Po stopách apoštola Pavla IV

Atény a Areopág

     Pavlova cesta pokračuje ďalej. Spolu s ním sme  na ceste aj my.  A apoštol je na ceste v službe zvestovania evanjelia. A prežívame tú cestu nanovo, keď si spomíname na náš aprílový pobyt. Do Atén už ide sám, no v tomto meste bude  čakať na svojich spolupracovníkov. Oni zostali v Bérei, kde sme boli v minulej časti a kde tak horlivo študovali Písma.  Má čas, kráti si chvíľu, prechádza sa, pozoruje okolitý grécky svet, ktorým je obklopený. Jeho nepriatelia a neprajníci ho vlastne do istej miery posunuli ďalej. Aj to zlé je často  dobré na niečo. To vie najlepšie náš Pán.   Po Pavlovom príchode do Atén, má mesto svoj vrchol vlastne už za sebou. No ešte stále predstavovalo najvyššiu možnú kultúrnu úroveň dosiahnutú v klasickej antike. Možno spomenúť sochárstvo, literatúru, rečníctvo, rétoriku. To, čo tam apoštol našiel počas svojej 2. misijnej cesty bolo to to najlepšie, čo existovalo vo vtedajšom civilizovanom svete. Atény predstavovali špičku  vo filozofii, súc rodným mestom Sokrata a Platóna, pôsobiskom Aristotela, Epikurosa a Zena.  Navyše boli kolískou demokracie, teda vlády ľudu. Bolo to intelektuálne centrum civilizovaného sveta. Rím dovolil Aténam byť slobodným mestom s vlastnou správou v rámci Rímskej ríše. Bolo to aj mesto plné chrámov najrozličnejším gréckym a rímskym bohom.  Podľa „svojho zvyku“ vošiel v deň sobotný do synagógy, ponúkol im evanjelium, ale aj tým na námestí. Evanjelium patrí aj tam. Na námestí bola  tržnica, tzv. agora, ktorá v tom čase bola mediálnym centrom. Tam sa všetko predebatovávalo, všetky témy dňa, politické novinky, ešte aj nové filozofické trendy sa predebatovávali na trhu.. Atény a Rím boli dve dôležité intelektuálne centrá. Tieto dve mestá udávali tón vo všetkom.

   Atény – boli  centrom vzdelanosti. Pre úsmev a porovnanie – narodil som sa v meste Prešov, ktoré kedysi sa tiež volalo  –  Atény nad Torysou. Prešov je tým známy. Má za sebou úžasnú históriu. Kedysi sa aj teológia študovala v Prešove. Apoštol má čo ponúknuť aj tomuto mestu. Nehanbí sa, nemá dôvod. A nehanbí sa ani za evanjelium – za dobrú správu.  Mnohí si mysleli, že ap. sa bojí prísť do Ríma – z toho dôvodu, že sa hanbí. Aj preto v úvode listu do Ríma napísal tie známe slová: „Ja sa nehanbím za evanjelium Kristovo, lebo mocou Božou je ono na spasenie každému veriacemu, predne Židovi, potom aj Grékovi.“ (R 1,16)  A môžeme si tam domyslieť aj Atény.

      Apoštol sa púšťa do  fundovaného rozhovoru s filozofmi na námestí.  Mnohí sú tam aj náhodní, ako okoloidúci. V gréckom texte je použité slovo: dialegomai, čo znamená dialóg, či rozhovor. Nemuselo to byť v zmysle kázne, tú povie, až neskôr na Areopágu, ale v zmysle sokratického dialógu  – bolo možné klásť otázky a aj odpovedať. Evanjelium má moc teda konfrontovať dominantné kultúrne myslenie spoločnosti. Odozva filozofov je pozoruhodná v slovách: „Čo nám chce povedať tento tláchač?“  Inými slovami, v iných prekladoch – táraj. To, čo ponúka, však nie sú táraninky.. Tie poznáme z televíznej obrazovky, kde deti odpovedajú na otázky dospelých veľmi humorným spôsobom. A nie raz sme sa na tom aj dobre zasmiali.   Odozva filozofov je taká, že ho urážajú a ním pohŕdajú. V texte sa spomínajú  stoici a epikurejci. Pristavme sa pri nich zopár myšlienkami.  Tí prví boli moralisti a tí druhí relativisti.  Stoici verili v morálne absolútna a zmyslom života je byť silnou osobnosťou, dobrým, čestným, bezúhonným, šľachetným človekom. Zmyslom života bolo aj to, že ťažkosti života si nemožno pripúšťať k sebe veľmi blízko a je potrebné mať od nich odstup. Ak prichádza utrpenie, je potrebné sa od neho odosobniť, neplakať, nebyť zlomený, nesmútiť. Žiaden plač, smútok – byť silnou osobnosťou je zmyslom života. Epikurejci zase verili, že smrťou všetko končí. Zmyslom života nie je byť dobrý, ale šťastný. A to znamená byť slobodný, žiť svoj život, ako chceš, teda žiť pre rozkoš a slasť.  Pre epikurejcov bola dôležitá sexuálny sloboda  –  jednoducho povedané užívať si život po každej stránke. Takáto pestrá zmes ľudí je v Aténach. A niektorých to natoľko zaujalo, že mu dajú možnosť povedať „pár slov“ na Areopágu. Je to pahorok zasvätený gréckemu bohu vojny, Areovi (v rímskom náboženstve je to boh vojny Mars). A tak z agory, z centra mesta idú na akropolu, kde len kúsok nižšie je Areopág. Tam sídli starodávna grécka inštitúcia menom „Súd Areopagský.“  Tam sídliaca inštitúcia mala právo jurisdikcie vo veciach náboženstva a morálky. Tam sa obhajujú nové filozofické myšlienky, tam dostávajú priestor všetci tí, ktorí  prichádzajú s niečím „novým“.. Dostať  pozvanie a obhajovať učenie pred elitami elít toho mesta a vtedajšej spoločnosti je  pre Pavla veľká česť.  Je to priestor na predstavenie aj nových myšlienok, ale je to aj priestor, kde zasadala súdna rada a trestali sa priestupky, čo sa Pavla samozrejme v danej chvíli netýkalo.

