Efez III – 3.misijná cesta ap. Pavla
Pokračujeme v našej po-veľkonočnej téme – misii ap. Pavla v Efeze. Pred týždňom sme mali jeho modlitbu za cirkevný zbor. Ak si máme aj niečo zopakovať, tak pripomenieme, že ich tri mesiace presviedčal – v mnohej trpezlivosti. Niekedy – na iných miestach už po troch týždňoch odišiel (Tesaloniky – Sk 17,2). Na Efeze si ozaj dal veľmi „záležať“.. Mal na to dôvody – mesto bolo strategické centrum takmer všetkého diania v Malej Ázii (ilustračné foto – bývalá fontána v Efeze). Mal tam aj skvelých spolupracovníkov, nebol sám (Apollo, Priscila a Akvila). Je tu aj dôležité ponaučenie – nestačí však iba ľudská horlivosť a nadšenie, čo ap. Pavel nesporne mal, ale je tu potrebná aj sila Ducha Svätého. My vieme, že v Efeze ani len nepočuli, že je Duch Svätý. Zažili ho, naplnil ich svojimi darmi – a misia mohla pokračovať ďalej. Bez Ducha Svätého sa nepohneme – bez Ducha Svätého to je bezduché. V Efeze zažili „opakované“ Letnice (Sk 19,6-7). Bolo ich 12, ako apoštolov, aká to duchovná sila 12-stich ľudí, ktorá dokáže tak veľa. My si niekedy poťažkáme a povieme – je nás tak málo. V Efeze ich bolo 12, ako aj Ježišových učeníkov.
Témou Pavlovej zvesti v Efeze je zvesť o kráľovstve. Bola to téma pomerne veľmi vážna – takmer svätá téma pre každého Žida. Je to téma kraľovania Jahveho nad Izraelom a kraľovania Izraela nad národmi, keď príde Mesiáš,.. Apoštol nemusel presviedčať židov, že Jahve je kráľ. Už z Mojžišových kníh vedeli, že Hospodin kraľuje na veky (Ex 15,18). Tieto slová odzneli v kontexte víťaznej piesne, ktorú Izraelci spievali po prechode cez Červené more. Nepochybne vedeli aj to, že Jahveho kráľovstvo je univerzálne: „Hospodin si na nebi upevnil trón, nad všetkým vládne Jeho kráľovská moc.“ (Ž 103,19) Židom bolo veľmi blízke a sväté to, že Hospodin bude kraľovať naveky. Ozýva sa to najmä v Žalmoch (93,97,99). O čom ich však potreboval presvedčiť – o tom, že toto kráľovstvo sa stalo už realitou, skutočnosťou už v ich dobe – a to skrze Mesiáša – Krista. V Lukášovom evanjeliu čítame: „Ale hľadajte radšej Jeho kráľovstvo a tamto vám bude pridané. Neboj sa malé stádočko, lebo zaľúbilo sa vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo. Predajte, čo máte a rozdajte, ako almužnu. Získajte si mešce, ktoré sa nezoderú, nehynúci poklad v nebesiach, kam sa zlodej nepriblíži, ani moľ neskazí, lebo kde je váš poklad, tam bude i vaše srdce.“ (Lk 12,31-34) Lukáš má taký zvláštny pohľad na kráľovstvo – ono prináša vnútorný pokoj, ale aj reorganizuje ľudské priority a hodnoty – smerom zhora nadol. Jeho poslucháči však mohli zažiť šok, po slove, ktoré povedal sám Ježiš svojim poslucháčom: “..zaľúbilo sa vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo.“ Kráľovstvo už je tu! Vojsť do neho sa dá len a len skrze znovuzrodenie. Ono je tu, no v modlitbe Pánovej sa vždy modlíme, aby ono prišlo a stále nanovo prichádzalo.
Evanjelium o Božom kráľovstve je v tom, že sám Boh cez svojho Syna Ježiša Krista je garantom tohto kráľovstva a záchrany tých, čo prijmú pozvanie do tohto kráľovstva. Židia v Efeze veľmi dobre rozumeli obrazu rozpolteného zvieraťa, ktoré symbolizovalo rozpolteného človeka, ak nedodržal zmluvu uzatváranú medzi ľuďmi. V knihe Genesis v 15. kapitole sa nachádza jedinečný obraz, ako Boh uzatvára zmluvu s Abrahámom. Tam na mieste zmluvy medzi Bohom a Abrahámom prehlasuje, že On je garantom uzatváranej zmluvy. Boh to sľúbil kedysi nielen Abrahámovi, ale teraz sa tak stalo skrze obeť Pána Ježiša Krista na Golgote. To je úžasne dobrá správa – Ježiš bol obetovaný a bol ochotný byť rozsekaný na kusy – byť zabitý, len a len aby bola zmluva bola naplnená. Boh sám plní zmluvu medzi sebou a Abrahámom. Boh dáva Abrahámovi do dedičstva zem, Bohu sám mu prináša záchranu, Boh sám dáva svojmu ľudu svoje kráľovstvo cez Mesiáša, Ježiša Krista z Nazareta.
Všetko tomu nasvedčuje, že Židia v Efeze nemôžu, nechcú, nie sú v stave, nemajú kapacitu – toto evanjelium o Božom kráľovstve prijať. Nové učenie (pôvodne cesta) o Ježišovi nielen odmietajú, ale aj verejne potupujú. Nové učenie – ako nová cesta – je učenie o tom, kto je Ježiš a ako zachraňuje ľudí a ako posväcuje svojich učeníkov. Tí 12-sti v Efeze to prijali, boli otvorení pre to nové, pre tú novú cestu. Všetci ostatní Židia to odmietli. Po troch mesiacoch začalo dochádzať ku mnohým pnutiam.
