Všetko má svoj čas..

Vďačnosť je pamäť srdca

    Moja obľúbená veta.. Rád ju používam.. Všetko má svoj čas. Odporúčam z vlastnej skúsenosti: keď sa stane aj vašou, ušetríte si veľa životnej energie. Všetko má svoj čas (Kazateľ, 3. kapitola). Všetko aj vyžaduje svoj čas.. A to šetrí vašu energiu.  A my sa v istom zmysle už potrebujeme šetriť  –  v tom najlepšom zmysle slova.. To mi tak často vravela sestra Jolana Róthova, naša bývalá najstaršia členka: „Pán farár  – šetrite sa!“    A ja som tomu vtedy nie celkom rozumel, alebo som teda nerozumel, s úsmevom. Pri príchode do Vysokých Tatier v roku 1989, krátko pred revolúciou, počas leta  –  som to takto vôbec nevnímal.  Veď neprišiel som sa šetriť ,  ale pracovať na Vinici Pánovej. Roky bežia, roky sa míňajú –  a ja si uvedomujem, že sestra Róthova mala vtedy pravdu.  Šetriť sa  –  a šetriť energiu života a nemíňať ju na to, čo napr. vyžaduje čas.  Šetriť energiu a neinvestovať ju na to, čo potrebuje čas, čo potrebuje dozrieť.  Presne tak, ako to vidíme aj teraz, pri dozrievaní ovocia. Aj to dozrievanie nemožno nijakým spôsobom urýchliť. Vyťažuje svoj čas. Lebo všetko má svoj čas. Je to veta, ktorá sa stala mojou obľúbenou, nechcem povedať, že životné krédo, ale nemám k tomu ďaleko.

    Táto veta pochádza od kráľa Šalamúna. Z Biblie ho dobre poznáme. On to takto naformuloval. Nikto pred ním to neurobil. On to takto definoval. Nikto to takto nepoňal pred ním. A o tom píše knihe  Kazateľ.  3. kapitola je v tom pozoruhodná, že opisuje, čo všetko má svoj čas, nájdeme to v prvých ôsmych veršoch..  Poznáte túto kapitolu –  vráťme sa k nej opäť a nanovo.  Je hodno sa k nej vždy vrátiť. Je plná múdrosti Božej. Šalamún si ju vypýtal  od Hospodina. V Gibeóne, kde išiel obetovať mal ten známy sen v noci: „Žiadaj si, čo ti mám dať.“   (1 Kr 3, 1-15) Inými slovami: pýtaj si bohatstvo, moc a slávu, alebo  si pýtaj múdrosť. On si v prvom rade vypýtal múdrosť a poslušné srdce –  a hneď tak „šalamúnsky“ vyriešil problém dvoch matiek, komu patrí to dieťa. A potom dostal aj bohatstvo. Tento príbeh nájdeme hneď v tej istej kapitole. A aj  kráľovná zo Sáby prišla sa mu pokloniť (1 Kr 10) a vzdať hold jeho múdrosti.. Vieme však, že neskôr prepadol modlárstvu, osudnými sa mu stali aj ženy, ale o to bol, ktorý vystaval chrám Hospodinovi v Jeruzaleme.

   Vieme, že všetko má svoj čas. Niekedy som veľmi tlačil na pílu, chcejúc niečo posunúť a potlačiť dopredu. Aj to spomínané ovocie na dozrievanie potrebuje čas. Nechajte tomu voľný priebeh – počujeme často.  A možno aj my už sami tú vetu vyslovíme.  Ak tlačíme na pílu, veľa veci môžeme pokaziť, s tým možno aj máte bohaté skúsenosti. Všetko má svoj čas. Je čas narodiť sa, aj čas umrieť. Čas sadiť, aj čas vytŕhať zasadené. A poďme vypočítať, čo všetko má svoj čas.  Čoho svedkami sme v tejto súčasnosti. Veľké, teda letné prázdniny sa skončili  – dnes je nedeľa vďačnosti. Prišla škola, aj za tú ďakujeme. Jeden prváčik so šlabikárom – niekde som to zachytil – povedal: „Naučím sa čítať a písať a padám zo školy.“ Také jednoduché to nebude asi. Môj švagor Marián, keď sa stal prvákom, tak si od môjho svokra, teda jeho vlastného otca vypočul: „Teraz ideš do školy a skončíš, až keď budeš dospelý.“ A môj švagor sa veľmi rozplakal. Spomeňme si –  naši dávni predkovia nie všetci vedeli čítať a písať  –  preto mali mnoho obrazov v kostole, či na Gemeri fresiek, aby tie biblické udalosti videli, pretože nevedeli čítať.  Vďaka škole to vieme  –  a aké by to bolo, keby sme boli nevzdelaní.

