Po stopách H. Ch. Andersena I.

Do  Dánska sa človek nevyberie „len tak“ na dovolenku. Možno len vo výnimočných prípadoch. Počas leta nás tak ani neťahá na chladnejší sever Európy, ako skôr práve jej juh. Tam je dostatok slnka, morská klíma, ktorá garantuje našu kvalitnú dovolenku. Nádejame sa, že v lete 2020 sa aj tam dostaneme. Pravdou je, že aj sever Európy  má úžasné more, v ktorom sa počas tropického leta dá aj kúpať. Realita často opakovaného tzv. globálneho otepľovania prináša aj túto skutočnosť.  Po návšteve Fínska v lete 2002 to bola moja druhá návšteva protestantského severu. Koncom horúceho augusta bola vtedy možnosť kúpať sa v tejto „krajine tisícich jazier.“ Na sever nás  v máji 2019 teda nepritiahla krása Dánska, ale dcéra, ktorá tam študuje. V týchto dňoch minul rok od  tejto našej nezabudnuteľnej návštevy. Poznáte to: váš mobil vám  po roku „vyhodí“ foto s textom: „..prežite ten deň nanovo..“  A tak znovu prežívame..

Túžba poznať krajinu, v ktorej žije a študuje vaše dieťa bola naozaj veľmi silná.  S protestantským  severom mám  veľmi milú skúsenosť  ešte z čias normalizácie, keď som začal chodiť do základnej školy. Môj nebohý otec Jozef, v čase keď sa konali Majstrovstvá sveta v hokeji,  mi  často vravieval pri zápasoch medzi ZSSR a Severanmi, (dovoľte pre autentickosť to odcitovať v šarištine): „Ta znaš, decko mojo, my netrimeme s Rusami (s ktorými bolo v tom čase v  platnosti aktuálne heslo: „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!“ , ale s Finami, Normi, Švedami, Danmi!“ „A čomu?“, opýtal som sa ho vtedy nechápajúc. „Ta znaš, decko mojo, to preto, bo to šicke ľuterani!“ A ja som to pri najbližšej možnej príležitosti  „vyzvonil“ v škole. Patrične som sa pochválil, s kými „trimeme“  my ľuterani v Kojecicoch.  Nebohí rodičia boli predvolaní riaditeľom na „pohovor“, bol spísaný aj záznam, ale všetko nakoniec dobre dopadlo.  Táto úsmevná spomienka  mi vždy príde na myseľ počas  Majstrovstiev sveta v hokeji (tohto roku zrušené), keď už viem, „komu držím“. Ale iste aj našim, s ktorými sme tie prehry v závere zápasov veľmi ťažko prežívali aj v tomto roku.  A práve aj počas nášho pobytu v Dánsku v máji 2019 boli tieto majstrovstvá práve u nás na Slovensku.  Aj keď Dánsko nie je teda  obľúbenou dovolenkovou destináciou, vybrali sme sa na sever, ktorú cestu som pracovne nazval – „Po stopách Andersena.“  A poviem vám, či skôr napíšem, že  je tam čo obdivovať.     Dlhšie sme sa na túto cestu pripravovali a tak trochu o nej aj snívali. Až sme svoj sen v príhodný čas zrealizovali. „Chyť svoj sen do svojich rúk a kľudne sa staň bláznom. Vtedy sa strach premení na nadšenie a odvaha sa stane realitou.“ (Mária Luna) Podľa tohto výstižného citátu sa aj náš takmer 3-ročný  sen  stal realitou.  Vďaka Pánovi za Jeho milosť a požehnanie, ktoré nám k tomu všetkému udelil. A ešte aj oveľa viac (Ef 3,20).   A o to je to potom krajšie a príjemnejšie, keď prežívate pobyt v úplne neznámej krajine so svojimi blízkymi a delíte sa s nimi o to svoje šťastie. O to krajšia je táto krajina, keď v ďalekej cudzine ste so svojimi blízkymi. A hneď ma  napadá citát onoho Dána, po stopách ktorého sme išli: „Keď sa nemôžeme deliť  o šťastie s inými, je to len polovičné šťastie.“

