexte: „Pochádza to od Hospodina, je to div v našich očiach.“ (Ž 118,23) Janko Silan, ktorý pôsobil ako rim. kat. kaplán v Ždiari niekoľko rokov, často pripomínal: „Tatry ma naučili dívať sa smerom hore.“ Neviem sa teda ani ja vynadívať smerom „hore“, na naše majestátne Tatry, ale aj na nočnú oblohu. Niekedy si myslím, že vlastne škoda je ísť spať, keď človek toto všetko môže pozorovať a sledovať. To je smerovník našej hodnotovej orientácie: dívať sa smerom hore a hľadať to, čo je hore, kde Kristus sedí na pravici Božej (Kol 3,1). Sme často zhrbení, máme ovisnuté plecia, zvesené hlavy, keď pozeráme do tých našich telefónov, smartfónov a tabletov. Čas leta to možno trochu vylepší, keď sa viac „vystrieme“ na morskej pláži, či pri pohľade na naše majestátne a v súčasnosti preppnené Vysoké Tatry. Celkovo sme však prestali žasnúť a diviť sa. Často k tomu vo svojich kázňach pozýval doc. Ján Grešo: „Pán Boh nás obsypal množstvom krásnych vecí. Neraz popri tom všetkom prechádzame celkom nevšímavo. Neraz nám uniká to, čo by mohlo vniesť krásu do duše. Prosme o schopnosť vidieť všetko krásne sviežimi očami, prosme o schopnosť čudovať sa a žasnúť.“ (Útek do slobody, str. 218) Tak skúsme aj my v tejto chvíli ním dať sa osloviť. A žasnúť.. Po niekoľkých rokoch som však v tomto roku nevidel svätojánske mušky. Nevyhynuli? Pred rokom poletovali okolo našej fary.. Možno tak trochu aj k fare patria. Vyvolávajú vo mne nanovo úžas. Žalm 104 je plný chvály diela Hospodinovho. Patria tam aj tieto malé, útle ministvorenia, aj keď tam o nich nečítame. Aj oni majú svoje miesto na tejto zemi. Na svojom brušku nosia totiž svetelný orgán, v ktorom prebieha tzv. bioluminiscencia, pri ktorom chemickom deji prebieha tvorba studeného svetla. Tento dej prebieha v bunkách fotocytoch, pomocou luciferázy, ktorá spolu s kyslíkom pôsobí na látku luciferín. Oxid dusnatý vplýva na blikanie, na prerušovanie energetického toku. Možno to pripodobniť k žiarivke, ktorá produkuje studené svetlo. Pri týchto muškách je ešte veľmi zaujímavý dimorfizmus, teda odlišnosť pohlaví. Samček má krovky, lieta, ale slabšie svieti. Samička má tvar larvy, nelieta, ale výrazne svieti. Tak mi to pred časom opísala jedna sestra s titulom RNDr., čo vo mne vyvolalo údiv, čo všetko sa odohráva v týchto malých stvoreniach. Nie je to ďalší div v našej bezprostrednej blízkosti? A koľko je takých..  Sme teda všetci bez rozdielu pozvaní naším Pánom, aby sme odrazili na hlbinu, spustili siete a lovili (Lk 5,4). Pravé bohatstvo sa ukrýva práve v hlbinách, nie pod povrchom. O dnešnej dobe sa zvykne hovoriť aj o „dobe povrchnej“.. Je to doba kamenno-ľadovo-povrchná. Hlbinám akosi nepraje. Ale ani výšinám. Hlbinám masívnu „reklamnú kampaň“ neprináša. Aj napriek tomu všetkému, čo sa deje okolo nás, nemusíme byť povrchnými ľuďmi. Záleží len a len na nás samých, ako sa k tomu postavíme. Kristus nás pozýva do hlbín, ale aj do výšin, žiť naše kresťanstvo „tu a teraz.“ Byť kresťanom dnes, v 21.storočí, znamená byť v istom zmysle aj „potápačom“ ale aj „horolezcom.“ Nezostať pod povrchom, ale spúšťať svoje siete a naberať z bohatstva hlbín Božieho posolstva, Jeho evanjelia a pravdivého slova, ale aj prírodných zákonov. Tak môžeme vždy opakovane robiť vo sviatočný deň nedeľný, ale aj vtedy, keď vzácnu knihu Bibliu vezmeme do svojich rúk, či aj hodnotnú knihu počas dovolenky. Biblia nechce byť len ozdobou našich domácich knižníc. Chce byť predovšetkým ozdobou našich životov. Ponúka nám návod na kvalitné „použitie“ nášho krátkeho ľudského života. Náš život – to je Boží dar nám. Čo s ním urobíme – to je zasa náš dar Bohu. To, že sme sa už šťastne vrátili z ciest, považujme tiež za div, nie za samozrejmosť. Nie všetci sa domov z dovoleniek vrátili. Nie všetci sa zvítali a vyobjímali so svojimi blízkymi. Je to vskutku ďalší veľký div. Svet je v mnohom poznačený terorizmom. „Zrejme už na zemeguli neexistuje miesto, ktoré by bolo isté a bezpečné. A ak áno, tak je to snáď už len Antarktída. Takže budúce generácie asi budú tráviť pokojné dovolenky len medzi tučniakmi a ľadovými medveďmi.. Pravda, pokiaľ tam ešte vôbec budú tie ľadovce, lebo aj tých každoročne ubúda..“ Tieto slová mi napísal jeden priateľ po návrate z dovolenky z Tunisu.. Len pár metrov od neho vtedy na konci júna 2015 zomrelo 39 ľudí. Leto 2020 v jeho druhej polovici je v znamení tropických teplôt. Naše úžasné, aj keď pominuteľné leto (ES 660), je obrazom pre to večné Pánovo leto. Tam niet žiadnej páľavy, od ťažkostí života príde ale poriadna úľava. Ak o páľave hovoriť, tak o žiari Božej lásky. Nespáli nás to slnko Božej lásky. Práve naopak! Zahojí všetky rany a vyhladí všetky naše vrásky. To, čo je pre nás pripravené vo večnosti je opísané ako: „ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo..“ (1 K 2, 9). A to je omnoho viac, aj keď by sme videli všetky krásy a divy tohto sveta. Záverom možno vysloviť prianie, či želanie, aby všetci tí, ktorí sa 29. augusta 2020 zúčastnia slávnosti „Krista v hlbinách“ nezabudli, že nie socha, ale živý a prítomný Kristus ich chce podržať na búrlivých vlnách každodenných zápasov. Kristus v ľudskom  srdci, to je div nad divy. V moci Ducha Svätého si nájde aj u teba svoj príbytok. Vždy aktuálnou je modlitba apoštola Pavla za zbor v Efeze: „Aby Kristus prebýval vierou vo vašich srdciach, a vy, zakorenení a založení v láske, aby ste mohli so všetkými svätými vystihnúť, čo je to za šírka a dĺžka, výška a hĺbka, a poznať lásku Kristovu , ktorá je nad všetky známosti, aby ste boli naplnení všetkou plnosťou Božou.“ (3,17-19)