Tu apoštol robí veľmi ťažké rozhodnutie – odchádza od Židov, zo synagógy. Cirkev bola doteraz súčasťou synagógy. Môže nám to pripomínať niečo aj z našich dejín – do istého momentu bola naša cirkev súčasťou katolíckej – až prišlo bolestné oddelenie. Ten zápas poznáme – Luther mal všetko odvolať, keď tak neurobil, bol daný do ríšskej kliatby. Tak sa na nás doteraz pozerajú ako na „oddelených bratov a sestry“ – my sme sa však sami neoddelili – boli sme „poslaní preč“.. Luther nechcel vytvoriť novú cirkev – len reformovať tú pôvodnú. Apoštol odchádza preč! Tak teraz apoštol opúšťa a oddeľuje sa od „starozmluvnej cirkvi“ a odchádza, aby pokračoval so svojím tímom vo zvesti evanjelia v tzv. Tyranovej škole. Kto to bol Tyranos, Bol to nejaký tyran? Jeden z výkladov konštatuje, že to bol Žid, ktorý vlastnil súkromnú školu práva. Iní sa domnievajú, že tu ide o normálnu grécku školu pre chlapcov. Iní zas sú presvedčenia, že išlo o školu klasických gréckych štúdií pre rečníkov, či filozofov. Nevieme s istou povedať, o čo konkrétne išlo. No s najväčšou pravdepodobnosťou išlo o nejakú veľkú filozofickú školu, kde sa zmestilo množstvo poslucháčov – v nejakej veľkej a priestrannej aule. Zhromaždenia prebiehali každý deň. Vieme, že už ďalej niet viac prekážky pre zvesť evanjelia v Efeze a odtiaľ sa evanjelium bude šíriť do celej Malej Ázie. A všetci počuli slovo Božie (Sk 19,10).
Pripomeňme si, že niečo podobné sa stalo aj v Korinte (Sk 18,1-17). Každú sobotu ap. Pavel viedol v synagóge rozpravy so Židmi – keď mu však odporovali a rúhali sa, vytriasol prach z rúcha a povedal: „Vaša krv na vašu hlavu. Odteraz pôjdem ku pohanom.“ Potom odišiel do domu bohabojného muža Títa Justa, ktorého dom susedil zo synagógou,. A je celkom možné, že s ním odišiel aj Krispos, predstavený synagógy, ktorý uveril v Krista celým svojím srdcom. Tak ani nemusel ísť ďaleko – len do susedného domu.. V Efeze je to niečo podobné, pre úklady židovské. A o tom píše Lukáš, osobnú spomienku apoštola. Apoštol o tomto svojom účinkovaní v Efeze neskôr povie starším z Efezu: „Vy sami viete, ako od prvého dňa, v ktorý som prišiel do Ázie, bol som s vami po celý čas a slúžil som Pánovi vo všetkej pokore, so slzami a v pokušeniach, čo prichádzali na mňa pre úklady židovské – ako som nič užitočného nezamlčal, keď som vám kázal a vás verejne aj po domoch vyučoval, ale vydával som svedectvo aj Židom, aj Grékom, aby sa obrátili k Bohu a verili v nášho Pána Ježiša Krista. A teraz, hľa nútený duchom, idem do Jeruzalema a neviem čo ma tam čaká..“ (Sk 20,18-21)
V našom dnešnom odseku čítame, že čarodejníci v Efeze v mnohom improvizujú. Boli tam mnohé „podivné“ skupiny, synovia veľkňaza Skevu, ktorých bolo sedem. Synovia veľkňaza, to nebola zanedbateľná funkcia, to vieme. To prebudenie, ktoré sa tam uskutočnilo vyvolalo reakciu aj u temných síl Satana. Akcia – a následná reakcia. Po lekcii, ktorú tam tí siedmi dostali – prišla bázeň na všetkých. A to prinieslo novú vlnu pokánia, mnohí prichádzali, vyznávali svoje hriechy a priznávali svoje skutky. Tí, ktorí sa zaoberali mágiou a čarodejníctvom – tí poznášali svoje knihy, pálili ich – ich cena bola 50.000 strieborných. To je veľmi veľká položka. To bol veľmi dôležitý okamih v efezskom prebudení, aby sa ľudia očistili „od bludov“ a nanovo posvätili. Spálili knihy, aby nič nečistého nebolo medzi nimi. Aby nezostali v starých hriechoch, aby nemali medzi sebou „cudzích bohov“.. Niečo podobné nachádzame aj v Starej zmluve. Čítame, že Jákob sa po mnohých rokoch pri Lábanovi vrátil späť do Kanaánskej krajiny. Pred návratom im Jákob povedal: „Odstráňte cudzích bohov, ktorých máte so sebou, očistite sa a preoblečte si šaty. Potom sa vyberieme a pôjdeme do Bételu, tam urobím oltár Bohu.. Vtedy odovzdali Jákobovi všetkých cudzích bohov, ktorých mali pri sebe, ako aj krúžky, čo mali v ušiach a Jákob ich zakopal pod dubom, ktorý je pri Sícheme.“ (1 M 35,3-4) A potom čítame, že mali z nich všetci strach. Tento skutok pokánia zachránil vlastne celú jeho rodinu – keď mu Boh dal mocnú ochranu. V predchádzajúcej kapitole čítame aj o veľkej tragédii v v Jákobovej rodine – a je celkom možné, že si so sebou naozaj niesli „cudzích bohov“, čo spôsobilo nešťastie pri jeho dcére Díne (1 M 34).
Efez – to sú náročné, aj nepatrné začiatky, ale výsledok je priam ohromný. Budeme v tom pokračovať, keď to ešte prepojíme – s listom Efezským. Tá najväčšia skúška ešte len príde – vzbura v meste Efez. O tom nabudúce..