Veľkonočná premiéra
Na 13. apríla 1742 pripadala Veľkonočná nedeľa. V Írsku, v Dubline sa s napätím očakávala slávnostná a veľkolepá premiéra. Celé mesto bolo v mnohom vzrušení a napätí. Takmer všetci očakávali slávnostnú premiéru oratória Georga Fridricha Händla „Mesiáš“. Musikhall sa postupne zapĺňala nedočkavými návštevníkmi. Ženy prišli bez krinolín, muži bez kordov, aby sa ich viac zmestilo. Premiéra začala. Všetci sa započúvali do nádherného hudobného diela. Nádherné tóny Händlovho Mesiáša vyvolávali u všetkých poslucháčov vnútorné nadšenie. Na tvárach poslucháčov bolo vidno, že ich srdciami pretekajú tie najušľachtilejšie pocity, myšlienky a poryvy srdca. Keď zaznelo záverečné „Amen“ zaznel búrlivý potlesk, ktorý nijako neutíchal. Celým publikom prechádzal v istých opakovaných vlnách. Oratórium slávilo obrovský úspech s mnohými ováciami. Zaznelo potom aj v Londýne, kde ho predtým ale odmietli. Keď zaznelo prvé Haleluja, kráľ vstal a pridali sa aj ďalší. Až do konca toto skvostné dielo počúvali všetci postojačky.
Aj Veľká noc je spojená so slávnostnou premiérou. Premiérou celosvetovou. Je to premiéra vzkriesenia a života. Stará zmluva sa tiež zaoberá touto témou. Spomína, ako napr. Elizeus vzkriesil chlapca (2 Kr 4,8-37). V Novej zmluve čítame, ako Pán Ježiš počas svojho verejného účinkovania vzkriesil troch ľudí – Jairovu dcéru (Mk 5,21-43), mládenca z Naimu (Lk 7,11-17) a svojho priateľa Lazara (J 11,1-44). Tí všetci, ktorí boli vzkriesení, museli ešte raz zomrieť. Okúsili moc smrti, ale aj následného vzkriesenia. Boli už „celkom“ na tom druhom brehu, ale boli vrátení mocou vzkriesenia. Ale ešte jedna smrť ich čakala. Už vedeli, do čoho idú. Myslím, že sa smrti už vôbec nebáli. Po vzkriesení boli „navrátení“ do predchádzajúceho spôsobu života, ktorý im „prekazila“ ich predčasná smrť. V ich prípade by sme mohli hovoriť o slávnostnej „predpremiére vzkriesenia“! Náš Pán Ježiš Kristus však zomrel iba raz na dreve kríža na Golgote! Na tretí deň vstal z mŕtvych! Na Veľkú noc nastala slávnostná premiéra v plnej paráde. Div vzkriesenia, ktorý pochádza od Hospodina a je divom v našich očiach (Ž 118,23) by sme mohli pripodobniť k nádhernému oratóriu. Nie je to celkom výstižný obraz, či príklad, ale dajme tomu.. Pre prvých svedkov a poslucháčov to bolo takmer neuveriteľné. Z mnohého smútku, bolesti a žiaľu sa hneď ani nevedeli preniesť do sféry radosti. Preladiť sa z bolesti k mnohej radosti sa môže javiť na prvý pohľad ako niečo veľmi jednoduché.
Slávnostnej premiére veľkonočného oratória vzkriesenia však predchádzala Kristova krížová cesta. Veľa bolesti, samoty, strádania, vyčerpania. Spomeňme si na tie pašiové deje utrpenia, ako ho viedli od Annáša ku Kajfášovi. Vypočúvanie, bičovanie.. A mnoho ďalšieho smutného a bolestivého.. Čítanie a počúvanie pašií môže byť veľmi náročné ušiam, srdcu, ale aj vnútornému spracovaniu. Aj z tohto dôvodu je pôst jedno z najnáročnejších období v cirkevnom roku. Svojou „krížovou“ a veľmi ťažkou cestou si prešiel aj hudobný skladateľ Händel. Sužovaný nemocou, ale zvláštnym Božím riadením sa dostal k libretu Mesiáša. Začítal sa do toho všetkého, čo Kristus podstúpil a vykonal. Priam sa do Krista zamiloval. Ježišovo dielo ho veľmi oslovilo. Dotklo sa jeho srdca až natoľko, že začal komponovať. Tri týždne ani nejedol, takmer ani nepil. Odmietal všetky pozvania. Dokonca aj do kráľovského paláca. To, čo v jednotlivé dni skomponoval, si potom postupne prehrával na čembale. Bol v plnom tvorivom nasadení. Keď oratórium dokončil, 17 hodín ležal ako mŕtvy. Úplne ho to vyčerpalo. Jeho sluha si myslel, že ho ranila mŕtvica a preto zavolal lekára.