    Pavlova kázeň na Areopágu, tých desať veršov je najkomentovanejšia časť Skutkov apoštolov (na ilustračnej snímke – pohľad z Akropoly vzdialenej asi 200 m vyššie). Apoštol  v Aténach našiel množstvo chrámov. Ktosi vtipne v tých časoch poznamenal: „Skôr tam stretnete boha, ako človeka!“  Aténčanov považovali za najnáboženskejších ľudí, akí kedy exitovali. Povedané dnešnou rečou: „Boli pápežskejší, ako sám pápež.“ Ste veľmi bohabojní šudia – dáva im akoby kompliment. No historici tej doby hovoria, že komplimenty boli zakázané, či dokonca trestné. Inými slovami: ste veľmi poverčiví. Akoby to bolo do prítomnosti. A ten oltár „Neznámenu bohu“ je pre Pavla záchytným bodom, bodom nadviazania. Toho sa chytí hneď v úvode a nepustí sa toho. A to je dôvod, že im povie, že vedia, že existuje Boh, ktorého on im zvestuje, čo je nad všetkými ich bohmi a dokonca v Neho aj veria. To je konštatovanie, že človek vie, že existuje Boh, ktorého nepozná. Je to znamenie, že cítime Boha, hoci nie sme v stave Ho ešte „identifikovať“..  A ja vám toho zvestujem, Boh, ktorý stvoril vesmír a všetko, čo je v ňom.  On nie je ďaleko od nikoho z nás. Použije citáty ich básnikov, ktorých pozná  – to je dôkaz, že pozná aj grécku kultúru. Boh nie je ďaleko od nikoho z nás. Grécki bohovia sú na Olympe, vysoko, vzdialení, hašteria sa medzi sebou, závidia, si, ignorujú sa. No ten Boh, ktorého on im zvestuje – je tak blízko. Tú horu sme videli z Tesaloník, 2918 m.n.m. zasypanú snehom. Tam sú grécki bohovia – no ten náš, aj ich, ktorého veria vlastne – keďže mu postavili oltár „Neznámemu bohu“. Oni tak urobili z „opatrnosti“, aby ho náhodou neurazili, my to poznáme v slovom spojení:  „..keby niečo“.  A on im povie, že v Neho vlastne veria. On im Ho neodkazuje, ani nepotrebuje, veď oni vlastne v neho už veria („Jeho rod sme“). A to, že existuje, majú dokaz aj vo svojej vlastnej kultúre. Je to mocná zvesť, ktorú im ponúkne – samozrejme bez zvesti starozmluvných prorokov, ktorí by im nič nepovedali.

   Boh je blízko – to je dôležitá zvesť – než si to vieme predstaviť a neraz aj v živote precítiť. On je s nami, aj keď my nie sme s ním. Má záujem o nás. Obklopuje nás zôkol –  vôkol , ako to čítame v Dávidovom žalme 139. Hrad Krásna Hôrka  rod Andráassyovcov  staval v luxusnom štýle. Mramor dovážali až z ďalej Afriky a pritom mali ho pod nohami. No Ochtinská aragonitová jaskyňa bola objavená až v roku 1954. Keby boli vedeli, že mramor je tak blízko. Keby mnohí vedeli, ako im je Boh blízky cez Krista v moci Ducha svätého. Túto skutočnosť som si naplno uvedomil a prežil  1. mája, keď sme si urobili rodinný výlet do tejto jaskyne. A od toho dátumu už môžem povedať – bol som aj v tejto jaskyni. A také sú iba tri na svete.

     Tí v Aténach  však Pavlovi neumožnili dokončiť kázeň. A to je jeho nedokončená kázeň..  Už sa nikdy nedozvieme, čo by im bol povedal, keby.. Bol prerušený, stihol spomenúť iba „Muža na to ustanoveného, ktorý bol vzkriesený z mŕtvych..“  To bola stopka! To už naozaj stačilo.  Apoštol sa blížil k vrcholu príhovoru, že skutočné poznanie Boha je možné len a len cez Ježiša Krista. Vlastne Ho ani nespomenul, „nestihol“..  Vzkriesenie je niečo tak pohoršujúce, lebo je proti všetkému, čo oni poznajú a sú schopní uveriť. Drvivá väčšina z nich by bola možno ešte ochotná diskutovať s ním ďalej, (okrem Epikurejcov), no vzkriesenie ich pobúrilo. A veľmi. Poznali myšlienku svojho bola Apolla, ktorý  pri zakladaní Areopagu bohyňou Aténou vraj povedal: „Ak muž raz zomrie  a zem vypije jeho krv, tak už niet vzkriesenia.“ Pavlovi sa dostáva posmeškov, no ide ďalej do Korintu. Tam budeme nabudúce. Sú tu však dvaja, ktorí predsa uverili: Dionýzios Areopagia, člen rady a žena menom Damaris. Cirkevný otec Eusébius spomína, že ten prvý sa neskôr stáva prvým aténskym biskupom a oná žena mohla uveriť ešte v synagóge, keďže Areopág bol iba záležitosťou mužov. Semienko bolo zasiate. Evanjelium napreduje.. Bohu vďaka!