Krása mája v nás..

     Sme už v druhom polčase mája. Napreduje svižným tempom. Len nedávno bol 1. máj, ktorý nás potešil letnými  teplotami. Prežili sme ho s rodinou na Brdárke a aj v Ochtinskej aragonitovej jaskyni.  A potom prišlo prudké ochladenie, ktoré prakticky trvá až dodnes.  Zatiaľ je to jeden z najchladnejších májov. Nech teda naozaj platí naše príslovie: „Studený máj, v stodole raj.“  S týmto mesiacom sa nám mnohé spája a mnohé nám v bohatej ponuke aj prináša.  Druhá májová nedeľa bola   Dňom matiek. Máj nám pripomína  aj naše konfirmačné slávnosti, ktoré sme slávili s našimi skôr, či len teraz nedávno. Tá moja bola 21. mája 1978 v Prešove, teda práve dnes je tomu 47. rokov.  Máj v nás evokuje  toho ozaj veľmi mnoho. Zelená farba nás obklopuje z každej strany. Zelená v rôznych odtieňoch. Pred rokom, v máji 2024, teda  o takomto čase  sme mali na návšteve Rafaela z Cordoby zo Španielska v rámci programu Erasmus. Náš mladý hosť  ten sa na tie odtiene zelenej nevedel vynadívať.  Navštívili sme Beliansku jaskyňu a iné miesta v našich majestátnych Vysokých Tatrách, ktoré ho veľmi očarili. 

     Tomuto mesiacu je venované toľko pozornosti ako hádam žiadnemu inému v kalendári. Maturanti sa pripravujú na maturity, nosia zelené stužky – a tá farba je predsa znakom nádeje.  A je to vhodná farba do zeleného mája  –  aj na oblečeniach mladých ľudí. A rád spomínam (a často sa k nemu vraciam) na májový koncert v susednom chráme, kde spievala Sima Magušinová:  „Je máj, tak krídla Ducha Svätého mi daj, je máj, padám do korún stromov a gitarou a hrám, Duch Svätý, Tebe hrám..  Pane, v máji kvitnú stromy dolámané, aj mne kvitnúť daj. Pane, viem, že čo chcem, to sa nie vždy stane, tak ma len objímaj.“ Som rád a aj vďačný, že pri nedávnom koncerte, začiatkom mája v Tatrách som si ju mohol po prvýkrát vypočuť naživo. A pripomenulo mi to aj starší hit Mariky Gombitovej: „Za májom máj, máj plachý máj. Dáva si zraz s krídlami v nás.“

     Máj je celý veľkonočný. Máj má  veľkonočné pokrytie. Celý máj má „veľkonočný signál“.. O máji spievame aj v našom spevníku (ES 273). A tá jediná pieseň o máji ma inšpirovala aj k tomu článku:  Krása mája v nás. To spievame  hneď v prvom verši tejto piesne: „Ó, príď už príď čas nášho Pána, príď odo dávna sľúbený, nech že sa znova zazelená a skvitne domov milený  a pusté role nášho  kraja sa zaskvejú zas krásou mája.“ Hneď ten prvý verš nás naladí  tým správnym smerom a – a tak celkovo májovo.  Tá zelená je veľmi fotogenická – tá, ktorá nás obklopuje na rôzny spôsob. Je upokojujúca pre naše oči, lahodí srdcu. Berieme ju za samozrejmosť, no vieme, že to tak  nie je. Rafael sa jej nevedel nasýtiť a pripomínal, že u nich máj tak zelený už nie je.  Máj, to je ticho a sila rastu. Všetko rastie, dvíha sa vyššie k svojmu Stvoriteľovi. Voľným okom je to neviditeľné, no predsa tak rastie. Aj mňa to motivuje – všetko rastie  –  všetko živé rastie. Aj ja chcem duchovne podrásť. V máji a nielen v máji. A to všetko okolo mňa ma motivuje, aby som na sebe pracoval, aby som bol náročný na seba. Nech aj moje vnútro sa tak zazelená. Veď jedna myšlienka hovorí, že tam, kde ma Pán Boh zasial, tak tam mám kvitnúť.

    Môžem zakvitnúť len a len  mocou Ducha svätého, nie sám zo seba. Tak o tom spievame aj v 2. verši tejto piesne: „Ó, príď, ó, príď, ty Rosa zhora, prenikni zemou vyprahlou, nech tvrdá srdca nášho kôra sa obmäkčí Tvojou vlahou, a všetko dobré, krásne, milé, vyrastie zase v plnej sile.“ Tento máj prináša rozkvitnuté púpavy okolo nášho kostola a fary. Priam zlaté lány púpavy – potešenie nielen pre oči, ale aj pre srdce. Zakvitli. Púpava je zlato, nielen pre oči. Takmer zlatý koberec, ktorý nám rozprestrel náš Stvoriteľ. Je v plnom kvete, ale aj odkvete. Semienko púpavy sa dá aj takto vnímať: „K zlej nálade pristupujte ako k púpave, fúknite, nech odletí preč.“  A keď je boľ na duši, nestačí len fúknuť, ale je potrebné ešte aj pokľaknúť. A dovoľte pripojiť ešte aj tento citát do kontextu tohto článku: „Semienko púpavy: Letím! Vznášam sa! Stúpam k oblakom! Teraz konečne viem, prečo som na svete.“ (K. Čapek)