Mysliac na hudobného génia Händla, ale predovšetkým na nášho Pána Ježiša Krista – Vykupiteľa, konštatujeme jednu veľmi dôležitú tézu: všetko veľké, nádherné a ušľachtilé sa rodí veľmi ťažko. Z veľkej bolesti sa zrodila naša spása. K jeho dovŕšeniu viedla veľmi bolestná cesta. Pripomeňme si, ako vzniká perla! Zrnko piesku vnikne do mušle. To jej spôsobuje bolesť. A z veľkej bolesti mušle, spôsobenej zrnkom piesku uzrie svetlo sveta nádherná perla. Všetky sú veľmi krásne a škaredej perly ani vlastne niet! Perla nášho spasenia sa zrodila z Kristovej bolesti jeho neopísateľného utrpenia. Je to záchrana pre večnosť. Odmietnuť toto dielo by bolo podobné odmietnutiu záchrany napr. pred utopením. Z utrpenia Händla sa zrodilo nádherné oratórium Mesiáš. Započúvajme sa do neho počas týchto sviatočných dní. Ak ho poznáte, siahnite po ňom nanovo. Po 278-ich rokoch môže mať u Vás reprízu, ako mi to dnes napísal brat Peter z Košíc. Má to vždy zmysel a prináša to človeku osoh. Snáď ani niet slov na opis toho všetkého, čo človek prežíva pri jeho hĺbavom počúvaní. Tak, ako sme sa nanovo započúvali do „ťažkých“ pašií, keď sme ich čítali opäť na 3x, ktoré sú istým spôsobom slovným oratóriom, poskladaným a skomponovaným bez nôt zložením štyroch evanjelií, tak nech nás osloví aj oratórium ušľachtilých tónov majstrovského, ak nie geniálneho oratória.
To všetko nám chce povedať, že bez bolesti to jednoducho nejde. Utrpenie má zmysel v živote človeka. „Keby neexistovalo utrpenie, tak by som nerozumel Biblii“, skonštatoval pri jednej príležitosti náš reformátor Martin Luther. Aj z nášho utrpenia sa rodí niečo nové, niečo cenné a zmysluplné. Dnes možno tomu ešte celkom nerozumieme, ale ten čas určite príde. Dáva to teda zmysel, keď nás náš Pán pozýva k tomu, aby sme niesli svoj kríž, zapierali samých seba a tak Ho nasledovali (Mt 16,24). Nechcime hneď a všetkému v našom živote porozumieť. Starí latináci vravievali: „per aspera et astra“. Cez ťažkosti – ku hviezdam. Utrpenia je v tomto svete veľmi veľa. Všade okolo nás! V našej bezprostrednej blízkosti. A v tej dobe koronavírusu obzvlásť! Aj priamo v našom živote. Určite má zmysel. Veď nič nezmysluplné sa nedeje v našom živote. Niekedy musíme padnúť na najhlbšie dno, aby sme vedeli v srdci prijať Božiu výzvu, pomoc, lásku a záchranu. To všetko je v Božom Synovi Ježišovi Kristovi. Veď v Ňom sú skryté všetky poklady múdrosti a známosti. (Kol 2,3)
