Ponáhľaj sa na kopec
11. marca 2011 po zemetrasení a cunami v Japonsku zahynulo takmer 19.000 ľudí. Keby boli dostali výstrahu, tak počet prežívších by bol oveľa vyšší. Určite by boli čo najrýchlejšie bežali na tie najvyššie miesta. Na východnom pobreží istého ostrova na Hawaji sú varovné sirény, ktoré upozorňujú obyvateľov pred blížiacimi sa cunami. Moderná technika to už vie predvídať. Obyvatelia utekajú vždy smerom hore, teda na kopec. Čím vyššie, tým lepšie! Čím vyššie, tým bezpečnejšie! Dá to logiku. Na onom kopci stojí aj veľký kríž, ktorý tam dali postaviť prví misionári. Zvláštny obraz. Zvláštna scéna. Keď zaznejú varovné signály, ľudia utekajú za fyzickým bezpečím. Utekajú na kopec. A utekajú vlastne pod kríž. Pud sebazáchovy je v človeku veľmi silný a mocný. Je vskutku pozoruhodné vidieť, ako ľudia utekajú ku krížu, keď zaznejú varovné signály. V takom prípade sú tie „najvyššie miesta“ vskutku najbezpečnejšie. Golgota je tiež kopec. Kopec v tvare lebky. V blízkosti Jeruzalema. Na Golgote dokonal Pán Ježiš Kristus. Odznelo na ňom sedem pamätných výrokov. Odohral sa na ňom ten najväčší zápas a dráma na záchranu človeka. Bez tejto drámy by nebolo spasenia. Práve na kríži bola dokonaná spása hriešneho človeka. Testament nášho Pána je v jeho výroku: „Dokonané!“ To najpotrebnejšie pre našu spásu dokonal a vykonal. Konrad Adenauer – prvý nemecký spolkový kancelár na sklonku svojho života povedal: „Das notwendige habe ich getan! “, v preklade: „To najpotrebnejšie som vykonal.“
Dnes je Veľký piatok. V ten deň ideme na pomyselný kopec aj my. Mali by sme pridať do kroku a trochu sa poponáhľať. Je to náš najväčší sviatok. „Ku krížu sa utiekam“ spievame v jednej našej piesni (ES 96,1). Inde môžeme spomaliť svoje životné tempo, ale ku krížu je potrebné sa naozaj poponáhľať. Ak tak robíš, správne konáš. A nehanbíš sa za to.. Nie, nehanbím, pretože môj Pán si zvolil túto cestu. Zvolil si klince. Tie ho tam vlastne v skutočnosti nedržali. Držal ho tam náš hriech. Tak sa to spieva v jednej piesni pod názvom Golgota: „Klince nedržali na kríži ťa viem, ani ľudská zloba, môj ťa držal hriech. Klince nedržali na kríži Ťa, viem, iba z veľkej lásky ku mne si tam šiel.“ Najčítanejší kresťanský spisovateľ v USA Max Lucado konštatuje: „Keďže Kristus nedokázal zniesť pomyslenie na večnosť bez Teba, vybral si klince.“ Náš Pán si vybral klince, aj keď ho nedržali. Vybral si cestu utrpenia. Vybral si teda tú ťažšiu cestu. Albert Einstein povedal: „Súhlasím s mojím rodákom Ježišom. Radšej chcem trpieť, ako utrpenie spôsobovať.“ Ježiš Kristus sa podrobil utrpeniu. Necúvol. Vôľou Otca bolo totiž, aby trpel. Inej cesty k záchrane sveta nebolo. Bez utrpenia to nejde. Cesta do slávy býva neraz poznačená krížom. Starí latináci vraveli: „per aspera ad astra“, čo v preklade znamená, že ku hviezdam vedie tŕnistá cesta. Západné tzv. „evanjelium prosperity“ hlása, že sa to dá aj bez utrpenia. Ani sa nečudujem, že je také populárne. Ak trpíš, tak my ti pomôžeme. Odstránime utrpenie z tvojho života. Avšak podľa svedectva viacerých, by v cirkvi dnes neboli, keby nebolo v ich živote utrpenia. Pán nám ukázal, že cesta ku vzkrieseniu ide len cez utrpenie.
