Front zopätých  rúk

 Rogate   – 40 veľkonočných dní

    Postupne sa napĺňa 40 veľkonočných dní. Nedeľu za nedeľou, deň za dňom. Prichádza Vstúpenie  Pána, onen posledný 40 deň, ktorému ideme v ústrety. Deň, ktorý Pán Ježiš ešte prežil a strávil tu na tejto zemi, ako ten posledný. Pánovo Vstúpenie  budeme sláviť 29. mája 2025. Tých 40 dní si rozmieňam na drobné.   Pána Ježiš  nevynechal asi ani jeden deň z tých 40-tich. Prichádzal pravidelne ku svojim. Čo sme všetko my už doteraz vynechali, kde sme mohli byť už dnes – a nie sme, pretože sme mnohé stretnutia s Pánom vynechali. Možno tak trochu aj podcenili, či aj zanedbali. Aj na to tak často myslím. 40 veľkonočných dní učeníci naplno prežívali, v plnej intenzite.  Pán Ježiš  si nenechal ujsť žiadnu príležitosť, byť so  svojimi 40 dní.. Muselo to byť úžasné. Po každej stránke.  Rozmieňam si to na tie „drobné“ v tomto období pomerne často. Učeníci sa tešili, že príde aj zajtra. A možno ho aj na nejaký spôsob vyzerali. .  Nenechal ich samých – a vždy prichádzal k svojim.  Aj napriek tomu, že oni zlyhali, že sklamali. Pán im to odpustil- aj Petrovi a vlastne všetkým, ktorí o to stáli. Judáš o to nestál, ten sa vydal svojou vlastnou cestou. A ponuka odpustenia, myslím, bola pripravená aj pre neho, aj keď Pán o ňom povedal: „Lepšie by bolo, keby sa nebol narodil.“ Tak trochu tajomné slová. Osobne však cítim, že ponuka odpustenia bola pripravená aj pre neho. Čo myslíte?

    Tá situácia po vzkriesení Pána mi  pripomína tú situáciu z raja, keď sa Hospodin za podvečerného vánku prechádzal s Adamom a Evou. To museli byť veľmi požehnané chvíle. Raz, keď počuli kroky Hospodina za večerného vánku po záhrade, skryl sa človek a jeho žena pred Hospodin Bohom medzi stromy záhrady.“ (1 M 3,8-13) Inými slovami –  prví ľudia raz  na prechádzku už neprišli. Skryli sa pred Pánom Bohom.  A tak odznela tá otázka všetkých čias na adresu človeka: „Kde si?“  Kde sme? Kde sme sa dostali? Kde sme mohli už byť a nie sme tam..  Nepríde nám to ľúto?  Boh je verný – to my ho opúšťame, to my si volíme iné cesty, ale On vždy prichádza k svojim. On je verný, my neverní. A predsa prichádza, aj napriek tomu všetkému.  Niečo také zažil aj Tomáš, ktorý po smrti Pána neprišiel do spoločenstva. Pripomeňme si tento jeho príbeh v tomto veľkonočnom období (J 20,24-29). Najprv neprišiel do spoločenstva učeníkov, súc a nachádzajúc sa v kríze, či aj depresii. Dozvedel sa o vzkriesení Pána, no nechcel tomu uveriť. Povedal tak zjednodušene: „Neuverím, pokiaľ si to neoverím!“  No  potom o týždeň už  prišiel, nič si nepotreboval overiť a vyznal: Pán Môj a Boh môj!  Prišiel k  svojej duchovnej rodine. A nikdy to potom už neoľutoval. A potom už nikdy nechýbal. A vykonal veľké dielo pri misii v Indii. V tejto obrovskej krajine majú kresťania Tomáša vo veľkej úcte. A to je ten „neveriaci“, či pochybujúci Tomáš. Akou cestou premeny prešiel on sám.

     Pred Veľkou nocou  tých 40 dní bolo veľmi smutných. O tých sme spievali v tej známej piesni: „Smutný čas, pôstny čas, rozmýšľaj človeče.. “ (ES 112,1)   Ale o veľkonočnom období nikde takú pieseň nemáme v našom Spevníku. V piesni 152 spievame: „Smutné bolo umučenie, radostné, radostné vzkriesenie, vtedy kvílilo stvorenie, dnes plesá, dnes plesá nadšene: všetci spolu vzkriesenému vzdajme chválu.“  Smútok sa veľmi rýchlo premenil a pretransformoval na radosť. To Pán  povedal svojim učeníkom v tzv. Rečiach na rozlúčku: „..a nik vám nevezme vašu radosť.“  (J 16,22)

    Poslednú nedeľu v tomto veľkonočnom období máme: Rogate – to je pozvanie k našim  modlitbám. To je opätovné pozvanie do modlitebného zápasu. Už toľko toho bolo povedané na adresu modlitby.  Nepoviem asi nič nové. Prosíme Pána slovami Jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa.“  (Lk 11,1-4) Pán im zanechal príklad, ako každé ráno sa ponáhľal k svojmu Otcovi, možno aj s rozbehom, aby mohol s Ním byť na modlitbe.“ (Mk 1,35) Videl to na ňom, bolo to pre nich lákavé, tak On ich tomu naučil. A na ich otázku im dal slovo: „Vy sa takto modlite: „Otče náš, ktorý si v nebesiach..“   Modlíme sa ju už dve tisícročia. Stav sveta je žalostný  –  svet sa vykĺbil, ako sme to počuli minulú nedeľu. A akú by mal podobu svet, keby sme sa vôbec nemodlili?!  Rozmýšľam ešte na túto tému aj takto, či stav sveta –  nie je aj kvôli tomu, že sme zanedbali náš modlitebný život, náš modlitebný zápas a boj. Čítame v Božom slove: „Predovšetkým teda napomínam, aby sa diali prosby, modlitby, prímluvy a ďakovania za všetkých ľudí, za kráľov, za všetkých vysokopostavených, aby sme tichým a bohabojným životom žili v úplnej pobožnosti a statočnosti.“ (1 Tim 2,1-2) Kto z nás to tak aj pravidelne robí a koná? Nezanedbali sme niečo? A stav sveta je aj výsledkom toho všetkého?  Či? A Pán sa nás dnes neopýta: „A kde sú vaše modlitby za svet, za váš národ, za cirkev, za rodiny – za všetko okolo vás?“ Aj tými slovami, ktoré nám tu zanechal apoštol: „Stále sa radujte, neprestajne sa modlite, za všetko ďakujte.“ (1 Tes 5,18)