Keď oratórium Mesiáš slávilo nebývalý úspech, Händl často prízvukoval: „Boh pri mne stál, keď som ho komponoval!“ A táto pravda sa vzťahuje aj na Vzkrieseného Pána Ježiša Krista. Boh rozhodne stál pri ňom! My ľudia sme veľmi sklamali. My ľudia sme zaspali, napr. v Getsemanskej záhrade. Učeníci vtedy zaspali a Pán im vraví: „ ..a vy len spíte a odpočívate..“ (Mt 26,45). Spíme? Duchovne , telesne.. Akoby sme nevedeli ozaj nič iné! V Božom slove však čítame: „Prebuď sa kto spíš, vstaň z mŕtvych a zaskvie sa ti Kristus!“ (Ef 5,1) Boh svojmu Synovi posiela svojho anjela, ktorý ho posilňoval. My sme totiž na celej čiare sklamali! Tento výjav Getsemanskej modlitby máme v kostole na obraze v Starej Lesnej. Mocné posolstvo. Boh stál pri svojom Synovi. Boh stojí pri nás. Stojí na našej strane. Boh nie je proti nám! Keď Boh za nás, tak kto proti Nám (R 8,31). Boh stojí pri nás aj v našom utrpení. Nie sme v ňom opustení a osamotení. Pokušiteľ nás často presviedča o opaku. Boh na Teba zabudol. Tak nás často napadajú také a podobné myšlienky a prenasledujú pocity. Nedajme na ne. Sú diablovým podvodom na nás saných! Boh sa pred nami neuzatvoril do karantény! Skleslá je neraz naša duša a zmieta sa v nás. Diabol predsa chce, aby sme viac dali na naše pocity, ako na pravdu Božieho slova. A v Biblii je napísané: „Boh predsa nie je ďaleko od nikoho z nás, lebo Ním žijeme, hýbeme sa a trváme.“ (Sk 17,27-28) Boh v Kristu stojí na strane človeka. Nie je proti nám. Je s nami. Je za nás. Je s nami vo svojom Synovi, ktorý povedal: „Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta.“ (Mt 28,20)
Istý bezdetný manželský pár žil harmonicky mnoho rokov. Márius a Ramona všade chodili spolu. Len nie do kostola. Roky sa to pravidelne opakovalo. V neďalekom stánku si kúpili noviny a počas nedeľnej bohoslužby ich takmer celé prečítal. Ramona bola na službách Božích a jej manžel v aute s novinami. Ramona zomrela. Pre jej manžela prišli veľmi ťažké a krušné chvíle. Zrútil sa mu celý svet. Život ho vôbec nebavil. V nedeľu už nemal kde ísť, prestal čítať aj noviny. Po pohrebe milovanej manželky však prišla Veľká noc. Rozhodol sa, že pôjde na veľkonočné bohoslužby do chrámu, ktorý navštevovala Ramona. Započúval sa do kázne. Do posolstva života. Kazateľ vydával svedectvo o živom Ježišovi. A to ho veľmi zaujalo. Začal priam prudko uvažovať. Ak žije Kristus, tak musí žiť aj jeho manželka, ktorá v neho úprimne verila! Až tak ho to zobralo a zaujalo, že keď kazateľ povedal „Amen“, Márius spontánne vstal a vykríkol: „Ramona žije!“ Všetci prítomní to prijali ako prejav jeho viery, na ktorý odpovedali všetci potleskom. Skutočný príbeh. To nevymyslíš, to je život! Predstavte si tu situáciu, ako by sa naďalej utápal vo svojich myšlienkach, keby bol zostal doma. A pestoval sebaľútosť a nenašiel východisko zo života. Ako dobre, že išiel do spoločenstva. Na Veľkú noc mal aj Márius slávnostnú premiéru a tiež s potleskom. Ako dobre, že nielen na Veľkú noc, ale vždy v prvý deň po sobote ideme do spoločenstva Božieho ľudu. V ňom nachádzame východisko svojho života.