Zvesť Golgoty je však zašifrovaná už v Starej zmluve v príbehu o obetovaní Izáka. To miesto, kde sa tak malo stať Abrahám pomenoval: „Hospodin si vyhliadne, ako sa podnes hovorí: na vrchu si Hospodin vyhliadne.“ (1 M 22,14). Katolícky preklad používa slovné spojenie: „Na vrchu Pán sa stará.“ Vrch Mórija, kde mal obetovať Izáka, nebol na pustom mieste. Bol tam, kde sa v Abrahámovej dobe nachádzalo mesto Salem, ktoré sa neskôr stalo známe ako Jeruzalem (Žalm 76,1-3). Hebrejské slovo pre „starať sa“ je jira a to sa „postavilo“ pred Salem a vytvorilo názov Jeru-salem. Abrahám vedel, že Boh na vrchu sa postará. A postaral sa – namiesto Izáka zomiera v zástupnej obeti baran zachytený za rohy v húštine. O 2000 rokov neskôr ten istý Boh poslal svojho jediného Syna, aby na tom istom mieste zomrel za nás na kríži. Golgota je jedným z pohoria Mórija. A Boží Syn naň vystupoval ako Izák, pretože „Hospodin sa postaral“ o Božieho Baránka, ktorý sníma hriechy sveta.
Dnes je Veľký piatok. Mohli by sme trochu zrýchliť naše tempo vo výstupe na Golgotu. Na nej sme v úplnom bezpečí. O tomto kopci platí: „Adonaj jira“ – Hospodin sa postaral. Človek tam nachádza bezpečie, pocit istoty, ale aj úkryt. Veľmi zaujímavú skúsenosť v tejto oblasti mal anglikánsky kazateľ Augustus Toplady. Je to veľmi známy príbeh o vzniku piesne „Skala vekov.“ A je pravdepodobné, že sa tento príbeh udial tiež na horách. Na vychádzke, či túre ho zastihla veľmi silná búrka. Práve v tej chvíli prechádzal okolo skalného útvaru, v ktorom bola štrbina. Bola dosť veľká na to, aby sa tam skryl. V nej prečkal silnú búrku. Premýšľal o tom, ako v skalnej štrbine našiel bezpečný úkryt. A ako je v ňom chránený. Meditoval o svojom skalnom útočisku a nad Božou ochranou pred búrkou. Nemal po ruke papier, ale na zemi našiel hraciu kartu. Napísal pár slov, text neskoršej svetovo známej piesne „Skala vekov“. Stalo sa tak v roku 1775. Odvtedy je táto pieseň zdrojom inšpirácie pre mnohých kresťanov. Je aj v našom Evanjelickom spevníku pod číslom 474. Siahnite po nej. Jej posolstvo je nadčasové. Vskutku potrebujeme útočište, potrebujeme záchranu. Cunami sveta dorážajú vždy znova. Vlnobitie čoho všetkého nás ohrozuje. Človek potrebuje pocit bezpečia, skrýšu. Hľadá bezpečný úkryt. Kde ho ale nájsť? Určite si dobre pamätáme, ako na 21.12.2012 bol ohlásený koniec sveta. Mnohí si robili zásoby tak, ako v marci tohto roku zo strachu pred koronavírusom. Mnohí vtedy ponúkali tzv. „záchranné balíčky“, prežitie v podzemných bunkroch atď. Mnohí volali do Astronomického ústavu v Starej Lesnej, ako to vlastne je. Mnohí zneisteli. Pud sebazáchovy sa v človeku predsa len ozval! Pred nedávnom bola uverejnená štúdia, podporovaná NASA, že naša civilizácia smeruje ku kolapsu. Dôvodmi sú: ekonomická nerovnosť, nadmerná spotreba zdrojov a ich nerovnomerné rozdeľovanie medzi ľuďmi. Táto vedecká štúdia javí sa omnoho serióznejšia, ako často umelo produkované dátumy o konci sveta. Ani súčasná pandémia nie je koncom, ani Božím trestom, upozorňuje nás na blížiasi sa koniec (Mt 24,4-27).