     Máme jedinečnú  duchovnú výzbroj v Pavlovom liste Efezským (6,10-20). Tej sa nebudeme podrobne venovať – v Evanjelickom posli spod Tatier  je seriál o duchovnej výzbroji z pera brata farára z Levíc.  Čo ma nanovo prekvapilo je to, že na jej konci  –  je apoštolova zmienka  modlitba. Mal pred sebou rímskeho vojaka –  keď Pavel písal  o duchovnej  výzbroji. To všetko, čo mal na sebe – to všetko je  obranné, možno iba ak meč je útočný.  Ten môže byť aj útočný.  Pancier, štít, prilba, meč.. To všetko nie sú útočné, ale obranné zbrane. Na túto tému už bolo napísaných mnoho slov. Neosobujem si právo  napísať nič celkom nové. Len tak úprimne a zo srdca. To je vždy najlepšie. Často na túto tému uvažujeme, no nemáme k tomu vhodnú pieseň zo Spevníka, okrem tej s číslom 504: „Cez súženie k vykúpeniu, ísť cez boj ku pokoju, máme Bohom púť určenú, šťastný ten, kto zvládne ju…“ A  v ďalšom verši: „.. Bojuj !- pokoj z viery istej, v srdci sa ti rozhostí..“  To je refrén, ktorý mocne rezonuje v tejto piesni.  Pred pár  dňami – 12.5.2025  bolo otvorenie hudobného festivalu Pražskej jari skladbou Bedřicha Smetanu: „Má vlast.“  Bol to aj hudobný, aj duchovný zážitok. Ako nenápadný refrén sa ozývala melódia piesne: „Kdož ste Boží bojovníci..“  Tá pieseň mi veľmi chýba v našom Spevníku (mali sme ju v tom starom, v  Prídavku 48). Dovoľte zacitovať, či zahmkať si aspoň prvý verš: „Kdož jste Boží bojovníci, A zákona Jeho, Prostež od Boha pomoci a doufejtež v Něho, Že konečne s Ním vždycky zvítězite!“ Kiež by sa táto pieseň   dostala raz aj do nového Spevníka. A ap. Pavel v závere listu spomína modlitbu, ako duchovnú zbraň: „..modlievajte sa v duchu..“ Po opise komplet duchovnej výzbroje prichádza na rad  modlitba.  To  je veľmi silné  posolstvo, ktoré je neprehliadnuteľné. Ktosi múdry povedal, či napísal: „Najväčšou veľmocou je front zopätých rúk.“     To je tá najväčšia veľmoc. Tá nie je ani v Moskve, ani v USA. Najväčšia veľmoc je tá, keď zložíme ruky k modlitbe a bojujeme na tom našom fonte. Každý ho ma z nás. Každý o niečo bojuje a zápasí  – každý má ten svoj front –  to pomyslené „bitevné“  pole.       

    Včera som bol navštíviť nášho bývalého brata kantor V Starej Lesnej, brata RNDr. Drahomíra Chochola. Na konci mája, v jeho celkom posledný deň bude mať 78. narodeniny. Má tri diagnózy, stav sa mu trochu zlepšil a zázračným priam spôsobom sa mu vrátila pamäť. Tak sme toho dosť aj včera pospomínali.  Prebrali sme veľa tém a na záver sme sa pomodlili. Ruky mal pod dekou a po mojich slovách, že sa chcem ešte modliť, len s veľkou námahou ich vyťahoval spod deky a skladal k modlitbe. Išlo to veľmi ťažko. Ruky sa mu chceli, v očiach som videl veľkú bolesť – pri tom pohybe dať ruky dohromady – zložiť ich k modlitbe. Vravím mu: „Drahoš, stačí, keď si ich dáš na seba.“  A tak sa aj stalo. Spomínam to preto, že práve v tej chvíli som si uvedomil, ako mu to bolo za ťažko. Ruky sa mu veľmi chveli, ale veľmi chcel ich zložiť k modlitbe.  A my máme ruky zdravé, veľmi ľahko ich dáme k sebe. Tak skladajme, pokiaľ ešte vládzeme. Máme zdravé ruky, aj nohy. Ešte si to môžeme vychutnať, že nohy nás nesú tam, kde chceme, ruky nás poslúchajú a robia to, pre čo sa srdce rozhodne. No nakoniec nezáleží na vonkajšom  modlitebnom postoji, ale na stave nášho srdca. Na srdci záleží najviac. Tak to poznávame aj v tejto chvíli.. Ďakujúc Pánovi za naše Jubilate, Cantate, Rogate – a tešiac sa na to, čo príde – Pánovo vstúpenie a to, čo prišlo a ešte aj príde – po Jeho vstúpení na nebesá..