Veľkému nemecko-švajčiarskemu teológovi Karolovi Barthovi bola raz zo strany jeho študentov položená nasledovná otázka: „Pán profesor, povedzte nám prosím, aké sú východiská vašej teológie?“ Známy profesor odpovedal veľmi pohotovo, spontánne, jednoznačne a zrozumiteľne: „Ježiš Kristus žije, z tejto skutočnosti vychádzam vo všetkom!“ Posolstvo Veľkej noci je tiež jednoznačné: „Ježiš Kristus žije!“ Žijú všetci, ktorí v Neho verili celým srdcom. Aj Ramona! Posolstvo Biblie je v tomto smere nespochybniteľné: „Lebo vieme, že Kristus, ktorý vstal z mŕtvych, viac neumiera a smrť už viac nepanuje nad ním.“ (R 6,9) Je to radostná zvesť a zároveň aj skutočnosť, z ktorej možno vychádzať nielen počas nastávajúcich sviatočných dní. Je to skutočné a ozajstné východisko nášho života. Východisko z labyrintu tohto sveta, či nášho života. Podľa Slovníka cudzích slov má slovo labyrint až 5 významov. Spomenieme len ten prvý význam slova, ktorý je hádam najznámejší – ide totiž o bludisko, chaos, veľké nepriehľadné množstvo niečoho. Tu môžeme myslieť na nepriehľadné množstvo ciest tohto sveta. Biblia hovorí: „nejedna cesta vidí sa človeku správnou, ale jej koniec môže byť cestou smrti.“ (Pr 14,12) S ľútosťou musíme vždy nanovo konštatovať, že mnohí dnes takýmito cestami aj kráčajú. Posolstvo Veľkej noci je však v tomto smere neprehliadnuteľné – je tu medzi nami prítomný sám Život, ktorým je Kristus. Je tu cesta života. Ježiš Kristus je cesta pravda a život (J 14,6). On sám o sebe hovorí: „Ja som prišiel, aby život mali a to v hojnej miere.“ (J 10,10)
Veľká noc ponúka východisko života. Východisko z labyrintu našich sklamaní, prehier, zúfalstiev, pádov, smútkov, plaču, nešťastia, každodenných bolestí a zlyhaní, zápasov, nemocí, utrpenia, straty veľmi blízkeho človeka. Ťažkými chvíľami prechádzal aj náš reformátor Martin Luther. Počas jubilejného roka 2017 sme si radi sprítomňovali okamihy z jeho života. Známa je epizóda, keď mu jeho priatelia vlastne zachránili život tým, že zinscenovali fingovaný únos v Durínskom lese. Počas 10-tich mesiacov sa potom schovával na hrade Wartburg ako rytier Juraj. A tam prekladal Bibliu do nemčiny. On sám poznal tiež jedno veľmi dôležité východisko svojho života. Našiel ho v tom, že bol pokrstený a zaštepený do vínneho kmeňa Pána Ježiša Krista. Je známe o ňom, že keď mu bolo ozaj veľmi ťažko, kriedou si sám pre seba písal na stôl: „Baptisatus sum!“ Som pokrstený! A to druhé slovo bolo: „VIVIT“! Ježiš Kristus – žije! Zo školy dobre poznáme, že kriedu môžeme zotrieť. Ale význam krstu nemôže nikto vymazať. Ani snaha, či prosba jednotlivca, ktorý mi raz u nás na fare v Novom Smokovci povedal: „Pán farár, prečiarknite ma v matrike!“ To nie, to sa nedá! Vysvetlil som mu, že „podľa mňa to prijal, aj keď to odmieta“. Posolstvo Veľkej noci sa nedá zmazať, ako kriedu na tabuli. Ani zaštepenie krstom do Pána Ježiša Krista. Veľkonočné posolstvo sa priam nástojčivo ponúka pre tak utrápené a ubolené srdce dnešného moderného človeka 21.storočia. Chce sa tam zapísať viac, než len kriedou! Chce sa tam zapísať priam nezmazateľným spôsobom. Ježiš Kristus žije! Z tejto skutočnosti vychádzam vo všetkom!
To je skúsenosť mnohých! To je skúsenosť svedkov vzkriesenia. L. Pasteur povedal: „Verím svedkom, ktorí za svoje svedectvo položili svoj život.“ To je skúsenosť Vaša, aj moja. Iste by som vo svojom živote neslúžil mŕtvemu Ježišovi. Čo by som mal ja, ale aj iní z mŕtveho Ježiša? A predsa! Ježiš bol mŕtvy, ale teraz žije! V poslednej biblickej knihe čítame Kristovo svedectvo: „Bol som mŕtvy a hľa som živý na veky vekov.“ (1,18). Túto jedinečnú zvesť je možné mocou Ducha Svätého prijať aj dnes. Zajtra už môže byť neskoro. Najhoršie a najtragickejšie je to, keď človek odkladá to, čo má pre neho existenciálny význam a cenu. A to je zo skutočné, pravé, nefalšované, veľkú hodnotu majúce veľkonočné východisko života..