Na túto mnohú neistotu dnešného človeka 21.storočia Boh odpovedá „záchranným balíčkom“ skrze svojho Syna Ježiša Krista. On prišiel vykonať záchrannú akciu do tohto sveta. Bola dokonaná na kopci. Na Golgote sa Boh o všetko postaral. Výrok „Dokonané“ by sme mohli voľnejšie parafrázovať ako „Postarané“. Pre nás žijúcich v tatranskom prostredí je známa skutočnosť, že nad našimi hlavami a nad našimi tatranskými kopcami dosť často lieta vrtuľník. Tušíme, že ide takmer vždy o záchrannú akciu. Nie každá končí šťastným koncom. Boh v Kristu prišiel na tento svet, aby Tvoj životný príbeh skončil šťastne. Jeho záchranná akcia na kopci dopadla úspešne. Boh Ti ponúka tak mnoho. Skrze dielo svojho Syna ponúka „nadštandardný apartmán“ vo večnosti. Tam môžem stráviť celú večnosť. Ani sa Ti nikdy nemohlo prisniť, čo všetko Boh vo svojej láske pre Teba pripravil. Božia láska Ti dáva šancu. Nielen pre večnosť, ale aj pre časnosť, ktorú žiješ. Uchop sa jej. Max Lucado konštatuje: „To je Láska – kladie Milovaného pred samú seba. Tvoja duša bola dôležitejšia, ako Jeho krv. Tvoj večný život je dôležitejší, ako Jeho smrť na zemi. Tvoje miesto v nebi je dôležitejšie, ako Jeho miesto v nebi. Vzdal sa svojho, aby si Ty mohol mať to svoje vlastné! Dlaň, ktorá držala vesmír, prijala klinec od vojaka. Prečo? Pretože to je to, čo láska robí. Stavia milovaných pred seba. Láska si dá tú námahu.“
Poponáhľaj sa na kopec. Nielen dnes, na Veľký piatok. Veď pocit bezpečia potrebuješ mať v každom novom dni, do ktorého sa zobudíš. Máš Skalu vekov, máš útočište po svojom boku. Máš pevnú pôdu pod nohami. Ak máme daný Bohom pud sebazáchovy pre časnosť, tak ho nemáme o to viac darovaný pre večnosť? Veď Boh nám dal večnosť do sŕdc. On všetko krásne učinil v svojom čase, aj večnosť im (nám) dal do sŕdc (Kaz 3,11). Túžba po večnosti je v Tebe. Vrodený pud sebazáchovy aj pre večnosť ukazuje na skrýšu, ktorú máme v Božom Synovi Ježišovi Kristovi. Mnohí, ktorí to čítajú, tomu rozumejú. Mnohí sa v týchto riadkoch našli. Máš osobnú skúsenosť s tým vo svojom živote. Máš to prežité. Aj v horách. Aj mimo nich. Je tu ešte aj tento pozoruhodný príklad z nášho tatranského prostredia. 11. augusta 1876 Edmund Téry s priateľmi zažil búrku pri zostupe z dovtedy nezdolaného Prostredného hrotu. Silná búrka s ľadovcom ich zastihla v Malej studenej doline pod vtedy veľmi známym Ohniskom. Ako napísal náš tatranský historik Ivan Bohuš (Tatranské chaty, str. 9): „Ktovie či si Téry práve vtedy neuvedomil potrebu výstavby skutočnej chaty v Malej Studenej doline?“ Čo Téry práve v tej chvíli potreboval je to, čo nachádzame v žalme 32,7: „Ty si mi skrýšou, zachováš ma pred úzkosťou, plesaním nad záchranou obklopíš ma.“ V Žalmoch je toho mnoho krásneho. Ktosi povedal, že sú to drahokamy Biblie. Je hodno siahnuť po duchovných perlách. Na základe Žalmu 46 náš reformátor Martin Luther zložil našu evanjelickú hymnu Hrad prepevný (ES 263). Začína tými známymi slovami: „Boh nám je útočišťom a silou, pomocou v súžení vždy osvedčenou.“ Často si čítam žalmy. Robím tak veľmi rád aj slovami môjho častého modlitebného povzdychu: „Pozdvihujem si oči k vrchom: odkiaľ mi príde pomoc? Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem.“ (Ž 121,1.2)
Počas týchto nastávajúcich sviatočných dní určite pôjdem s rodinou na kopec. Výstup na našu tatranskú smokoveckú Kalváriu si nenechám ujsť. Vrelo odporúčam každému ísť na nejaký kopec vo Vašom okolí.. Nielen kvôli jarnej turistike.. D. Bonhoeffer, od popravy ktorého včera uplynulo 75 rokov (na Veľkú noc 9. apríla 1945 v koncentračnom tábore Flossenbürg), nám všetkým odkazuje: „Pôst pre mňa znamená vystúpiť s Ježišom na vrch.. Keď vystupujem s Ježišom na vrch, vtedy sa s Ním stretávam. “ Tak vystúpte.. Tak vystúpme spoločne..