Predivná moc nás tíško obostiera
Zajtra, v 1. nedeľu po Veľkej noci sa v Nálepkove konajú spomienkové služby Božie na Dietricha Bonhoeffera (4.2.1906 – 9.4.1945) pri príležitosti 120. výročia jeho narodenia a 81. výročia jeho popravy. Organizátorom je Východný dištrikt, za účastí mnohých hostí. Popoludní sa bude konať akadémia s prednáškami. Je to zároveň aj deň Košického seniorátu. Dietrich Bonhoeffer bol výnimočný nemecký luteránsky teológ a odporca nacizmu. Osobne k nemu prechovávam úctu a rešpekt. Nebál sa a nemlčal. Ako mlčia mnohí dnes, ako sa „mlčalo“ za Slovenského štátu. Včera sa konala v podtatranskej obci Štôla pietna spomienka na rodinu Scharfstein, ktorú vyviezli v roku 1942 a zahynuli v Izbici, Sobibore a Majdaneku. Aj vtedy mnohí mlčali. Bonhoeffer nemlčal. Ako kľúčová postava Bekenende Kirche – Vyznávačskej cirkvi sa aktívne zapojil do odboja proti Hitlerovmu režimu. Pred koncom 2. svetovej vojny ho nacisti popravili v koncentračnom tábore Flossenbürg – 1. apríla 1945. Pred 94. rokmi navštívil dnes už neexistujúce Čiernohorské kúpele pri Nálepkove, kde prednášal v roku 1932 na medzinárodnej ekumenickej konferencii. Pri tejto príležitosti sa pred 4. rokmi konalo v Nálepkove spomienkové podujatie pod názvom „Verný pravde“. Pri tejto príležitosti bola odhalená pamätná tabuľa pravdepodobne jedinej návštevy D.Bonhoeffera na Slovensku. Mal iba 39. rokov, keď bol popravený, ako spoluúčastník sprisahania s cieľom atentátu na Hitlera. Vojna bola prehratá a všetci to vedeli. Boli tam však uväznené osoby, ktoré nesmeli prežiť.
Vyrastal v luteránsky zbožnej rodine psychiatra a neurológa, matka bola vnučkou protestantského teológa Karla von Haseho. Ako 14-ročný sa rozhodol pre dráhu bohoslovca – aj napriek istým pochybnostiam niektorých rodinných príslušníkov. Po štúdiách v Tübingene a Berlíne promoval v roku 1927. Hoci bol vždy vlastencom, pomerne rýchlo sa začal vyrovnávať a aj rozchádzať s nacionalistickými tendenciami v prostredí nemeckého protestantizmu. To ho zblížilo so školou Karla Bartha, reformovaného švajčiarskeho teológa a priviedlo ho do „Vyznávajúcej cirkvi“ v Nemecku, ktorá odmietla preberať prvky nacistickej ideológie.
Jeho životopis je možné dohľadať na internete, ja sa však chcem zamerať sa na posledné hodiny života Dietricha Bonhoeffera a na vznik piesne: Predivná moc nás tíško obostiera (ES 637). Jeho poprava sa realizovala v koncentračnom tábore Flossenbürg na priamy rozkaz Adolfa Hitlera. Bol jeho osobným väzňom a každý deň z väzenia pozeral na svoju šibenicu. Večer a noc pred popravou bol Bonhoeffer spolu s ďalšími väzňami držaný v cele. Podľa svedectiev spoluväzňov bol pokojný a sústredený na modlitbu. Dokonca ešte v ten večer viedol krátku pobožnosť pre ostatných väzňov. Jeho slová mali byť plné nádeje a dôvery v Boha, napriek tomu, že vedel, že sa blíži smrť. Veľmi skoro ráno prišli dozorcovia a prečítali rozsudok smrti. Bonhoeffera odviedli na dvor tábora, kde bola pripravená šibenica. Lekár tábora neskôr opísal silný moment, ktorý videl: „Pred popravou sa Bonhoeffer ešte pokojne pomodlil a potom odvážne vystúpil na šibenicu..“ A lekár ešte povedal, že za celé roky svojej praxe nikdy nevidel človeka zomierať s takou vierou a pokojom. Podľa jedného z väzňov Bonhoeffer krátko pred smrťou povedal: „Toto je koniec – pre mňa však začiatok života.“ K jeho poprave došlo len tri týždne pred samovraždou Hitlera a koncom nacistického režimu v Európe. Aj tieto slová dokazujú, že Bonhoeffer žil to, čo učil – vieru, odvahu a vernosť pravde až do smrti.