     H. Ch. Andersen  nám zanechal úžasné bohatstvo vo svojom diele  – nielen malým, ale aj veľkým. Rozprávky majú úžasné, jedinečné a priam nezastupiteľné posolstvo v našej kultúre.  Hovoria nám o tom, že napr. vďaka hladu spoznávame cenu chleba a lož nám zasa odhaľuje cenu pravdy. V rozprávkach dobro vždy víťazí nad zlom. Vlastne všetky múdrosti života sú obsiahnuté v rozprávkach. Mali by byť povinným čítaním nielen deťom, ale aj nám dospelým. Napr. zakliaty rytier v skale, či jedovaté jablko symbolicky poukazujú na rôznosť diania v ľudskom živote. Veľa sa z nich dá naučiť, len ich treba vedieť čítať, ako aj Bibliu. Veľa z nich sa dá uschovať a priam zakonzervovať v ľudskom vnútri a „odložiť“ na ťažšie časy a dávkovať si ich  po kvapkách. V tomto kontexte to vystihol aj Daniel Pastirčák svojím známym citátom: „šup do rozprávky.“ Keď je realita života v mnohom zložitá, človek  chce z nej neraz uniknúť a presunúť sa do úplne iného sveta. Tomuto priam fenoménu sa veľmi intenzívne venoval aj náš Pavol Dobšinský, ev. a.v. farár v Drienčanoch. Aj on tomu tak nejak rozumel vo svojom živote. Máme aj my na Slovensku svojho Andersena a priamo z našej evanjelickej fary. Veľmi zvláštne spojenie a prepojenie. Ako farár kázal Božie slovo, ale veľmi blízky mu bol svet rozprávky. Víťazstvo dobra a lásky v nich pripomína konečné víťazstvo nášho Pána na konci vekov. Máme blízko k jednému, aj druhému.   My všetci sme vyrastali  na rozprávkach obidvoch rozpravkárov. V Drienčanoch je múzeum rozprávky a v centre Odense v Dánsku  je pred dokončením komplex, ktorý je venovaný tomuto ich rodákovi a má byť dokončený v tomto roku. Azda aj najväčšiemu Dánovi, aj keď nepoznáme výsledok tejto súťaže v tejto severskej krajine. Rozprávky máme veľmi radi, inklinujeme k nim aj v dospelosti, pretože každá rozprávka má svoju výpovednú hodnotu. Napr. Česi sú známi svojim filmovým spracovaním výpravných rozprávok, ktoré si radi pozrieme aj my dospelí. Je v nich kus dobra, ktoré na filmovom plátne  je priam viditeľné a potrebujeme ho zažiť aj takouto formou. Nielen  v čase vianočnom, ale aj inokedy – vo víre všedného nášho uponáhľaného života.  Aj počas leta  v mnohých reprízach, ktorými nepohrdnete. Potvrdzuje to aj ďalší Andersenov  výrok: „Život každého človeka je rozprávka napísaná Božou rukou.“ Život každého z nás je jedinečný a originálny, pod ktorý sa autorsky a aj režisérsky podpísal ten Najvyšší.

      Životná cesta Hansa Christiana Andersena nebola jednoduchá a z nášho pohľadu až taká rozprávková. Kým sa stal uznávaným spisovateľom a váženým človekom, prežil biedu, osamelosť i mnohé sklamania. Písal divadelné hry aj romány, ale svetoznámym a čitateľmi milovaným sa stal vďaka rozprávkam. Napísal ich spolu 156, prvú ako 30-ročný, poslednú tri roky pred smrťou. Sám ich delil na rozprávky zo sveta fantázie a z reálneho života. K nesmrteľným príbehom spisovateľa so smutnými očami a melancholickým úsmevom patria napríklad Malá morská panna, Statočný cínový vojačik, Cisárove nové šaty, Snehová kráľovná, O škaredom káčatku, Slávik alebo Dievčatko so zápalkami. Ústredné postavy Andersenových diel boli často nepochopené a okolím nemilované, akoby na okraji spoločnosti. S nimi sa totiž autor dokázal najlepšie stotožniť. Osobitnou kapitolou v jeho tvorbe je spomienková kniha Rozprávka môjho života.  Potvrdzuje to aj jeho ďalší  výrok: „Niet krajších rozprávok, než tie, ktoré píše sám život.“  Možno ten váš život vám nepripadá, ako samotná rozprávka. Rozhodne to ale závisí  od uhľa pohľadu v našom živote na všetko to, čo nás v ňom postretne. Ale predsa aj o našom živote možno povedať, že to bude príbeh s úspešným koncom a vyvrcholením. Či nie?