    Všetko má svoj čas. Čas plakať, aj čas smiať sa. Čas rozhadzovať kamene, čas zbierať kamene.  Všetko má svoj čas  – čas vojny, aj čas pokoja. Existuje „terminus technikus“ pre dobu a čas, v ktorom sa narodil náš Spasiteľ.  Je to plnosť časov. V plnosti časov sa narodil Pán Ježiš Kristus (G 4,4) – to konštatuje ap. Pavel. Z histórie poznáme tzv. Pax Romana, takmer dvesto rokov bez vojen. Bol pokoj a mier, aj keď regionálne konflikty celkom neutíchli.  Toto obdobie začalo  cisárom Augustom, za ktorého vlády sa narodil Pán Ježiš   –  a to obdobie končí mojím obľúbeným cisárom Markom Auréliom, cca roku 180. Augustus dal Židom  istú náboženskú slobodu, mohli slobodne chodiť do Jeruzalema a svätiť svoje sviatky. Dvesto rokov bez vojen  –  to bol rekord v danom čase.. Pri nedávnom výročí povstania myslím, že to bol pán Strmeň, ktorý povedal, že žiaľ, aj na vojnu sa dá zvyknúť. Všetko má svoj čas. Veríme, že ten čas prichádza – aj pre pokoj a mier.  Čas rúcať, čas stavať. A bude sa opäť stavať. Za dvesto rokov sa rozvíjalo umenie, hudba, architektúra. A práve v tomto období uzrel svetlo sveta Pán Ježiš Kristus. Aj to je dôležité si uvedomiť a prijať. On je Knieža pokoja. On s pomocou už blíži sa. Jeho pomoc príde vždy v pravý čas. Dnes sme na službách Božích spievali pieseň 628. V nej ako refrén počujeme slovné spojenie: „.. v pravý čas.“  To je vždy ten Boží čas. To On určuje vhodnú a správnu chvíľu  –  On dal pri narodení Pána tú „plnosť časov“.  A sami to niekedy použijeme – že nám pomoc prišla v pravú chvíľu.  Dal ju Pán vo svojej múdrosti a láske.  V liste Židom čítame pozoruhodné slová: „Pristupujme teda s dôverou ku trónu milosť, aby sme prijali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v pravý čas.“  (Žid 4,16)

   Všetko má svoj čas. Nájdi si čas pre vďačnosť vo svojom živote  –  nič nie je v ňom  samozrejmé. Nič ťa to nestojí, len trochu tvojho času, ktorý ti tá vďačnosť zaberie. A vlastne ani čas nie je tvoj  –  je to dar Boží.  Aj o tom je pieseň číslo 628, 1:  „Vezmi Pane, život môj, posväť ma, nech som len Tvoj. Čas môj dni, aj hodiny, vezmi Jezu jediný.“  To, čo sme dostali do daru, naspäť venujeme Pánovi. Z vďačnosti za vzácne obdarovanie časom nášho života. Afričania majú príslovie: „Ďakovať znamená sadnúť si pred Pána Boha a radovať sa.“ Urobili sme tak aj dnes, keď sme si sadli do chrámovej lavice a radovali sme sa. To je téma dnešnej nedele: vďačnosť je ovocím Ducha. A ďakovali sme aj dnes za všetky dobrodenia a požehnanie leta, aj ta to všetko, čo prichádza v spojitosti s novým školským rokom. Za tú Božiu školu, v ktorej sa ešte mnohému a mnohému potrebujeme naučiť. A vďačnosti obzvlášť!  Inšpiruje nás k tomu dnešné starocirkevné evanjelium o uzdravení 10-tich malomocných (Lk 17,11-19). Z tých 10-tich sa vrátil sa iba jeden  –  aby vzdal Bohu chválu a bol to cudzinec, v príbehu Samaritán.  My nie sme cudzinci, my sme domáci Boží, my sme domáci viery. My, ktorí sme si sadli do svojej chrámovej lavice aj dnes, sme reprezentovali toho jedného jediného, ktorý sa nezabudol Pánovi poďakovať.  A zároveň prosíme nášho Pána, aby nám vždy a nanovo dával svojho Ducha Svätého, ktorý by nás chránil pred našou častou nevďačnosťou. Vďačnosť je totiž pamäť srdca. A naše srdce by si toho malo už dosť pamätať. A byť predovšetkým vďačným. Nielen v dnešnú nedeľu vďačnosti. Čas pre vďačnosť je potrebné si nájsť vždy a nanovo.  Pri rannom vstávaní a večernom líhaní. Vždy a nanovo. Všetko má svoj čas.  Haleluja Amen