Báseň „Von guten Mächten wunderbar geborgen“ napísal Dietrich Bonhoeffer vo väzení koncom roka 1944, keď bol zadržiavaný nacistami v berlínskej väznici Tegel Prison. Bonhoeffer napísal báseň ako súčasť vianočného listu pre svojich rodičov a súrodencov. Chcel ich povzbudiť, aby nestrácali nádej, aj keď bol vo väzení. Väzni mohli občas posielať listy, ale všetky boli kontrolované a cenzurované. Bonhoeffer preto písal opatrne, aby list prešiel kontrolou. List sa skutočne dostal k jeho rodine. Keďže báseň bola veľmi silná a osobná, jeho rodina ju po vojne zverejnila spolu s ďalšími listami z väzenia. Po roku 1945 boli Bonhoefferove listy a texty vydané v knihe „Love Letters from Cell 92“. Práve táto báseň stala známou po celom svete. Keď ju písal, Bonhoeffer už tušil, že možno vojnu neprežije. Napriek tomu nepísal o zúfalstve, ale o dôvere v Boha a nádeji. O niekoľko mesiacov neskôr bol popravený. Preto je táto báseň dnes často chápaná ako duchovný testament Bonhoeffera – posledné posolstvo viery človeka, ktorý vedel, že môže čoskoro zomrieť.
Obklopení dobrými silami verne a ticho,
úžasne chránení a potešení,
tak chceme žiť tieto dni s vami
a s vami vstúpiť do nového roka.
Ešte nás ťaží minulosť a jej bremená
a zlý čas nás stále tlačí;
ach Pane, daj našim vystrašeným dušiam
spásu, ktorú si pre nás pripravil.
A chceš-li nám podať ťažký kalich
utrpenia, plný až po okraj,
prijmeme ho vďačne a bez chvenia
z tvojej dobrej a milujúcej ruky.
No ak nám ešte raz daruješ
radosť z tohto sveta a jeho slnka,
potom budeme pamätať na minulé dni
a náš život bude celý tvoj.
Nech nás obklopia dobré sily
verne a ticho zo všetkých strán;
tak budeme s vami žiť v pokoji
a s dôverou hľadieť do budúcich dní.
Dobrými silami úžasne chránení
čakáme pokojne na to, čo príde.
Boh je s nami večer i ráno
a celkom iste v každom novom dni.
Táto báseň sa neskôr stala veľmi známou aj ako kresťanská pieseň „Von guten Mächten wunderbar geborgen“, ktorú zhudobnil Siegfried Fietz. V našom Evanjelickom Spevníku ju máme pod číslom 637. Tie texty môžete navzájom aj porovnať. A zajtra ju budeme spievať na našich službách Božích. Má totiž silné aj veľkonočné posolstvo – tá predivná moc je tu všade navôkol nás – aj napriek všetkému, čo sa deje v tomto svete.
V závere tejto vďačnej spomienky sa chcem venovať ešte jeho snúbenici Márii. Boa to jeho konfirmandka. Z väzenia jej písal listy plné nádeje a nežnosti – boli veľmi osobné, úprimné, hlboké a láskavé listy. Povzbudzoval ju, aby nestrácala nádej a žila ďalej naplno. Napríklad jej napísal myšlienku v tomto zmysle: „Naša láska je silnejšia než múry väzenia.“ Listy prechádzali kontrolou väzenskej správy, preto musel písať opatrne – nemohol otvorene písať o politike, tak zdieľal s ňou svoje každodenné myšlienky. Písal jej o: knihách, ktoré čítal, o viere a modlitbe, o nádeji na spoločnú budúcnosť po vojne. Snažil sa, aby ich vzťah žil aj napriek vzdialenosti a neistote. V týchto listoch mal veľmi zrelý pohľad na lásku. V jednom z listov vysvetľoval, že skutočná láska znamená aj slobodu pre druhého človeka. Nechcel, aby sa cítila viazaná, ak by sa on z väzenia už nikdy nevrátil.
So svojou snúbenicou Máriou von Wedemeyer (23.4.1924 – 16.11.1977) sa však už nikdy nestretol. Jedna zo skutočných viet z listu patrí medzi najznámejšie: „Je dobre, že sa učíme niesť jeden druhého v srdci, pretože tak môže byť jeden pri druhom aj na veľkú vzdialenosť.“ Táto veta vyjadruje jeho presvedčenie, že láska nie je zničená ani vzdialenosťou. V inom liste jej tiež napísal: „Čakanie patrí k láske tak, ako dôvera.“ Vedel, že jeho situácia je neistá, no napriek tomu písal s pokojom, vierou a nežnosťou.
S vďakou Pánovi, že tieto riadky aj na našom zborovom webe môžem venovať tejto výnimočnej osobnosti. Pri písaní sa chvejem rovnako, ako pri včerajšej spomienke v Štôle. S Vďakou Pánovi za tak výnimočnú osobnosť v rámci našej Evanjelickej cirkvi a.v. S vďakou aj milej spolusestre Zorke z Dúbravky, ktorú D.Bohnoeffer v mnohom inšpiroval a dodala mi množstvo materiálu, na základe ktorého som za hodinu napísal tento článok.
A na záver citujem opäť moje najobľúbenejšie citáty od Bonhoeffera: „Život je plán, ktorý má Boh s nami. Zmysel života sa naplní tam, kde je láska.“