     To všetko najdôležitejšie vždy  prichádza zhora. To je zvesť aj našej jedinej májovej piesne v našom Spevníku.  Duch Svätý prichádza zhora. Budeme vzývať a sláviť Ducha v júni. Všetko pochádza zhora.  To je dôležité poznanie. Nedávno bola k tomu venovaná konferencia EVS v Žiline s témou: „Pozri sa hore.“    Odznelo tam mnoho zaujímavých a podnetných prednášok v zmysle slov: „Skutočný význam, radosť a pokoj  nájdeme len vtedy, keď sa pozrieme hore..“ Aj ten májový tiež dážď prichádza zhora.  Často je prirovnávaný k zlatu, ktorý padá. No nielen ten májový. Uvažujme ďalej, čo všetko prichádza zhora  nadovšetko to hojné Božie požehnanie, ktoré zastrešuje úplne všetko, čo v našom živote potrebujeme. Požehnanie pre našu cirkev, našu duchovnú vinicu prichádza tiež zhora:  „Ó, príď, ó, príď, náš milý Pane a navštív svoju vinicu, nad dielo svoje požehnané pozdvihni mocnú pravicu, nech celý svet to vidí jasne, že z Teba je, nie ľudské, časné.“

    No nie je to len tá duchovná rosa, ale aj oheň  z neba. Tak spievame v 3. verši tejto piesne: „Ó, príď, ó, príď k nám Oheň z neba a zažni vôkol celú zem, nech duše naše iskrou z teba plameňom svätým planú len a mocnou túžbou, láskou vrelou za svojim prahnú Spasiteľom.“  Dôležitým slovom je tam tá iskra. Keď tá preletí, tak sa dejú divy všade navôkol nás. Vybije sa vám baterka, stačí iskra a všetko naskočí. A potom všetko funguje. Preletí iskra medzi dvoma ľuďmi a nemožné stáva sa možným. A mohli by sme pokračovať aj ďalej. Tá neraz preletí aj v máji, keďže máj je svadobným mesiacom. No nielen svadobným. Slovenský básnik Ján Smrek to vyjadril ešte aj  takto: „Až umriem, nech je to v máji, keď kvitne biely orgován. Bo dnes som videl veniec – krásny! – niesli ho, dvere dokorán a mňa ten veniec očaroval: vznešený biely velikán, v ňom orgován len samy biely a pri ňom biely tulipán.“ V básni Všetko biele Ján Smrek v priekopníckej zbierke „Cválajúce dni“ predstavil prvýkrát smer zvaný vitalizmus. Je to smer oslavujúci život (vita), jeho pôvaby, jeho krásu, lásku k životu. Veršami opisuje čaro májovej prírody. Vtedy sa  príroda prebúdza do krásy  je plná všeobjímajúcej človečenskej lásky siahajúcej až ku hviezdam. Zdá sa mu až taká krásna, že práve v máji by chcel umrieť. Ani smrť mu nepripadá zlá, krutá  – ak by prišla v máji. Aj z tohto dôvodu ho môžeme pomenovať „májovým“ človekom. 

       Tak vnímal krásu hviezdnej májovej oblohy pri svojom zrode aj Maximilián Hell (15.máj 1720)  v štiavnických baniach. Aj on pomerne často svoj zrak upieral k nebu.  Mal veľkú zásluhu na vybudovaní hvezdárni v Kluži, Trnave, Budíne. Vo Viedni bol dokonca riaditeľom observatória. Na základe osobného  pozorovania počas expedície za Severný polárny kruh vyvrátil názor o existencii Venuše. Bol jedným z prvých európskych vedcov, ktorí sa snažili v praxi aplikovať vedecké poznatky o magnetickom poli. Získal mnohé ocenenia, okrem iného aj Rád britského impéria. Jeho pokračovateľom bol aj  Milan Rastislav Štefánik, ktorého tragickú smrť  si pripomínali vždy začiatkom mája.  Aj on často hľadel ku hviezdam, až natoľko, že mu veľmi prirástli k srdcu. Na margo najväčšieho Slováka  Camille Flammarion, francúzsky astronóm, prírodovedec   a spisovateľ napísal:  „Bol nadaný neúnavnou  činorodosťou, energický, schopný zotrvať na vrchole Mont Blanc niekoľko dní a aj niekoľko týždňov, živiac sa čímkoľvek, dokázal nespať a splniť všetky úlohy, nepochybovať o ničom, hoci sa mi jeho zdravie stalo príliš krehké: generál minister Štefánik ostane v našich spomienkach typom muža celkom výnimočného.“ Jednoducho povedané, aj on bol „májový“ človekom. Aké by to bolo zaujímavé žiť v dobre, keď on žil. Niekedy po tom túžime a predstavujeme si, ako asi by náš život vyzeral, keby sme žili v tej dávnej minulosti. O tom tak trochu spievame aj v tej našej májovej piesni, v predposlednom, 5. verši: „Ó, vráť nám dávnu dobu blahú, keď s otcami si prebýval a keď tvár tvoju milú, drahú, Tvoj ľud vo viere vídaval, zas nech sa tebe všetko klania a miluje Ťa bez prestania.“

Odkaz tohto mesiaca pre nás vidím aj poslednom verši tejto piesne. Osobne to prežívam, aby sme aj my, po vzore týchto spomínaných, ale aj iných ľudí, boli májovými ľuďmi. Štefánik mal to pozoruhodné heslo a krédo života: „Žil som krásny život, prežíval som večnosť v sekundách.“ A čo nám dnes bráni v tom? Ak niečo bráni, tak len a len naša vlastná ľahostajnosť.   Poďme do toho spoločne. Objavme „zelenú“ májovú krásu v nás, mocou Ducha Svätého. Dovoľte zacitovať na záver posledný verš našej májovej piesne: „Ó, daj, nech v Tebe vkorenení, sme jedno telo, jeden duch, a láskou vzájomnou spojení vždy k druhovi sa vinie druh, až sľúbený ten čas, keď večnou spásou obdaríš nás.“